Ráno nás prekvapil výhľad na vodu pred domom. Po kanále plávali desiatky obrovských krýh. Niekde na severe sa evidentne "prelomili" ľady. Takže dnešné kajakovanie by bol celkom slalom. Bohužiaľ sme na kajakovanie nemali čas. SaraJanenina babička dnes oslavuje narodeniny, takže sme sa všetci vypravili do Detroitu (kde sa konala oslava). Oslavovalo sa v starej škole z roku 1890, SaraJanenina babička bola nejako zaangažovaná do reštauračných prác na tejto škole, pretože z pôvodnej lokality museli túto školu presťahovať (v Amerike je celkom bežné sťahovať domy, rovno si tu môžete kúpiť niečo, ako “Mobile House“, dom priamo určený na sťahovanie). Samotná škola má len jednu miestnosť a vyzerá ako malý kostolík. My sme na oslavu nešli, SaraJane nás zobrala do múzea výtvarného umenia. Poblíž bolo aj vedecké múzeum, kde práve mali aj expozíciu s takými tými vypreparovanými ľuďmi (môžeš si obzerať svaly alebo žily na reálnych umrlcoch :-), ale bolo to za 24$ na hlavu a Baška nebola vo vedeckej nálade, takže sme napokon predsa len išli do múzea výtvarného umenia (8$). Bolo celkom zaujímavé, hlavne expozície “necivilizovaných primitívov “. Mali tam aj veľmi pekné obrazy o “pôvodnej “ Amerike, čo mali motivovať nových prisťahovalcov, aby vypadli z východu a išli radšej pľundrovať západ. Mali tam aj zopár Van Gogh-ových obrazov, ale nič extra (boli len štyri, ale stáli pred nimi davy ľudí :-)). Keď pre nás prišli SaraJane s jej otcom, čakala nás menšia prehliadka Detroitu. Ale najprv sme zašli do jednej vegetariánskej reštaurácie na obed. Obed bol super zdravý a chutný, ale aj super drahý (dokopy aj so sprepitným skoro 30$).
Prehliadka Detroitu bol vskutku zážitok. Downtown Detroitu pôsobí majestátnym dojmom, je síce maličké (Detroit je taká väčšia Bratislava), ale mrakodrapy sú “krásne“, postavené ešte v dobách keď sa kameňom a rôznymi ozdobami, či vežičkami, nešetrilo a sklenená krabica nebola považovaná za vrcholné dielo architektúry. V jednom momente sme si mysleli, že tá brokolica z vegetariánskej reštaurácie bola niečim strihnutá, lebo zrazu sa celý jeden obrovský dom dal do pohybu. Nakoniec sa však ukázalo, že to bola iba kabína z trajektu čo sa plavil po rieke Detroit. Majestátne boli aj ulice Detroitu. Celý Detroit, Fordovo to mesto, bol postavený tak, aby každý mohol mať vlastné auto a pohodlne sa s ním zmestil do ulíc. Takže ulice tu pripomínajú diaľnice - široké, rovné a od obzoru po obzor. Mestskú hromadnú dopravu tu nezahliadneš, bo Fordovi asi vadilo, že sa ľudia vozia autobusmi namiesto autami a tak MHD prakticky zrušili (že vraj sa to naozaj stalo). Čiže ak by mala existovať Mekka pre vyznávačov automobilizmu, mal by to byť práve Detroit. Skutočnosť je ale taká, že s Detroitom to ide dolu vodou (tak ako so všetkými americkými mestami), v časoch najväčšej slávy mal Detroit viac ako 2 milióny obyvateľov (Detroit je vlastne pekne malé mesto), teraz ich je len okolo 700 000 a stále ich ubúda.
Prehliadka Detroitu bol vskutku zážitok. Downtown Detroitu pôsobí majestátnym dojmom, je síce maličké (Detroit je taká väčšia Bratislava), ale mrakodrapy sú “krásne“, postavené ešte v dobách keď sa kameňom a rôznymi ozdobami, či vežičkami, nešetrilo a sklenená krabica nebola považovaná za vrcholné dielo architektúry. V jednom momente sme si mysleli, že tá brokolica z vegetariánskej reštaurácie bola niečim strihnutá, lebo zrazu sa celý jeden obrovský dom dal do pohybu. Nakoniec sa však ukázalo, že to bola iba kabína z trajektu čo sa plavil po rieke Detroit. Majestátne boli aj ulice Detroitu. Celý Detroit, Fordovo to mesto, bol postavený tak, aby každý mohol mať vlastné auto a pohodlne sa s ním zmestil do ulíc. Takže ulice tu pripomínajú diaľnice - široké, rovné a od obzoru po obzor. Mestskú hromadnú dopravu tu nezahliadneš, bo Fordovi asi vadilo, že sa ľudia vozia autobusmi namiesto autami a tak MHD prakticky zrušili (že vraj sa to naozaj stalo). Čiže ak by mala existovať Mekka pre vyznávačov automobilizmu, mal by to byť práve Detroit. Skutočnosť je ale taká, že s Detroitom to ide dolu vodou (tak ako so všetkými americkými mestami), v časoch najväčšej slávy mal Detroit viac ako 2 milióny obyvateľov (Detroit je vlastne pekne malé mesto), teraz ich je len okolo 700 000 a stále ich ubúda.
Detroitský “Downtown"
možno
bude
za chvíľu najväčším “mestom duchov “ v Amerike, kopec budov je opustených a pomaly chátrajú. Možno za pár rokov bude Detroit Mekkou pre “squatterov“, pri takom množstve opustených domov to tu musí byť radosť byť bezdomovec. Asi najslávnejšia ruina je bývalá hlavná železničná stanica. Monumentálna budova, plno ornamentov, stĺpy ako na rímskych budovách, asi dvanásť poschodí, skrátka obrovská budova, vidno ju asi odvšadiaľ. Opustená je od 84-tého, najvtipnejšie je, že grandiózne vrchné dve poschodia neboli nikdy použité, rátalo sa, že tam budú kancelárie, ale nikto nemal záujem. Predmestia sú tiež pozoruhodné. Ak nerátam bohaté štvrte, tak zvyšok mestá pripomína tak dlho všetkými očakávanú “zombie apokalypsu“, akurát namiesto zombíkov sa tu ponevierajú Afro-američania. Ale niektorí sú dosť kreatívni, a tak sa opustené budovy menia na maliarske plátna, alebo sa samotné stávajú umením. Takže predtým, než sme sa vrátili na ostrov ku SaraJane (a po tom čo sme vyrabovali miestnu pekáreň), ešte sme sa zastavili na jednom z pochybnejších predmestí a zhliadli niečo, čo sa nazýva “Heidelberg project" http://www.heidelberg.org/. Ťažko to opísať, fotka povie asi viac. Bolo to niečo medzi umením, smetiskom a totálnou haluzou.
 |
| Heidelberg Project |
 |
| Bývalá hlavná železničná stanica - monument modernej doby. |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára