Streda

Rozmýšľam, že čo sa vlastne dnes prihodilo. V celku pokojný, opäť upršaný deň. Baška učila to, čo ja včera a ja zase to, čo včera Baška. Do obeda som učil Roles & Residences. Mal som celkom dobrú skupinu, aj učiteľka dobre spolupracovala (to je polovica úspechu). Mali sme šťastie, bo aj keď vyzeralo, že nám  nebo každú chvíľu spadne na hlavu, tak nespadlo. Trochu sme "pohikovali", ponachádzali nejaké dážďovky a prvého slizniaka (hurá!), kukli bobra, počvachtali sa v blate a nafotili 150 fotiek (niekto omylom zabudol v ich foťáku pamäťovú kartu). Pri "Poo Pond-e" sa usadil menší kŕdeľ husí a všetkým dávali hlasno najavo, že im to tu patrí. Taktiež sa im už trochu začínajú zapaľovať lýtka, čo je sprevádzané trochu agresívnymi prejavmi, čo sa potom pomerne obtiažne vysvetľuje deťom.

Po obede som mal Watershed Stories. To už nám trochu poprchalo, ale celkom sme to stihli, ešte sme si aj trocha Atl-atl-om zahádzali. Pri "indiánskej" Time capsule som našiel za trs snežienok. Je to hneď vedľa zvyškov nejakej budovy, tak predpokladám, že snežienky tu nie sú pôvodné (čo aj Wikipédia potvrdzuje).

Aj keď to nie je prvý krát, čo som ich tu videl, prvý krát sa objavili niekedy v polke januára, keď sa trocha oteplilo, ale celkom poteší - ďalší znak, že jar už je tu. Zaujímalo by ma, či tu majú niečo podobné ako snežienky, zatiaľ v lesoch nič nekvitne. 

Keď som sa počas "pochodu" rozprával s deckami, opäť som sa utvrdil v tom, ako je televízia návyková. Skoro všetky decká sa už tešia domov na telku. A potom, že budú môcť znova používať mobily. Jeden z chalanov mi "zapálene" hovoril, že by pred televíziou mohol sedieť aj štyri dni v kuse...

Ešte som mal celkom zaujímavý rozhovor s iným chalanom, čo je totálny maniak do hudby, jeho životným snom je byť hudobným producentom :-) a na to, že má iba nejakých 11-12 rokov, tak to bola chodiaca encyklopédia hudby. Pýtal sa ma odkiaľ som, že si zistí akú hudbu u nás máme a naštuduje (hudobný producent musí mať prehľad).

Ozaj, už sa prevalilo, že Baška je moja manželka a nie sestra. Väčšinou sa to prevalí, už na druhý deň (u Bašky to tak bolo). To potom za mnou (alebo Baškou) každú chvíľu niekto pribehne a pýta sa, že či sme manželia a že ako dlho, koľko máme detí, a či aj Baška je zo Slovenska, atď.... väčšinou sa o to zaujímajú hlavne Afro-amerinčatá, tí sú na takéto veci úplne vysadení.

Večer sme mali prezentácie eko-budov. Moja skupina bola dosť dobrá (nechcem napísať, že rovno najlepšia), pri nacvičovaní som dostal totálny záchvat smiechu, keď Elliot (jeden zo študentov) sa snažil zanietene hovoriť o svojej časti budovy. Bol to riadny šouman, asi po pol minúte sme sa všetci váľali na zemi od smiechu (veškerá profesionálnosť v kýbli), a to aj napriek tomu (alebo vďaka tomu?), že ten chalan nemal hlas (vždy cítim menšiu satisfakciu, keď decká po dvoch dňoch neustáleho vrieskania začnú strácať hlas, ku koncu týždňa je už celkom príjemne ticho...). Dosť dobrá bola aj prezentácia s homlesákmi upratujúcimi parkovisko (politicky korektne - ľudí s nižším príjmom).

Game Stop - ako to oduševnene opísal Elliot - niečo ako rájska záhrada, kde doširoka, doďaleka sa rozprestierajú regály s videohrami, čo môže byť pre človeka krásnejšie ako takýto obchod (a mňa nazval mentálne zanedbaným, bo som nevedel čo tento Game Stop - gamblerský to raj na zemi, je)