Po raňajkách a zopár raperských veršoch od "hudobného producenta" zo včera som spolu s Tess trochu pomohol Baške pri Onsite-ovaní a potom sme ja, Tess a Karie odfrčali do Hudson-u. Hudson je malé mestečko "ako z rozprávky" - všetko je tu krásne, malebné, úhľadné, biele... V miestnom presbitáriánskom kostole/komunitnom centre sme mali krátky program pre úplne prťavých Amíkov. Nobody likes me - tak sa to volalo a je to o nie zrovna populárnych zvieratkách ako sú včely, pavúky, dážďovky či netopiere. Cieľom je zábavnou formou deťom (je to vymyslené pre škôlky, ale my sme tu mali niečo medzi jasľami a škôlkou) priblížiť oné potvory a naučiť ich, že sú vlastne pekné a milé (teraz na to majú ideálny vek, bo ešte nevedia ani aká farba je aká, takže sú ešte perfektne tvárnym materiálom, nie ako tie skostnatelé a neohybné, staré koťuhy čo zväčša učíme). Aj keď je to robené všetko hravou formou, s hudbou a tak, vždy sa zopár detí rozplače, hlavne, keď sa vo dverách zjaví niečo také ako ja, v obrovskom kostýme pavúka. Tak som sa na ten okamžik tešil... Ben, keď bol minule, tak rozplakal min. dvoch. Ale budem si musieť asi nacvičiť nejaký hrôzostrašný "obličej", bo ja som sa im páčil a vôbec sa ma nebáli :-(.
Takže, najprv som bol pavúkom (Tess bola schovaná za oponou a hrala včelu a dážďovku) a potom netopierom. Netopier má super kostým, cítil som sa skoro ako Batman a hlavne mi padol omnoho lepšie ako pavúk, ktorý váži skoro tonu a stále mi padal z ramien. Karie to všetko "menežovala", hrala "rangerku" čo prišla deťom predstaviť "pekné" zvieratká a do toho sme sa jej stále miešali "my - škareďáci". Ešte po každom "škareďákovi" sa tancovala alebo spievala pesnička (Itsy Bitsy Spider som našťastie spievať nemusel). Pri netopierovi sa "tancoval" Brown Bat Boogie, čo bolo vlastne lietanie a skákanie po celej miestnosti spolu s deckami. To mi celkom šlo, ani som neskopol žiadne z detí.
Po tejto "divadelnej" časti sme mali ešte pripravené tri stanovištia, kde si deti mohli obchytať dážďovky ("nemajú mozog, tak je to ok, necítia bolesť" - citujem Karie a Tess (divné veci ich tu učia na školách... a ešte si za to zaplatia také strašné prachy...)), vyrobiť si pavúka alebo si vymaľovať jaskyňu
plnú
netopierov. Bola to celkom sranda učiť takých pidižvíkov, so škôlkármi je (niekedy) radosť pracovať.
Do CVEEC sme dorazili tesne po odchode detí, takže sme zmeškali tú radosť pri lúčení, zmeškali sme aj obed, našťastie vo White Pine bol ešte stále Chris (mal tento týždeň službu v kuchyni) a s ním aj dva plechy pizze, čo ostala. Keďže hlavná kuchyňa je v Lipscombe, tak pizzu ešte nikto nestihol vyhodiť do koša (čo ma vždy vytáča, že sekundu po tom čo skončí obed, všetky zvyšky idú rovno do koša - aj keď posledné dva týždne sa stal nejaký zázrak, či čo, lebo už nám
vždy
trošku odložia a môžeme si to zobrať).
Potom nás čakalo znova upratovanie, porada (to už je naozaj koniec týždňa?) a potom konečne oddych.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára