Ako som posledný príspevok napísal

No posledný mesiac uletel ako voda, ani neviem čo sa stalo, ale za chvíľu už väčšina našich vecí poputuje do Michiganu ku SaraJane a zajtra už naskakujeme do sediel a frčíme na východ (najprv).
Pokúsim sa aspoň o takú krátku rekapituláciu toho čo sa za posledný mesiac udialo...
Mali sme super Ranger Day, Baška bola lampricídovať nejakú riečku na východ od Clevelandu. Po prekopaní kanálov sa im tu nasáčkovali "lamprey" (mihule) z Atlantiku a rybárom sa nepáči že im obhlodávajú ryby, takže ich v rámci "manažmentu" likvidujú jedmi, ktoré by mali byť pomerne špecifické a nemali by okrem mihúl (aj tých zopár povodných druhov, čo tu je) pozabíjať veľa iného. To boli práve Baška zo svojou skupinkou zisťovať (Katie, SaraJane, ranger Phil).
Ja som bol s ranger Heather, Tess a Benom. Pochodili sme ešte nejaké nové zákutia tu v Cuyahoge (Bridal Veil Fall, Viaduct Park), ponáchadzali sme nejaké užovky, videli sme hniezdo výra s mlaďochom (viz picassa), hniezdo s mladými orlami bielohlavými (Bald eagle), kopec korytnačiek a tak.

Potom sme videli fantasticky rozkvitnuté Bluebells (niečo ako naše pľúcniky) okolo Furnace Run-u - skoro ako z rozprávky, strávili sme tam fantastické piatkové popoludnie, po robote nič nemohlo padnúť lepšie, ešte sme si aj trocha zabrodili vo Furnace Rune.

Kúpili sme bicykle, sú to Giant-y, hybridy. Vizerajú dosť dobre, tak sme zvedaví ako poslúžia. Môj je celý čierny volá sa Pete, Baška má čierno-modrého elegána menom Rosie :-)
Prvé skúšobné jazdy dopadli výborne, bude treba ešte čo to ponastavovať, ale už sa nevieme dočkať až vyrazíme.

Pomaly sme skompletizovali celú výzbroj, posledný balík s vecami od Veterníka dorazil na poslednú chvíľu v piatok, ale už máme hádam všetko čo treba.... Veľmi nám pri tom pomohol Rudy, nebyť  neho, tak by to bolo asi o dosť komplikovanejšie. Veľká vďaka patrí aj Amazonu. Tu, keď nemáte auto, je internet jediná možnosť ako niečo zohnať, našťastie všetko fungovalo perfetktne a nemali sme s objednávkami žiadne problémy. Myslím, že spolu s bicyklami, poisteniami a inými kravinami sme za celú našu výzbroj dali niečo medzi 2500 - 3000 $.

Naša cyklo-expedícia sa rozšírila o nového člena - SaraJane. Takže ide s nami domorodec a to veľmi komunikatívny s neuveriteľnou schopnosťou sa so všetkými spriateliť v priebehu 5 minút. Sme tomu radi, takto sa bude omnoho ľahšie komunikovať s domorodcami, hádam ani sklenené gorále nebude treba :-)
Na víkend tu bola aj SaraJanenina rodina, poukazovali sme im Cuyahogu a naše CVEEC, vyskúšali si zopár našich programov.

Výuka s deckami je teraz parádna, na záver máme takmer výlučne len "dobré" školy, decká sú väčšinou super. Iba raz sme mali taký Jing-Jangový týždeň, na jednej strane centra černošská škola - typické "urban kids", na druhej strane dcérušky "vyššej triedy". No urban kids boli fakt otrasné, ohromný kontrast oproti tým dievčatám - tie učiť to bol asi jeden z najlepších zážitkov, úplná fantázia.
Mali sme tu tiež aj jednu výbornú černošskú školu - tiež neuveriteľný zážitok - decká múdre, chytré, bavilo ich to, nikto sa nesťažoval, že nemá mobil alebo telku. Najlepší bol s nimi "Arts in the Park" - ja som mal výtvarnú sekciu - a také podarené umelecké diela som tu ešte nevidel. Najväčší zážitok bola ale hudobná časť, ktorú viedol Ben - doniesol im bubny a tie decká v okamihu zimprovizovali (aj spolu s učiteľmi) parádnu bubnovačku. Táto škola bol krásny príklad toho aký veľký vplyv má prostredie, v ktorom žijeme a aj ako sme vedení.
Na jednom z "Night Hike" sme s deckami našli obrovitánsku "Snapping Turtle" (v preklade chňapajúca korytnačka), a vôbec v jednom kuse tu vídame bobry, hady, salamandre či mloky. Je to úžasné koľko toho tu je takto začiatkom leta. A to aj napriek tomu, koľko je tu inváznych druhov (myslím, že tu sú na tom horšie než u nás v Európe, lebo okrem tých, čo robia galibu aj u nás, tu sú navyše invázne ešte aj u nás neškodné európske druhy).

Posledný týždeň "hekticky" balíme, ale išlo to dosť ztuha, lebo celé dni učíme, vyrábame darčeky na rozlúčku a do toho treba riešiť kopec vecí/hovadín a tak...

Včera sme sa už rozlúčilil s CVEEC, záverečná párty bola dosť haluz, no bol to dobrý rok, aj nám bude trochu smutno, ale zase už sa strašne tešíme na náš "Bike Trip". Tento príspevok je vlastne posledným príspevkom pre tento blog. Naše ďalšie zážitky, postrehy, dojmy budeme publikovať na novom blogu:
http://onbikeinusa.blogspot.com/

taktiež fotky budú publikované v novom albume:
https://picasaweb.google.com/pospinka/BikeTripAcrossUSA?authuser=0&feat=directlink

Neviem, ako často budem schopný pridávať nové príspevky a fotografie, dosť to bude záležať od  stavu batérii v mobile, prípadne dostupnosti nejakého WiFi.

S pozdravom,
Piatok

Ako nám začalo pršať

Od rána leje ako z krhly. Ale mal som celkom šťastie lebo počas mojej prvej hodiny si dážď dal na chvíľu pauzu. Dnes učím ďalšiu čisto kresťanskú školu z výrazne lepších pomerov. Neuveriteľný kontrast v porovnaní s tým čo sme tu mali minule. Vekovo je to tá istá skupina, opäť náš neobľúbený “Level 2“, ale tým akákoľvek podobnosť končí. Decká sa zdajú byť spokojné, šťastné, sú inteligentné, kreatívne, poslušné, katolícke a biele. Je to smutné ale je to tak. Skrátka úplný opak toho čo sme tu mali naposledy. Práve sedím vo White Pine dorme, mám “dozor “, vonku prší takže všetci sú vnútri. Je to neuveriteľné, ale tieto decká sa hrajú také hry ako je šach, rôzne strategické hry s kartami (niečo ako D&D) alebo nejaké iné spoločenské hry. Ticho je tu skoro ako v kostole, to znamená, že sa medzi sebou normálne rozprávajú a nikto sa tu neháda a nevrieska ako postihnutý pavián, ani tu nelietajú ako odtrhnutí z reťaze. Skrátka civilizovaná zábava?
Začínam mať tieto katolícke školy rád. Čo sa mi najviac páči, že jediný nahor s mobilom som tu momentálne ja. Decká mobily so sebou nemajú a vôbec nevyzerajú, že by bez nich išli umrieť.
Do obeda som učil “Shape of Things", počasie sme vymákli úplne perfektne, počas “hiku“ som ich zobral na „našu“ skratku, čo je malý bočný hrebeň vybiehajúci do údolia Cuyahogi (niečo ako Overlook), celkom “divočina“, ponachádzali sme nejaké lebky (jeleň a asi mýval), nejaké živočíchy a rastlinky (milipede a indian pipe). Bolo to celkom fajn, decká boli super, takže som sa nemusel báť, že sa niekde prizabijú. Pohodička. Ku koncu sme trochu zmokli, ale nikomu to (prekvapivo) nevadilo. Prečo nemôžeme mať takéto decká stále?
Po obede som mal “Creative Hike", trochu dosť som ho pozmenil, vonku sme robili iba “Pond dipping", väčšinu času lialo, takže sme boli vo vnútri. Ale “Pond dipping" stál za tú trochu dažďa. Nachytali sme toľko rakov, že by to vydalo na večeru pre celú skupinu, a to nerátam tú hromadu mlokov, čo sme tiež nalovili. Niektorí raci mali na sebe vajíčka, niektorí mloci sa vášnivo objímali, čo som deckám vysvetlil úplne polopatisticky a nikto s tým nemal najmenší problém, nachytali sme aj nejaké larvy a najlepšia bola asi malá Snapping Turtle. Potom sme hrali rôzne hry, hádzali Atl-atl (zaujímavé, že dievčatám to ide lepšie ako chalanom) a na záver kreslili “budúcnosť “. Pred večerou mali Adams family modlitbu - klasická modlitba, ale v štýle úvodnej znelky seriálu Adams family. Napokon to bol celkom super deň  :-).

Ako sme birdwatching-ovali

Krásny deň, ako stvorený na birdwatching. A konečne došlo aj na to (hádam už odzvonilo nudným tréningom). Zraz bol na Indigo lake, vzhľadom k tomu že je to kúsok, všetci spoločne sme sa tam vybrali pešo. Už po ceste sme uvideli zopár zaujímavých lietavcov (Pillared woodpecker). Minulý týždeň doleteli aj dážďovníky (Chimney Swift).
Z Indigo Lake sme prešli na "Beaver Marsh", po ceste sme narátali okolo 45 rôznych druhov lietavcov. Naozajstná zapeklitosť je určovanie amerických vrabcov, majú ich cez desať rôznych druhov a vyzerajú dosť podobne.

Ako sme v Akrone boli

Ráno, keď som otvoril pravé oko, tak svietilo krásne slniečko. Po chvíli som otvoril aj ľavé oko a to bola všade snehová chumelenica ako z polky decembra. Apríl si dnes z nás tak trocha robí srandu. Začalo to už včera, ráno bolo síce daždivo,a počas “onsitovania“ sme s Baškou celkom zmokli (prvý krát sme boli na “onsite“ spolu), ale stále bolo celkom teplo. Po obede sa prudko ochladilo a začala byť riadna kosa (a to sme ešte išli po obede so SaraJane na bicykloch pozrieť kolóniu volaviek, SaraJane kreslila a my sme chodili po okolí, na ceste sme našli zrazenú, obrovskú “snapping turtle“).
Dnes sme sa rozhodli, že pôjdeme do Akronu, malo by tam byť totiž niečo ako garážový výpredaj bicyklov/výmenný obchod (Bike Swap) a možno tam na niečo vhodného natrafíme. Keďže náš nemá kto zobrať autom, rozhodli sme sa pre bicykle. Sneženie našťastie trvalo iba chvíľu, ale zima bola stále celkom slušná. Aj napriek tomu sme vyrazili. SaraJane mala požičaný bicykel od Katie, pohodlný, ale iba “single speed“, my sme ťahali na bikoch, požičaných z centra, sú celkom fajn, ale sedanky sú len pre totálnych masochistov. Ale aj napriek nepohodlným sedankám, či počasiu to bol výborný výlet, išli sme po “Towpath“, teda vlastne stále popri Ohio& Erie kanále a bolo to celkom pekné, človek ani nemal pocit, že už je takmer v centre mesta. Cuyahoga je tu celkom krpatá, vlastne len taký väčší potok. Bike Swap bol dosť trapas, kopec zničených, opotrebovaných harabúrd, zopár pojazdných bicyklov, nejaké súčiastky a náradie, pre nás nič vhodné. Bol tu aj Rudy, v podstate, jedine použiteľné veci mal on, takže sme kúpili aspoň pumpu a nejaké kľúče. Vyskúšali sme si trochu jazdu na tandeme, ale ani za nič sa nám na tom nepodarilo udržať rovnováhu, je to sakra náročné (išlo nám to iba so SaraJane, keďže oni doma mali tandem). SaraJane tu ešte stretla jedného starého známeho (bývalého bezdomovca), ktorý teraz opravuje bicykle a je v nejakom Akronskom bicyklom cechu. Majú celkom dobre akcie, napr. majú kurzy (zadarmo) pre verejnosť, kde sa môžete naučiť ako opravovať a udržovať bicykle. Zobrali sme sú na nich kontakt, ak bude nejaký čas možno to využijeme. Pred budovou, kde bol Bike Swap, postával ujo hotdogár (s takým tým originál americkým vozíkom s hotdogmi). Keďže sme boli hladní nechali sme sa zlákať, mal aj výborný guláš a ako sme sa dozvedeli bol to československý, nemecký talian (vyzeral ako taký italský pepík).
Cestou späť sa aj počasie umúdrilo a ak kúsok modrej oblohy sa ukázal. Výborné bolo, že späť sa išli hlavne z kopca, nebyť tých pekelných sedaniek tak by to bola úplná paráda. Dokopy sme najazdili cca 23 míľ. Na to že to bol prvý výlet, celkom fajn.

Ako sme Zombíkov učili a videli “Zelený oheň“

Veľká výhoda tohto týždňa je že máme iba päť skupín, takže nemusíme veľa učiť. Keďže tieto decká sú, v porovnaní s tým čo sme tu mali minulý týždeň, omnoho pomalšie (mierne povedané, myslím, že takto by prebiehalo učenie zombíkov počas zombii-apokalypsi), som tomu celkom rád. Dnes som do obeda pomáhal Joshovi s gumákmi. Ráno sa učil program “Furnace Run Exploration", čo je jeden z mála zaujímavých programov pre „Level 2“. Tieto decká by presne takéto programy potrebovali, väčšina z nich nikdy nemala možnosť brodiť sa potokom alebo len tak sa máčať vo vode, nehovoriac už o nejakom chodení po lese. Tieto decká zrejme nikdy neopustili svoju “štvrť“. Je to dosť smutné.
Takže moja poobedňajšia hodina bola plná malých hispánskych zombíkov. Dosť otrava, opäť som mal „Shape of Things“, Jen ma “observovala“ (2x do roka našu výučbu sleduje Heather - ako Ranger, zastupuje Národný park a ešte aj Jen, ktorá zasa dohliada na to či učíme podľa štandardov). Dievčatá to do veľkej miery zachraňovali, chalani boli úplne na nič. Navyše ako to už u týchto “detí“ býva, celú noc boli hore a teraz to dospávali. Skoro som chytil záchvat smiechu, keď po tom, čo som im niečo vysvetlil (a myslím, že mi bez väčších problémov rozumeli), ani na tretí pokus absolútne nepochopili o čom je reč. Problém je, že to čo ich učíme je podľa dajakých “úžasných“ štandardov, ktoré boli evidentne vymyslené európanmi a podľa “našich“ kritérií. Ľudia čo ich vymysleli zrejme žili v nejakom vysnenom svete, kde sa rodičia starajú o svoje deti, všetci sú bohatí, neexistuje žiadna kriminalita a decká trávia všetok svoj čas vonku v prírode. A už vôbec neexistujú rozdiely medzi rasami a všetci sa správajú rovnako a sú rovnako chytrí. Ale podľa toho čo tu vidíme nič nie je viac vzdialené od skutočnosti ako tieto naše úžasné štandardy. Pred dvoma týždňami sme tu mali "bohaté" decká z Hudsonu a tie s týmto programom nemali najmenší problém, celkom ich to aj bavilo a aj tomu rozumeli. Tieto decká čo tu teraz máme nikdy nebudú na ich úrovni, ani keby chceli. Tu je to vymyslené tak, aby chudobní ostali chudobnými (samozrejme existujú výnimky, ale tých je len zopár - len tak na ukážku aby sa nemohlo povedať, že ľudia v Amerike nie sú slobodný). Takže veľmi sa nedivím, že tu máme hromadu znudených detí, keď namiesto toho, aby behali po vonku im tu tlačíme do hlavy kaleráby o vodnom manažmente a  “low impact“ výstavbe. Dosť by ma prekvapilo keby niekto z nich sa vôbec niekedy dostal k takýmto veciam a mohol tieto znalosti využiť. Ale asi ani ten najlepší program by týmto deckám nepomohol, tento problém je neuveriteľne komplexný, riešenie je jednoduché ale dosť pochybujem, že niekedy budeme na takej úrovni, aby sme ho boli schopný realizovať.
Večer sme mali voľno a tak sme si spolu so SaraJane spravili malý večerný “hike“. Cestou sme rozoberali výhody a nevýhody obnoviteľných zdrojov energie a to aký sme, ako ľudstvo, hlúpy. Zlatým klincom večera bol film o Aldovi Leopoldovi - “Green Fire“. Výborný dokument, plný citátov z Leopoldovej knihy (u nás sú to “Obrázky z chatrče, ale v originály je to “Sand County Almanac“). Akurát, že sa pri pozeraní takéhoto filmu musí človek stále pýtať, prečo práve tí najväčší pitomci na celej planéte,dostali do rúk takú úžasnú krajinu.

Ako sme Hispáncov na tento týždeň nafasovali

Tento týždeň učíme opäť Level 2 a aby to bolo zaujímavejšie, máme školu s dominantnou hispánskou populáciou.  Niektoré decká vraj rozumejú len trochu po anglicky. Ale asi to nebude až taký extrém ako keď sme tu mali japoncov, týmto deckám, čo tu teraz máme, som rozumel bez problémov (až na černochov, ale s nimi je to tak vždy). A zdá sa, že aj oni rozumeli bez problémov mne (až na černochov, ale s nimi je to tak vždy, ani nie že by nerozumeli, skôr sú len leniví).
 Ráno spolu s deckami sa prihnala aj búrka, takže sme ostali “uväznení “ v Lipskombskom dorme, teda decká, my ak treba musíme ísť von, do nás blesk môže šľahnúť. Majú tu také super bezpečnostné pravidlo, že dvadsať minút po tom čo zahrmí sa nesmie vychádzať von (a to aj napriek tomu, že búrka je už preč, začína sa mi cnieť za naším anarchistickým Slovenskom, kde sme vodili exkurzie po Devínskej Kobyle búrka nebúrka). Takže keď zahrmí, musíme sa schovať do najbližšej budovy, len má trocha zarazilo, že im tu chýbajú bleskozvody, no asi to majú vychytané nejako ináč (alebo nemajú a potom to doriešia dodatočne, ako je to už zvykom). Čiže namiesto "Opening Ceremony" sme mali “Orientation“ a naopak. Chris a Rudy zase raz urobili z "Opening Ceremony" šou, hrali niečo ako dosť postihnutých bratov, jeden predával poistenie proti povodniam, druhý zase rôzne serepetičky. Myslím, že keď skončia tu, mohli by začať robiť nejakú zábavnú šou, boli by v tom dosť dobrí. Ja som bol opäť raz zlým developerom a Baška bola vedec-odborník na mokrade a problematiky “Run-off-u“. Ja som po obede učil program “Shape of the Things". Je to o pôde, vlastne skôr o priepustnosti rozličných povrchov a s tým spojený “Run- off". No, decká to, tak ako to už s takýmito deckami býva, veľmi nezaujalo a dosť ťažko sa s nimi spolupracovalo, aj keď mal som celkom dobrú učiteľku (akurát mi občas trochu liezla na nervy, bo to až moc preháňala a občas nenechala deckám čas, aby trocha rozhýbali mozgové závity a prišli na odpoveď sami, aj keď pravda je, že väčšinou by to bez pomoci nezvládli). Baška mala dnes “onsite“, učila až večer “Night Hike “, ktorý však bol opäť vnútri, kdesi v diaľke totiž trochu zahrmelo. Z deciek bola celkom rozladená, ono to človeka dosť otrávi, keď sa musí dlhší čas pozerať do tých znudených xichtov (hlavne Afro-američania sú v tom úplní experti). Tiež je dosť deprimujúce počuť, že najviac zo všetkého ich baví pozeranie telky a spanie, respektíve nevedia čo je ich obľúbená činnosť (ako niekto nemôže vedieť čo má rád, alebo čo ho najviac baví??!!), je to fakt sila, že niekto tak mladý už vôbec nemá žiadnu radosť a motiváciu do života, veru televízia je vskutku zázračná. Dúfam, že v skutočnosti je to trochu lepšie, a že to čo tu vidíme, je do veľkej miery iba ich puberťácky imidž, inak by to bolo fakt dosť zlé. Tiež nás trocha prekvapilo, že tieto decká sú  zjavne vychovávané systémom "cukor a bič", divné, učitelia k nim majú celkom familiárny prístup a zdajú sa byť v pohode, ale decká evidentne robia to, čo po nich chceme nie preto, že by chápali, aký to má zmysel, ale skôr preto, že sú naučené vykonávať rozkazy aby sa vyhli trestu (aj tak väčšina z nich skôr či neskôr skončí vo väzení a niektorí si už väzenie aj vyskúšali, majú tu vraj niečo ako väzenie pre deti. Pri večeri jeden chalan po tom, čo sme im zasa zopakovali, že mobily môžu používať iba na izbe a že musia najprv upratať zo stola, kým dostanú dezert, prehlásil, že je to tu horšie ako vo väzení. Na otázku, ako to môže vedieť, či už vo väzení bol, odpovedal, že áno...).

Ako sme sa o Aldovi Leopoldovi učili

Dnešný deň bol opäť raz venovaný rozširovaniu našich vedomostí. Na programe bol projekt Leopold, zasvätený odkazu a myšlienkam Alda Leopolda. Prečítali sme si niektoré z jeho esejí a vyskúšali si zopár učebných programov založených na jeho ideách. Ja som bol celý deň strašne unavený, ako to už býva mojím zvykom počas tréningov. Požičali sme si aj film o Aldovi Leopoldovi - volá sa “Green Fire", som celkom zvedavý, čo to bude zač.

Ako sme na konferencii boli

Po búrlivom dni, keď sme celý "Night Hike" boli zavretí v November Lodge a Rudy a Ben so SaraJane hodinu spievali "Digestive Songs" a hrali sme scénky, aby sme decká nejako zabavili, sa počasie trochu umúdrilo a zvyšok týždňa bolo relatívne pekne, aj keď tak klasicky aprílovo. Decká boli celkom dobré, trošku divokejšie ako minulý týždeň. Mali sme katolícku školu, trochu neobvyklé bolo, že všetci tu boli bieli. Celkom to uľahčovalo učenie, predsa len je jednoduchšie učiť decká, ktoré majú podobné zmýšľanie a náturu ako my. Na "Eco-Place" moja skupina vyrobila gigantický troj-domový model farmy/akvária (aj so zvieratami), iná skupina vymyslela "aquapark", kde elektrickú energiu vyrábali "sasquatchovia" (Big Foot :-)), ešte aj uteráky boli so "sasquatchej" srsti, ktorá vraj výborne absorbuje vodu a zanecháva po sebe vôňu pomarančov :-). Decká sú úplne posadnuté "sasquatchmi", hádam neuplynie jeden "Night Hike", bez toho, aby sa niekto nebál, že nás zožerie "Sasquatch". 

Ja a Baška sme boli tento týždeň jedni z najobľúbenejších inštruktorov (vždy na záver máme táborák a pýtame sa deciek, čo sa im cez týždeň najviac páčilo a padli tam aj naše mená :-)). Ja som bol pre tento týždeň historická postava - "Armish guy" Patrick.

V piatok som do pol tretej v noci vyrábal poster na sobotnajšiu konferenciu (ale začal som ho robiť až okolo jedenástej, vždy je dobré odložiť hlúposti na poslednú chvíľu), rozhodol som sa pre menší interný ftípek/protest, takže som ten poster spravil asi najhoršie, ako som vedel a zároveň som použil dosť netradičné zobrazenie požadovaných informácii (ktorých tam nebolo mnoho), bol som zvedavý ako na to domáci zareagujú.

V sobotu sme teda išli na 46. výročnú konferenciu "Environmental Education Council of Ohio". Odohrávala sa kúsok od kempu Nuhop, kde sme boli naposledy na EEC školení (asi dve hodiny autom od nás, smerom na juh). Konferencia prebiehala v "Mohican Lodge and Conference Center", veľmi pekná "total brutal eko budova" s vyhliadkou na rozvodnenú priehradu (zopár búrok a už sa to tu všetko zatápa). Tu sme mali zavŕšiť svoj certifikát prezentovaním posterov. V podstate sa jednalo o niečo také ako členská schôdza RPSky, akurát tu bolo viac ľudí a schôdza trvala štyri dni, my sme sem našťastie prišli iba na jeden deň. Aj keď ono to bolo celkom zaujímavé, prednášky boli dosť dobré, dozvedeli sme sa kopec zaujímavých informácii. Napr. v jednej prednáške (od živej legendy environmentálnej výchovy v USA, s podivným menom Herb Broda) s prozaickým názvom "Plugged In But Turned Out: The Need to Reconnect with Nature" sme sa dozvedeli o devastujúcom účinku modernej techniky na detskú psychiku/osobnosť. Herb Broda je totálny klasik, chlapík starý cca 65 rokov, celú prezentáciu premietal cez Iphone - čo bola zároveň aj ukážka, že nie je proti moderným technológiám, výborný rečník, radosť počúvať. Aj keď tie štatistiky čo nám tam ukazoval boli fakt drsné, ale vzhľadom na to, čo vidíme každý týždeň u nás v CVEEC, až nepekne pravdivé. Dnešné decká (medzi 11 - 14 rokom, platí pre USA) trávia priemerne osem hodín denne za obrazovkami, priemerné päťročné dieťa má za sebou už 5000 hodín sledovania televízie (čo je dlhšie, než čas potrebný na získanie vysokoškolského diplomu), deti priemerne poznajú okolo 1000 firemných log, ale nevedia vymenovať desať rastlín alebo živočíchov čo žije v ich okolí. V mene "bezpečnosti" rodičia svoje deti radšej nechávajú sedieť pred televíziou a už im úplne zabránili v nejakom samostatnom objavovaní svojho okolia, resp. aj možnosti učiť sa na vlastných chybách. Následkom toho, takéto deti sú menej kreatívne (významne likvidujú kreativitu aj naše novodobé plastové superhračky), horšie sa učia a sú menej spokojné a šťastné. Významný je aj rozdiel, čo sa týka zdravia (výrazne horší zrak a väčšia náchylnosť na rôzne alergie). Naproti tomu, deti čo trávia svoj čas hraním vonku sú, prekvapivo, zdravšie, uvoľnenejšie a šťastnejšie. Asi najviac ma šokovalo, že dnešné decká strávia hraním sa vonku iba pol hodinu týždenne (myslí sa tým čas, ktorý patrí iba im, bez nejakej buzerácie zo strany dospelých). Veľkým problémom dnešnej doby je, že decká sú vláčené z jedného krúžku na druhý, ich denný program je totálne nabitý, prakticky bez jedinej "voľnej" chvíľky. Skrátka vychovávať workoholikov treba už od útleho detstva. No, už sa nedivím, že sa tu tie decká v školách tak často strieľajú. Komu by z takéhoto stresu nehrablo, že áno... Pritom jediné, čo stačí spraviť je, že sa odkábluje káblovka, internet a svoje ratolesti pekne krásne vykopnete hrať sa von. Stačí aj na záhradu, a už vôbec nepotrebujú hračky, stačí záhradná hadica, kopa piesku, či štrk. A hlavne im netreba pchať do ruky mobily. To je ďalšia hovadina, v 2004 malo 39 % malých amíkov mobily, v 2009 to už bolo 66 %. Typujem, že teraz to už bude takmer 100 % (pričom všetko už sú to Smartphony, alebo Iphony - takže decká sú neustále zavesené na Facebooku a namiesto toho, aby sa normálne rozprávali hlavne "chat-ujú"). No bola to dosť drsná prednáška, nádejou je, že väčšina rodičov si už začína uvedomovať tento problém a snažia sa to nejako zmeniť. A 83 % opýtaných detí potvrdilo, že majú radi pobyt vonku v prírode (ak by niekto mal záujem o viac informácii niečo by malo byť tu: http://childrenandnature.org/. Takže možno v blízkej budúcnosti bude niečo také, ako teraz robíme, celkom dobrý "biznis" :-).

Ostatné prednášky, ktoré sme navštívili, sa zameriavali na rôzne kreatívne postupy pri učení alebo ako dnešnú mládeš pritiahnuť k ekologickejšiemu zmýšľaniu (jeden chlapík prezentoval svôj projekt, ktorý spočíval v tom, že rôzne ekologické problémy našil do akčného komixu, v ktorom superhrdinovia čerpali svoju silu napr. z recyklovaného papiera - bolo to celkom vtipné, ale verím tomu, že decká to musia zhltnúť aj s navijákom). Úplne úžasná bola aj prednáška o mestkých záhradách (u nás v Petržalke by každý panelák mohol mať na streche svoju vlastnú záhradu, keď sa to dá tu, tak to musí ísť aj u nás...)

Okolo piatej po obede (mali sme aj raňajky a jedlo bolo teda vskutku výborné) bola "Poster Session", kde sme prezentovali svoje postery. Po zbežnom obkuknutí ostatných som skonštatoval, že ten môj nie je až tak úplne na zahodenie. A kupodivu sa všetkým páčil (alebo sa tak tvárili, tu je strašne ťažké poznať, čo je naozaj a čo je len "slušnosť"). Skrátka, asi stále ešte platí to staré dobré: "nezáleží na tom, akú hovadinu človek povie alebo napíše, hlavne, že to dobre alebo zaujímavo vyzerá (a dotyčný to vie náležite obkecať)".

Počas večere nám boli slávnostne odovzdané certifikáty, takže už sú z nás certifikvaní učitelia environmentálnej výchovy pre Ohio. Takže už som zase raz graduovaný (ešte že z tohoto nie je žiadny titul, už neviem kam by som si ho strčil). 

Hneď po tom, ako nás ocertifikovali, sme sa všetci zdúchli do jednej z izieb. Asi to bola nejaká duševná záťaž pre ostatných internistov alebo čo, pôsobili dojmom, ako keby práve zdolali nejakú extra ťažkú skúšku. No, a aj tu platí, že po úspešne absolvovanej skúške to treba zapiť....

Vzhľadom na počet fliaš v izbe, kde sme boli, tu už po štyroch dňoch konferencovania veľa pijatiky neostalo a tak sme sme sa presunuli ku Karie, čo býva poblíž (vlastne jej rodičia). Tam nás už čakala "hunting cabin", ktorú jej otec postavil (prakticky to bol ďalší malý dom za ich rodinným domom, akurát menší a zariadený v poľovníckom štýle, des a hrůza, ale darovanému koňovi na zuby nehľaď, bolo to zadarmo a mali sme kde spať). Chladnička bola bohate zásobená "Strawberrytami", čo je niečo ako Margarita, ale s jahodovou pachuťou. Samozrejme nechýbalo pivo a víno. Netrvalo dlho a väčšina z nás (Slovensko sa celkom držalo) vyzerala dosť zle. Ale tu vedia piť celkom sofistikovane, takže sa to až tak nezvrhlo ("alkohol", pre našinca by to bola len slabšia limonáda, sa minul asi okolo jednej v noci a potom všetci poctivo rehydrovali, takže ráno na nikom neležala opica). A konečne sme videli Josha trocha uvoľneného (má veľmi žiarlivú priateľku, ktorá ho drží dosť nakrátko...) Hrali sa rôzne pijácke hry a so stúpajúcou hladinou alkoholu boli všetci viac a viac úprimnejší. Je celkom zaujímavé, keď jeden je triezvy a počúva tieto alkoholické spovede. To sme sa podozvedávali veci... 

Ako sme búrlivý deň mali

Dnes sa celý deň nesie v znamení búrok. Doobeda sa to ešte dalo, prvá búrka prišla až tesne pred obedom. Len tak tak, že som s deckami stihol “Pond dipping“, totiž tu, keď čo i len trochu zahrmí, musíme decká ihneď zobrať dovnútra. Trochu som toto pravidlo ignoroval, takže sme sa len tak tak vyhli dažďu. Poobede som mal “Watershed Stories", opäť začalo hrmieť, opäť som to ignoroval (búrka bola pomerne ďaleko a naozaj sa mi nechcelo vracať dovnútra, keď sme vonku boli asi len 10 minút), našťastie búrka odišla niekam na východ. Počas “free time" prišla ďalšia parádna búrka. Momentálne sedím v našom Hoop house a užívame si parádnu búrku, blýska sa o 106 a na strechu nám bubnuje poriadna prietrž mračien. Nie je to trochu nebezpečné za búrky sa hrať s mobilom?

Ako sme Great Lake Science Centre a Cleveland Zoo navštívili

Dnes sme boli na exkurzii v "Great Lake Science Centre" a Cleveland Zoo. Bolo to vrámci rozširovaní našich pracovných obzorov, teda len rozširovanie obzorov pre domácich, keďže Baška tu najbližšie dva roky aj tak nemôže pracovať (asi našej vláde prišla ako príliš mladá, pretože na mňa toto obmedzenie neplatí).
Počasie sa dnes príjemne zlomilo, začalo sa to už podobať na jar, aj keď v Clevelande pri jazere ešte stále fúkal studený vietor.
Predtým, než sme sa zahrabali do “Science centre“, ešte bolo trocha času a tak sme zbehli do prístavu, pozrieť sa na jazero. Dosť nás šokovalo čo sme tam videli. Všade plávali mŕtve ryby. Stovky mŕtvych tiel vytvárali súvislý pás popri brehu v zátoke, kde sme boli. Možno boli len na tomto mieste, pretože poblíž je elektráreň, ktorá do jazera vypúšťa horúcu vodu. Možné je ale aj to, že za to môžu riasy, vďaka znečisteniu má jazero Erie veľký problém s riasami.

Návšteva vedeckého centra bola celkom zaujímavá, koho by nezaujímali kozmonauti, múmie a aplikovaná fyzika. Bohužiaľ sme na prehliadku mali iba chvíľu, takže sme toho veľa nestihli. Na obed sme navštívili "West Side Market", trochu sme vyrabovali pekárenský stánok a potom arménsky stánok so šalátmi. Ako naposledy, keď sme tu boli na exkurzii v rámci konferencie čo prebiehala u nás v CVEEC, opäť sme sa usadili na terase a pozorovali pohyb davu pod nami. Za chvíľu už pri nás boli aj ostatní internisti a všetci spoločne tam čučali na ľudí dole, tak trochu ako papagáje. Po obede sme navštívili Clevelandskú Zoo (Baška už po tretí krát). Bývalá CVEEC internistka nás trocha zasvätila do zákulisia, majú tu dosť dobré programy, nielen na “záchranu“ ohrozených druhov, ale dosť pracujú aj s environmentálnou výchovou (síce také sokoliarske, ale aspoň používajú aj handicapované jedince).