Ako som posledný príspevok napísal

No posledný mesiac uletel ako voda, ani neviem čo sa stalo, ale za chvíľu už väčšina našich vecí poputuje do Michiganu ku SaraJane a zajtra už naskakujeme do sediel a frčíme na východ (najprv).
Pokúsim sa aspoň o takú krátku rekapituláciu toho čo sa za posledný mesiac udialo...
Mali sme super Ranger Day, Baška bola lampricídovať nejakú riečku na východ od Clevelandu. Po prekopaní kanálov sa im tu nasáčkovali "lamprey" (mihule) z Atlantiku a rybárom sa nepáči že im obhlodávajú ryby, takže ich v rámci "manažmentu" likvidujú jedmi, ktoré by mali byť pomerne špecifické a nemali by okrem mihúl (aj tých zopár povodných druhov, čo tu je) pozabíjať veľa iného. To boli práve Baška zo svojou skupinkou zisťovať (Katie, SaraJane, ranger Phil).
Ja som bol s ranger Heather, Tess a Benom. Pochodili sme ešte nejaké nové zákutia tu v Cuyahoge (Bridal Veil Fall, Viaduct Park), ponáchadzali sme nejaké užovky, videli sme hniezdo výra s mlaďochom (viz picassa), hniezdo s mladými orlami bielohlavými (Bald eagle), kopec korytnačiek a tak.

Potom sme videli fantasticky rozkvitnuté Bluebells (niečo ako naše pľúcniky) okolo Furnace Run-u - skoro ako z rozprávky, strávili sme tam fantastické piatkové popoludnie, po robote nič nemohlo padnúť lepšie, ešte sme si aj trocha zabrodili vo Furnace Rune.

Kúpili sme bicykle, sú to Giant-y, hybridy. Vizerajú dosť dobre, tak sme zvedaví ako poslúžia. Môj je celý čierny volá sa Pete, Baška má čierno-modrého elegána menom Rosie :-)
Prvé skúšobné jazdy dopadli výborne, bude treba ešte čo to ponastavovať, ale už sa nevieme dočkať až vyrazíme.

Pomaly sme skompletizovali celú výzbroj, posledný balík s vecami od Veterníka dorazil na poslednú chvíľu v piatok, ale už máme hádam všetko čo treba.... Veľmi nám pri tom pomohol Rudy, nebyť  neho, tak by to bolo asi o dosť komplikovanejšie. Veľká vďaka patrí aj Amazonu. Tu, keď nemáte auto, je internet jediná možnosť ako niečo zohnať, našťastie všetko fungovalo perfetktne a nemali sme s objednávkami žiadne problémy. Myslím, že spolu s bicyklami, poisteniami a inými kravinami sme za celú našu výzbroj dali niečo medzi 2500 - 3000 $.

Naša cyklo-expedícia sa rozšírila o nového člena - SaraJane. Takže ide s nami domorodec a to veľmi komunikatívny s neuveriteľnou schopnosťou sa so všetkými spriateliť v priebehu 5 minút. Sme tomu radi, takto sa bude omnoho ľahšie komunikovať s domorodcami, hádam ani sklenené gorále nebude treba :-)
Na víkend tu bola aj SaraJanenina rodina, poukazovali sme im Cuyahogu a naše CVEEC, vyskúšali si zopár našich programov.

Výuka s deckami je teraz parádna, na záver máme takmer výlučne len "dobré" školy, decká sú väčšinou super. Iba raz sme mali taký Jing-Jangový týždeň, na jednej strane centra černošská škola - typické "urban kids", na druhej strane dcérušky "vyššej triedy". No urban kids boli fakt otrasné, ohromný kontrast oproti tým dievčatám - tie učiť to bol asi jeden z najlepších zážitkov, úplná fantázia.
Mali sme tu tiež aj jednu výbornú černošskú školu - tiež neuveriteľný zážitok - decká múdre, chytré, bavilo ich to, nikto sa nesťažoval, že nemá mobil alebo telku. Najlepší bol s nimi "Arts in the Park" - ja som mal výtvarnú sekciu - a také podarené umelecké diela som tu ešte nevidel. Najväčší zážitok bola ale hudobná časť, ktorú viedol Ben - doniesol im bubny a tie decká v okamihu zimprovizovali (aj spolu s učiteľmi) parádnu bubnovačku. Táto škola bol krásny príklad toho aký veľký vplyv má prostredie, v ktorom žijeme a aj ako sme vedení.
Na jednom z "Night Hike" sme s deckami našli obrovitánsku "Snapping Turtle" (v preklade chňapajúca korytnačka), a vôbec v jednom kuse tu vídame bobry, hady, salamandre či mloky. Je to úžasné koľko toho tu je takto začiatkom leta. A to aj napriek tomu, koľko je tu inváznych druhov (myslím, že tu sú na tom horšie než u nás v Európe, lebo okrem tých, čo robia galibu aj u nás, tu sú navyše invázne ešte aj u nás neškodné európske druhy).

Posledný týždeň "hekticky" balíme, ale išlo to dosť ztuha, lebo celé dni učíme, vyrábame darčeky na rozlúčku a do toho treba riešiť kopec vecí/hovadín a tak...

Včera sme sa už rozlúčilil s CVEEC, záverečná párty bola dosť haluz, no bol to dobrý rok, aj nám bude trochu smutno, ale zase už sa strašne tešíme na náš "Bike Trip". Tento príspevok je vlastne posledným príspevkom pre tento blog. Naše ďalšie zážitky, postrehy, dojmy budeme publikovať na novom blogu:
http://onbikeinusa.blogspot.com/

taktiež fotky budú publikované v novom albume:
https://picasaweb.google.com/pospinka/BikeTripAcrossUSA?authuser=0&feat=directlink

Neviem, ako často budem schopný pridávať nové príspevky a fotografie, dosť to bude záležať od  stavu batérii v mobile, prípadne dostupnosti nejakého WiFi.

S pozdravom,
Piatok

Ako nám začalo pršať

Od rána leje ako z krhly. Ale mal som celkom šťastie lebo počas mojej prvej hodiny si dážď dal na chvíľu pauzu. Dnes učím ďalšiu čisto kresťanskú školu z výrazne lepších pomerov. Neuveriteľný kontrast v porovnaní s tým čo sme tu mali minule. Vekovo je to tá istá skupina, opäť náš neobľúbený “Level 2“, ale tým akákoľvek podobnosť končí. Decká sa zdajú byť spokojné, šťastné, sú inteligentné, kreatívne, poslušné, katolícke a biele. Je to smutné ale je to tak. Skrátka úplný opak toho čo sme tu mali naposledy. Práve sedím vo White Pine dorme, mám “dozor “, vonku prší takže všetci sú vnútri. Je to neuveriteľné, ale tieto decká sa hrajú také hry ako je šach, rôzne strategické hry s kartami (niečo ako D&D) alebo nejaké iné spoločenské hry. Ticho je tu skoro ako v kostole, to znamená, že sa medzi sebou normálne rozprávajú a nikto sa tu neháda a nevrieska ako postihnutý pavián, ani tu nelietajú ako odtrhnutí z reťaze. Skrátka civilizovaná zábava?
Začínam mať tieto katolícke školy rád. Čo sa mi najviac páči, že jediný nahor s mobilom som tu momentálne ja. Decká mobily so sebou nemajú a vôbec nevyzerajú, že by bez nich išli umrieť.
Do obeda som učil “Shape of Things", počasie sme vymákli úplne perfektne, počas “hiku“ som ich zobral na „našu“ skratku, čo je malý bočný hrebeň vybiehajúci do údolia Cuyahogi (niečo ako Overlook), celkom “divočina“, ponachádzali sme nejaké lebky (jeleň a asi mýval), nejaké živočíchy a rastlinky (milipede a indian pipe). Bolo to celkom fajn, decká boli super, takže som sa nemusel báť, že sa niekde prizabijú. Pohodička. Ku koncu sme trochu zmokli, ale nikomu to (prekvapivo) nevadilo. Prečo nemôžeme mať takéto decká stále?
Po obede som mal “Creative Hike", trochu dosť som ho pozmenil, vonku sme robili iba “Pond dipping", väčšinu času lialo, takže sme boli vo vnútri. Ale “Pond dipping" stál za tú trochu dažďa. Nachytali sme toľko rakov, že by to vydalo na večeru pre celú skupinu, a to nerátam tú hromadu mlokov, čo sme tiež nalovili. Niektorí raci mali na sebe vajíčka, niektorí mloci sa vášnivo objímali, čo som deckám vysvetlil úplne polopatisticky a nikto s tým nemal najmenší problém, nachytali sme aj nejaké larvy a najlepšia bola asi malá Snapping Turtle. Potom sme hrali rôzne hry, hádzali Atl-atl (zaujímavé, že dievčatám to ide lepšie ako chalanom) a na záver kreslili “budúcnosť “. Pred večerou mali Adams family modlitbu - klasická modlitba, ale v štýle úvodnej znelky seriálu Adams family. Napokon to bol celkom super deň  :-).

Ako sme birdwatching-ovali

Krásny deň, ako stvorený na birdwatching. A konečne došlo aj na to (hádam už odzvonilo nudným tréningom). Zraz bol na Indigo lake, vzhľadom k tomu že je to kúsok, všetci spoločne sme sa tam vybrali pešo. Už po ceste sme uvideli zopár zaujímavých lietavcov (Pillared woodpecker). Minulý týždeň doleteli aj dážďovníky (Chimney Swift).
Z Indigo Lake sme prešli na "Beaver Marsh", po ceste sme narátali okolo 45 rôznych druhov lietavcov. Naozajstná zapeklitosť je určovanie amerických vrabcov, majú ich cez desať rôznych druhov a vyzerajú dosť podobne.

Ako sme v Akrone boli

Ráno, keď som otvoril pravé oko, tak svietilo krásne slniečko. Po chvíli som otvoril aj ľavé oko a to bola všade snehová chumelenica ako z polky decembra. Apríl si dnes z nás tak trocha robí srandu. Začalo to už včera, ráno bolo síce daždivo,a počas “onsitovania“ sme s Baškou celkom zmokli (prvý krát sme boli na “onsite“ spolu), ale stále bolo celkom teplo. Po obede sa prudko ochladilo a začala byť riadna kosa (a to sme ešte išli po obede so SaraJane na bicykloch pozrieť kolóniu volaviek, SaraJane kreslila a my sme chodili po okolí, na ceste sme našli zrazenú, obrovskú “snapping turtle“).
Dnes sme sa rozhodli, že pôjdeme do Akronu, malo by tam byť totiž niečo ako garážový výpredaj bicyklov/výmenný obchod (Bike Swap) a možno tam na niečo vhodného natrafíme. Keďže náš nemá kto zobrať autom, rozhodli sme sa pre bicykle. Sneženie našťastie trvalo iba chvíľu, ale zima bola stále celkom slušná. Aj napriek tomu sme vyrazili. SaraJane mala požičaný bicykel od Katie, pohodlný, ale iba “single speed“, my sme ťahali na bikoch, požičaných z centra, sú celkom fajn, ale sedanky sú len pre totálnych masochistov. Ale aj napriek nepohodlným sedankám, či počasiu to bol výborný výlet, išli sme po “Towpath“, teda vlastne stále popri Ohio& Erie kanále a bolo to celkom pekné, človek ani nemal pocit, že už je takmer v centre mesta. Cuyahoga je tu celkom krpatá, vlastne len taký väčší potok. Bike Swap bol dosť trapas, kopec zničených, opotrebovaných harabúrd, zopár pojazdných bicyklov, nejaké súčiastky a náradie, pre nás nič vhodné. Bol tu aj Rudy, v podstate, jedine použiteľné veci mal on, takže sme kúpili aspoň pumpu a nejaké kľúče. Vyskúšali sme si trochu jazdu na tandeme, ale ani za nič sa nám na tom nepodarilo udržať rovnováhu, je to sakra náročné (išlo nám to iba so SaraJane, keďže oni doma mali tandem). SaraJane tu ešte stretla jedného starého známeho (bývalého bezdomovca), ktorý teraz opravuje bicykle a je v nejakom Akronskom bicyklom cechu. Majú celkom dobre akcie, napr. majú kurzy (zadarmo) pre verejnosť, kde sa môžete naučiť ako opravovať a udržovať bicykle. Zobrali sme sú na nich kontakt, ak bude nejaký čas možno to využijeme. Pred budovou, kde bol Bike Swap, postával ujo hotdogár (s takým tým originál americkým vozíkom s hotdogmi). Keďže sme boli hladní nechali sme sa zlákať, mal aj výborný guláš a ako sme sa dozvedeli bol to československý, nemecký talian (vyzeral ako taký italský pepík).
Cestou späť sa aj počasie umúdrilo a ak kúsok modrej oblohy sa ukázal. Výborné bolo, že späť sa išli hlavne z kopca, nebyť tých pekelných sedaniek tak by to bola úplná paráda. Dokopy sme najazdili cca 23 míľ. Na to že to bol prvý výlet, celkom fajn.

Ako sme Zombíkov učili a videli “Zelený oheň“

Veľká výhoda tohto týždňa je že máme iba päť skupín, takže nemusíme veľa učiť. Keďže tieto decká sú, v porovnaní s tým čo sme tu mali minulý týždeň, omnoho pomalšie (mierne povedané, myslím, že takto by prebiehalo učenie zombíkov počas zombii-apokalypsi), som tomu celkom rád. Dnes som do obeda pomáhal Joshovi s gumákmi. Ráno sa učil program “Furnace Run Exploration", čo je jeden z mála zaujímavých programov pre „Level 2“. Tieto decká by presne takéto programy potrebovali, väčšina z nich nikdy nemala možnosť brodiť sa potokom alebo len tak sa máčať vo vode, nehovoriac už o nejakom chodení po lese. Tieto decká zrejme nikdy neopustili svoju “štvrť“. Je to dosť smutné.
Takže moja poobedňajšia hodina bola plná malých hispánskych zombíkov. Dosť otrava, opäť som mal „Shape of Things“, Jen ma “observovala“ (2x do roka našu výučbu sleduje Heather - ako Ranger, zastupuje Národný park a ešte aj Jen, ktorá zasa dohliada na to či učíme podľa štandardov). Dievčatá to do veľkej miery zachraňovali, chalani boli úplne na nič. Navyše ako to už u týchto “detí“ býva, celú noc boli hore a teraz to dospávali. Skoro som chytil záchvat smiechu, keď po tom, čo som im niečo vysvetlil (a myslím, že mi bez väčších problémov rozumeli), ani na tretí pokus absolútne nepochopili o čom je reč. Problém je, že to čo ich učíme je podľa dajakých “úžasných“ štandardov, ktoré boli evidentne vymyslené európanmi a podľa “našich“ kritérií. Ľudia čo ich vymysleli zrejme žili v nejakom vysnenom svete, kde sa rodičia starajú o svoje deti, všetci sú bohatí, neexistuje žiadna kriminalita a decká trávia všetok svoj čas vonku v prírode. A už vôbec neexistujú rozdiely medzi rasami a všetci sa správajú rovnako a sú rovnako chytrí. Ale podľa toho čo tu vidíme nič nie je viac vzdialené od skutočnosti ako tieto naše úžasné štandardy. Pred dvoma týždňami sme tu mali "bohaté" decká z Hudsonu a tie s týmto programom nemali najmenší problém, celkom ich to aj bavilo a aj tomu rozumeli. Tieto decká čo tu teraz máme nikdy nebudú na ich úrovni, ani keby chceli. Tu je to vymyslené tak, aby chudobní ostali chudobnými (samozrejme existujú výnimky, ale tých je len zopár - len tak na ukážku aby sa nemohlo povedať, že ľudia v Amerike nie sú slobodný). Takže veľmi sa nedivím, že tu máme hromadu znudených detí, keď namiesto toho, aby behali po vonku im tu tlačíme do hlavy kaleráby o vodnom manažmente a  “low impact“ výstavbe. Dosť by ma prekvapilo keby niekto z nich sa vôbec niekedy dostal k takýmto veciam a mohol tieto znalosti využiť. Ale asi ani ten najlepší program by týmto deckám nepomohol, tento problém je neuveriteľne komplexný, riešenie je jednoduché ale dosť pochybujem, že niekedy budeme na takej úrovni, aby sme ho boli schopný realizovať.
Večer sme mali voľno a tak sme si spolu so SaraJane spravili malý večerný “hike“. Cestou sme rozoberali výhody a nevýhody obnoviteľných zdrojov energie a to aký sme, ako ľudstvo, hlúpy. Zlatým klincom večera bol film o Aldovi Leopoldovi - “Green Fire“. Výborný dokument, plný citátov z Leopoldovej knihy (u nás sú to “Obrázky z chatrče, ale v originály je to “Sand County Almanac“). Akurát, že sa pri pozeraní takéhoto filmu musí človek stále pýtať, prečo práve tí najväčší pitomci na celej planéte,dostali do rúk takú úžasnú krajinu.

Ako sme Hispáncov na tento týždeň nafasovali

Tento týždeň učíme opäť Level 2 a aby to bolo zaujímavejšie, máme školu s dominantnou hispánskou populáciou.  Niektoré decká vraj rozumejú len trochu po anglicky. Ale asi to nebude až taký extrém ako keď sme tu mali japoncov, týmto deckám, čo tu teraz máme, som rozumel bez problémov (až na černochov, ale s nimi je to tak vždy). A zdá sa, že aj oni rozumeli bez problémov mne (až na černochov, ale s nimi je to tak vždy, ani nie že by nerozumeli, skôr sú len leniví).
 Ráno spolu s deckami sa prihnala aj búrka, takže sme ostali “uväznení “ v Lipskombskom dorme, teda decká, my ak treba musíme ísť von, do nás blesk môže šľahnúť. Majú tu také super bezpečnostné pravidlo, že dvadsať minút po tom čo zahrmí sa nesmie vychádzať von (a to aj napriek tomu, že búrka je už preč, začína sa mi cnieť za naším anarchistickým Slovenskom, kde sme vodili exkurzie po Devínskej Kobyle búrka nebúrka). Takže keď zahrmí, musíme sa schovať do najbližšej budovy, len má trocha zarazilo, že im tu chýbajú bleskozvody, no asi to majú vychytané nejako ináč (alebo nemajú a potom to doriešia dodatočne, ako je to už zvykom). Čiže namiesto "Opening Ceremony" sme mali “Orientation“ a naopak. Chris a Rudy zase raz urobili z "Opening Ceremony" šou, hrali niečo ako dosť postihnutých bratov, jeden predával poistenie proti povodniam, druhý zase rôzne serepetičky. Myslím, že keď skončia tu, mohli by začať robiť nejakú zábavnú šou, boli by v tom dosť dobrí. Ja som bol opäť raz zlým developerom a Baška bola vedec-odborník na mokrade a problematiky “Run-off-u“. Ja som po obede učil program “Shape of the Things". Je to o pôde, vlastne skôr o priepustnosti rozličných povrchov a s tým spojený “Run- off". No, decká to, tak ako to už s takýmito deckami býva, veľmi nezaujalo a dosť ťažko sa s nimi spolupracovalo, aj keď mal som celkom dobrú učiteľku (akurát mi občas trochu liezla na nervy, bo to až moc preháňala a občas nenechala deckám čas, aby trocha rozhýbali mozgové závity a prišli na odpoveď sami, aj keď pravda je, že väčšinou by to bez pomoci nezvládli). Baška mala dnes “onsite“, učila až večer “Night Hike “, ktorý však bol opäť vnútri, kdesi v diaľke totiž trochu zahrmelo. Z deciek bola celkom rozladená, ono to človeka dosť otrávi, keď sa musí dlhší čas pozerať do tých znudených xichtov (hlavne Afro-američania sú v tom úplní experti). Tiež je dosť deprimujúce počuť, že najviac zo všetkého ich baví pozeranie telky a spanie, respektíve nevedia čo je ich obľúbená činnosť (ako niekto nemôže vedieť čo má rád, alebo čo ho najviac baví??!!), je to fakt sila, že niekto tak mladý už vôbec nemá žiadnu radosť a motiváciu do života, veru televízia je vskutku zázračná. Dúfam, že v skutočnosti je to trochu lepšie, a že to čo tu vidíme, je do veľkej miery iba ich puberťácky imidž, inak by to bolo fakt dosť zlé. Tiež nás trocha prekvapilo, že tieto decká sú  zjavne vychovávané systémom "cukor a bič", divné, učitelia k nim majú celkom familiárny prístup a zdajú sa byť v pohode, ale decká evidentne robia to, čo po nich chceme nie preto, že by chápali, aký to má zmysel, ale skôr preto, že sú naučené vykonávať rozkazy aby sa vyhli trestu (aj tak väčšina z nich skôr či neskôr skončí vo väzení a niektorí si už väzenie aj vyskúšali, majú tu vraj niečo ako väzenie pre deti. Pri večeri jeden chalan po tom, čo sme im zasa zopakovali, že mobily môžu používať iba na izbe a že musia najprv upratať zo stola, kým dostanú dezert, prehlásil, že je to tu horšie ako vo väzení. Na otázku, ako to môže vedieť, či už vo väzení bol, odpovedal, že áno...).

Ako sme sa o Aldovi Leopoldovi učili

Dnešný deň bol opäť raz venovaný rozširovaniu našich vedomostí. Na programe bol projekt Leopold, zasvätený odkazu a myšlienkam Alda Leopolda. Prečítali sme si niektoré z jeho esejí a vyskúšali si zopár učebných programov založených na jeho ideách. Ja som bol celý deň strašne unavený, ako to už býva mojím zvykom počas tréningov. Požičali sme si aj film o Aldovi Leopoldovi - volá sa “Green Fire", som celkom zvedavý, čo to bude zač.

Ako sme na konferencii boli

Po búrlivom dni, keď sme celý "Night Hike" boli zavretí v November Lodge a Rudy a Ben so SaraJane hodinu spievali "Digestive Songs" a hrali sme scénky, aby sme decká nejako zabavili, sa počasie trochu umúdrilo a zvyšok týždňa bolo relatívne pekne, aj keď tak klasicky aprílovo. Decká boli celkom dobré, trošku divokejšie ako minulý týždeň. Mali sme katolícku školu, trochu neobvyklé bolo, že všetci tu boli bieli. Celkom to uľahčovalo učenie, predsa len je jednoduchšie učiť decká, ktoré majú podobné zmýšľanie a náturu ako my. Na "Eco-Place" moja skupina vyrobila gigantický troj-domový model farmy/akvária (aj so zvieratami), iná skupina vymyslela "aquapark", kde elektrickú energiu vyrábali "sasquatchovia" (Big Foot :-)), ešte aj uteráky boli so "sasquatchej" srsti, ktorá vraj výborne absorbuje vodu a zanecháva po sebe vôňu pomarančov :-). Decká sú úplne posadnuté "sasquatchmi", hádam neuplynie jeden "Night Hike", bez toho, aby sa niekto nebál, že nás zožerie "Sasquatch". 

Ja a Baška sme boli tento týždeň jedni z najobľúbenejších inštruktorov (vždy na záver máme táborák a pýtame sa deciek, čo sa im cez týždeň najviac páčilo a padli tam aj naše mená :-)). Ja som bol pre tento týždeň historická postava - "Armish guy" Patrick.

V piatok som do pol tretej v noci vyrábal poster na sobotnajšiu konferenciu (ale začal som ho robiť až okolo jedenástej, vždy je dobré odložiť hlúposti na poslednú chvíľu), rozhodol som sa pre menší interný ftípek/protest, takže som ten poster spravil asi najhoršie, ako som vedel a zároveň som použil dosť netradičné zobrazenie požadovaných informácii (ktorých tam nebolo mnoho), bol som zvedavý ako na to domáci zareagujú.

V sobotu sme teda išli na 46. výročnú konferenciu "Environmental Education Council of Ohio". Odohrávala sa kúsok od kempu Nuhop, kde sme boli naposledy na EEC školení (asi dve hodiny autom od nás, smerom na juh). Konferencia prebiehala v "Mohican Lodge and Conference Center", veľmi pekná "total brutal eko budova" s vyhliadkou na rozvodnenú priehradu (zopár búrok a už sa to tu všetko zatápa). Tu sme mali zavŕšiť svoj certifikát prezentovaním posterov. V podstate sa jednalo o niečo také ako členská schôdza RPSky, akurát tu bolo viac ľudí a schôdza trvala štyri dni, my sme sem našťastie prišli iba na jeden deň. Aj keď ono to bolo celkom zaujímavé, prednášky boli dosť dobré, dozvedeli sme sa kopec zaujímavých informácii. Napr. v jednej prednáške (od živej legendy environmentálnej výchovy v USA, s podivným menom Herb Broda) s prozaickým názvom "Plugged In But Turned Out: The Need to Reconnect with Nature" sme sa dozvedeli o devastujúcom účinku modernej techniky na detskú psychiku/osobnosť. Herb Broda je totálny klasik, chlapík starý cca 65 rokov, celú prezentáciu premietal cez Iphone - čo bola zároveň aj ukážka, že nie je proti moderným technológiám, výborný rečník, radosť počúvať. Aj keď tie štatistiky čo nám tam ukazoval boli fakt drsné, ale vzhľadom na to, čo vidíme každý týždeň u nás v CVEEC, až nepekne pravdivé. Dnešné decká (medzi 11 - 14 rokom, platí pre USA) trávia priemerne osem hodín denne za obrazovkami, priemerné päťročné dieťa má za sebou už 5000 hodín sledovania televízie (čo je dlhšie, než čas potrebný na získanie vysokoškolského diplomu), deti priemerne poznajú okolo 1000 firemných log, ale nevedia vymenovať desať rastlín alebo živočíchov čo žije v ich okolí. V mene "bezpečnosti" rodičia svoje deti radšej nechávajú sedieť pred televíziou a už im úplne zabránili v nejakom samostatnom objavovaní svojho okolia, resp. aj možnosti učiť sa na vlastných chybách. Následkom toho, takéto deti sú menej kreatívne (významne likvidujú kreativitu aj naše novodobé plastové superhračky), horšie sa učia a sú menej spokojné a šťastné. Významný je aj rozdiel, čo sa týka zdravia (výrazne horší zrak a väčšia náchylnosť na rôzne alergie). Naproti tomu, deti čo trávia svoj čas hraním vonku sú, prekvapivo, zdravšie, uvoľnenejšie a šťastnejšie. Asi najviac ma šokovalo, že dnešné decká strávia hraním sa vonku iba pol hodinu týždenne (myslí sa tým čas, ktorý patrí iba im, bez nejakej buzerácie zo strany dospelých). Veľkým problémom dnešnej doby je, že decká sú vláčené z jedného krúžku na druhý, ich denný program je totálne nabitý, prakticky bez jedinej "voľnej" chvíľky. Skrátka vychovávať workoholikov treba už od útleho detstva. No, už sa nedivím, že sa tu tie decká v školách tak často strieľajú. Komu by z takéhoto stresu nehrablo, že áno... Pritom jediné, čo stačí spraviť je, že sa odkábluje káblovka, internet a svoje ratolesti pekne krásne vykopnete hrať sa von. Stačí aj na záhradu, a už vôbec nepotrebujú hračky, stačí záhradná hadica, kopa piesku, či štrk. A hlavne im netreba pchať do ruky mobily. To je ďalšia hovadina, v 2004 malo 39 % malých amíkov mobily, v 2009 to už bolo 66 %. Typujem, že teraz to už bude takmer 100 % (pričom všetko už sú to Smartphony, alebo Iphony - takže decká sú neustále zavesené na Facebooku a namiesto toho, aby sa normálne rozprávali hlavne "chat-ujú"). No bola to dosť drsná prednáška, nádejou je, že väčšina rodičov si už začína uvedomovať tento problém a snažia sa to nejako zmeniť. A 83 % opýtaných detí potvrdilo, že majú radi pobyt vonku v prírode (ak by niekto mal záujem o viac informácii niečo by malo byť tu: http://childrenandnature.org/. Takže možno v blízkej budúcnosti bude niečo také, ako teraz robíme, celkom dobrý "biznis" :-).

Ostatné prednášky, ktoré sme navštívili, sa zameriavali na rôzne kreatívne postupy pri učení alebo ako dnešnú mládeš pritiahnuť k ekologickejšiemu zmýšľaniu (jeden chlapík prezentoval svôj projekt, ktorý spočíval v tom, že rôzne ekologické problémy našil do akčného komixu, v ktorom superhrdinovia čerpali svoju silu napr. z recyklovaného papiera - bolo to celkom vtipné, ale verím tomu, že decká to musia zhltnúť aj s navijákom). Úplne úžasná bola aj prednáška o mestkých záhradách (u nás v Petržalke by každý panelák mohol mať na streche svoju vlastnú záhradu, keď sa to dá tu, tak to musí ísť aj u nás...)

Okolo piatej po obede (mali sme aj raňajky a jedlo bolo teda vskutku výborné) bola "Poster Session", kde sme prezentovali svoje postery. Po zbežnom obkuknutí ostatných som skonštatoval, že ten môj nie je až tak úplne na zahodenie. A kupodivu sa všetkým páčil (alebo sa tak tvárili, tu je strašne ťažké poznať, čo je naozaj a čo je len "slušnosť"). Skrátka, asi stále ešte platí to staré dobré: "nezáleží na tom, akú hovadinu človek povie alebo napíše, hlavne, že to dobre alebo zaujímavo vyzerá (a dotyčný to vie náležite obkecať)".

Počas večere nám boli slávnostne odovzdané certifikáty, takže už sú z nás certifikvaní učitelia environmentálnej výchovy pre Ohio. Takže už som zase raz graduovaný (ešte že z tohoto nie je žiadny titul, už neviem kam by som si ho strčil). 

Hneď po tom, ako nás ocertifikovali, sme sa všetci zdúchli do jednej z izieb. Asi to bola nejaká duševná záťaž pre ostatných internistov alebo čo, pôsobili dojmom, ako keby práve zdolali nejakú extra ťažkú skúšku. No, a aj tu platí, že po úspešne absolvovanej skúške to treba zapiť....

Vzhľadom na počet fliaš v izbe, kde sme boli, tu už po štyroch dňoch konferencovania veľa pijatiky neostalo a tak sme sme sa presunuli ku Karie, čo býva poblíž (vlastne jej rodičia). Tam nás už čakala "hunting cabin", ktorú jej otec postavil (prakticky to bol ďalší malý dom za ich rodinným domom, akurát menší a zariadený v poľovníckom štýle, des a hrůza, ale darovanému koňovi na zuby nehľaď, bolo to zadarmo a mali sme kde spať). Chladnička bola bohate zásobená "Strawberrytami", čo je niečo ako Margarita, ale s jahodovou pachuťou. Samozrejme nechýbalo pivo a víno. Netrvalo dlho a väčšina z nás (Slovensko sa celkom držalo) vyzerala dosť zle. Ale tu vedia piť celkom sofistikovane, takže sa to až tak nezvrhlo ("alkohol", pre našinca by to bola len slabšia limonáda, sa minul asi okolo jednej v noci a potom všetci poctivo rehydrovali, takže ráno na nikom neležala opica). A konečne sme videli Josha trocha uvoľneného (má veľmi žiarlivú priateľku, ktorá ho drží dosť nakrátko...) Hrali sa rôzne pijácke hry a so stúpajúcou hladinou alkoholu boli všetci viac a viac úprimnejší. Je celkom zaujímavé, keď jeden je triezvy a počúva tieto alkoholické spovede. To sme sa podozvedávali veci... 

Ako sme búrlivý deň mali

Dnes sa celý deň nesie v znamení búrok. Doobeda sa to ešte dalo, prvá búrka prišla až tesne pred obedom. Len tak tak, že som s deckami stihol “Pond dipping“, totiž tu, keď čo i len trochu zahrmí, musíme decká ihneď zobrať dovnútra. Trochu som toto pravidlo ignoroval, takže sme sa len tak tak vyhli dažďu. Poobede som mal “Watershed Stories", opäť začalo hrmieť, opäť som to ignoroval (búrka bola pomerne ďaleko a naozaj sa mi nechcelo vracať dovnútra, keď sme vonku boli asi len 10 minút), našťastie búrka odišla niekam na východ. Počas “free time" prišla ďalšia parádna búrka. Momentálne sedím v našom Hoop house a užívame si parádnu búrku, blýska sa o 106 a na strechu nám bubnuje poriadna prietrž mračien. Nie je to trochu nebezpečné za búrky sa hrať s mobilom?

Ako sme Great Lake Science Centre a Cleveland Zoo navštívili

Dnes sme boli na exkurzii v "Great Lake Science Centre" a Cleveland Zoo. Bolo to vrámci rozširovaní našich pracovných obzorov, teda len rozširovanie obzorov pre domácich, keďže Baška tu najbližšie dva roky aj tak nemôže pracovať (asi našej vláde prišla ako príliš mladá, pretože na mňa toto obmedzenie neplatí).
Počasie sa dnes príjemne zlomilo, začalo sa to už podobať na jar, aj keď v Clevelande pri jazere ešte stále fúkal studený vietor.
Predtým, než sme sa zahrabali do “Science centre“, ešte bolo trocha času a tak sme zbehli do prístavu, pozrieť sa na jazero. Dosť nás šokovalo čo sme tam videli. Všade plávali mŕtve ryby. Stovky mŕtvych tiel vytvárali súvislý pás popri brehu v zátoke, kde sme boli. Možno boli len na tomto mieste, pretože poblíž je elektráreň, ktorá do jazera vypúšťa horúcu vodu. Možné je ale aj to, že za to môžu riasy, vďaka znečisteniu má jazero Erie veľký problém s riasami.

Návšteva vedeckého centra bola celkom zaujímavá, koho by nezaujímali kozmonauti, múmie a aplikovaná fyzika. Bohužiaľ sme na prehliadku mali iba chvíľu, takže sme toho veľa nestihli. Na obed sme navštívili "West Side Market", trochu sme vyrabovali pekárenský stánok a potom arménsky stánok so šalátmi. Ako naposledy, keď sme tu boli na exkurzii v rámci konferencie čo prebiehala u nás v CVEEC, opäť sme sa usadili na terase a pozorovali pohyb davu pod nami. Za chvíľu už pri nás boli aj ostatní internisti a všetci spoločne tam čučali na ľudí dole, tak trochu ako papagáje. Po obede sme navštívili Clevelandskú Zoo (Baška už po tretí krát). Bývalá CVEEC internistka nás trocha zasvätila do zákulisia, majú tu dosť dobré programy, nielen na “záchranu“ ohrozených druhov, ale dosť pracujú aj s environmentálnou výchovou (síce také sokoliarske, ale aspoň používajú aj handicapované jedince).

Ako sme na filmovom festivale boli

Tento týždeň začal v Clevelande medzinárodný filmový festival. SaraJane so svojou babičkou sú veľkými fanúšikmi tohoto festivalu. SaraJanenina babička prišla v piatok až z Detroitu, len aby so svojou vnučkou strávila víkend na tomto festivale. Tak trochu sme závideli, nepamätám si, že by nás naši starí rodičia zobrali na niečo podobné. No a keďže sme so SaraJane celkom dobrí kamaráti, ponúkli sa, že nás tiež zoberú pozrieť si nejaké filmy. Takže piatok večer a celú sobotu poobede sme strávili v clevelandskej “City Tower “, čo je celkom pekný mrakochňap. Okrem iných veci je v jeho útrobách aj "shopping center" a kiná (niečo ako náš Aupark, len toto je staršie a lepšie to tam vyzeralo). Prvý film sme stihli len tak tak, bola to britská  čierna komédia o trabloch v posmrtnom živote. Film výborný, lenže v nejakom strašnom britskom slangu, no, ja som chytal tak každé tretie slovo a Baška asi ešte menej. Dobré vedieť, že nielen Američania prznia tú krásnu angličtinu, ktorá však neexistuje, iba ak tak v učebniciach. Myslím, že jediní, kto rozpráva správne po anglicky, sú ľudia z neanglicky hovoriacich krajín. Kým SaraJane s babičkou dopozerali ich film, my sme sa boli prejsť trocha do centra Clevelandu. Dosť nás prekvapili králiky, ktoré si tu v pohode vegetovali v jednom malom parčíku. Neviem ako sa sem dostali, všade samé cesty a betón, budovy, asfalt. Zjavne im to neprekážalo. Nočný Cleveland bol celkom pekný, ale dlho sme sa nezdržali, bo fúkal ľadový vietor.
 V sobotu sme do obeda boli pozrieť bicykle, Rudy nás zobral do jedného dosť dobrého obchodu. Bicykle tam mali celkom dobré a lacné (okolo 300-500$), aj som už rozmýšľal nad kúpou, ale Rudy nám povedal, že nás zoberie ešte do ďalších obchodov, možno nájdeme ešte niečo lepšie. V sobotu sme už nemali na ďalší prieskum čas, aj tak sme skoro nestihli filmový festival.
 Trochu sme sa pleskli po vačku a išli sme na tri filmy (14$ stál lístok na jeden film, trochu veľa, ale zase na filmové festivaly sa nechodí každý deň). Prvý film bol o jednej emancipovanej ženuške v Indii - Selma. Ako moslimka musela po tom, čo dospela zanechať školu a rodina ju, doslova, držala zamknutú v jednej malej miestnosti až do vydaja a ani potom nemohla opustiť dom (tradície sú občas dosť ošemetná vec). Ale ani prísne dodržiavané tradície ju neodradili od písania básní a nejakým zázrakom sa jej ich podarilo publikovať, vďaka čomu sa stala známou (to ju už potom museli pustiť von) a teraz sa snaží bojovať za aspoň nejaké základné práva pre ženy. Celkom zaujímavý dokument. Ďalší z filmov (films, not movies!) bola švédska komédia menom Blondie - taká severská haluz. Ešte sme boli na jednom bloku krátkych filmov, čo bola asi najlepšia voľba. Krátke filmy sú skvelá vec, všetky boli úplne výborné, hotová smršť emócií a myšlienok. Počas festivalu sme okoštovali aj miestne vietnamské "fast foody“. Vietnamci sú všade rovnakí, minimálne, rovnako rozprávajú. A ešte sme opäť raz trochu pochodili Cleveland.

City Tower v Clevelande, v jeho útrobách prebiehal Filmový festival.

Ako sme opäť raz Level 2 učili

Po utorňajšom superkrátkom tréningu (učili sme sa nový curriculum pre "Girl scout weekend"), nás opäť raz čakal týždeň s druhým stupňom. Decká boli z Hudsonu, čo je vééľmi bohatá štvrť poblíž národného parku. Takže žiadna "urban school", našťastie ani žiadna super drahá súkromná škola pre zhýčkaných milionárov (ako bola tá posledná židovská škola čo sme tu mali). Mali sme vlastne ďalší super týždeň, dúfam že sa z toho stane pravidlo. Decká boli šikovné, perfektne spolupracovali, aj napriek tomu, že curriculum pre Level 2  nie je veľmi zábavné a dookola sa opakuje to isté. Ale je to úplne o niečom inom, keď im netreba všetko sto krát opakovať, sami od seba si všetko zapisujú (a dokonca aj vedia písať) a navzájom spolupracujú. Bola to pohoda aj napriek tomu, že sme opäť raz mali skrátené programy a na všetko bolo pomerne málo času (ale zase sme končili každý deň o siedmej). Počas “Night Hike-u" dva krát videli sovu (škoda že to neboli naše skupiny  :-( ), vyráchali sa aj v potoku, počas lovu bezstavovcov, aj keď ešte bola riadna kosa (ich učiteľ je drsňák, má rodinu z výhodného Slovenska  :-)), a porobili skvelé postery pre ich “Low Impact Development". Skrátka, zase raz super týždeň. Celkom vtipná bola aj "Opening Ceremony", Rudy bol za predsedu a keďže to ešte nerobil, mal z toho trochu stres, takže vkuse mlátil takým tým sudcovským kladivkom do rečníckeho pultu. Dosť pripomínal ďatľa. Chris sa opäť raz prekonal, mal hrať ornitológa/milovníka prírody, takže prišiel celý oblepený plyšákmi, ešte jedného mal aj v náručí (mývala) a nahodil taký akcent, že chudák Rudy to mal veľmi ťažké, tváriť sa ako seriózny starosta.

Ako sme sa po národnom parku naháňali

Keďže dnes je prvý apríl, očakávali sme nejakú habaďúru. Našťastie to, čo zo začiatku vyzeralo ako otravný "team building", sa ukázalo byť celkom zábavnými pretekmi. Rozdelili sme sa do dvoch tímov a museli sme rozlúštiť rôzne zašifrované odkazy, ktoré nás následne poslali na nejaké miesto v Cuyahoga NP, tam sme museli spraviť fotku ako dôkaz toho, že sme tam boli. Dokopy tých odkazov bolo asi dvadsať, takže sme pochodili skoro celý NP. Niektoré odkazy boli celkom zapeklité, ale podarilo sa nám rozlúštiť všetky. Takže okrem klasických vecí, čo sme už videli, sme boli aj na zopár nových miestach. Zistili sme, že volavky, čo tu neďaleko Everettu majú kolóniu, už hniezdia, a videli sme aj jedného kojota, prebehol nám popred auto cez cestu, skoro sme ho zrazili. Nakoniec do dopadlo tak, že sme skončili nerozhodne (všetci sme vyhrali :-)).

Ako sme americkú Veľkú noc zažili

Ľadových krýh cez noc celkom pribudlo, ako aj oblakov. Obloha dnes bola zatiahnutá a pršalo. Trochu škoda, do obeda sme ešte chceli ísť na kajaky. Ale aspoň sme sa nemuseli veľmi ponáhľať s balením. SaraJanina rodina išla ráno do kostola, my sme nemuseli, SaraJane bojkotuje cirkev a do kostola odmieta chodiť (čo je celkom sranda, vzhľadom k tomu, že celá jej rodina sú veľmi silní katolíci).

Dnes sme opäť išli k SaraJaneninej babičke, a tentokrát už sme zostali - oslavovala sa Veľká noc. Bola to taká menšia rodinná oslava, takže sme spoznali aj niekoľko ďalších SaraJaneniných rodinných príslušníkov. Vzhľadom k tomu, že časť ich rodiny ešte žije v Poľsku, sme mali bohatú tému na rozhovor. Poukazovali sme im aj trochu Slovensko (na mape) a trochu nám spravili reklamu :-). 

V jednej z miestností (niečo ako zimná záhrada ?, skrátka veľká miestnosť s veľkými oknami namiesto stien) má SaraJanenin starý otec zbierku starých diel. Dva kúsky boli originály pochádzajúce z Americko-Španielskej vojny, a potom má ešte jednu funkčnú repliku z Americkej občianskej vojny, ktorú používajú vždy počas osláv nezávislosti. 

Pred obedom sa spievala špeciálna rodinná veľkonočná modlitba. Po výbornom obede začala hlavná časť veľkonočných sviatkov, úplná americká klasika - hľadanie veľkonočných vajíčok. Keďže tu bolo dosť veľa detí, tak o zábavu bolo postarané (najmenšie malo asi 4 roky, najstarší čerstvých 32). Vzhľadom na počasie sa hľadalo v dome (aj keď okolo obeda sa začalo pekne vyjasňovať a svietiť slnko). My sme pomáhali hľadať vajíčka SaraJane (každý mal 6 vajíčok). Vcelku som bol prekvapený, že vo vajíčkach neboli sladkosti, ale peniaze. Na rozdiel od nás, tu na Veľkú noc sladkosti až tak nefrčia (aj keď čokoládové vajíčka boli strategicky rozmiestnené po celom dome, teda kým sme ich všetky nezjedli :-)). Po tom, čo sme našli aj posledné vajíčko zašité v gauči, tak sa to trochu zvrhlo na Vianoce, každý dostal nejaký darček. Aj nám sa ušlo (dostali sme "homemade" mydlo, Baška celú sadu náušníc a ešte časopis s rôznymi cyklistickými podujatiami v Michigane - to keď pôjdeme za chvíľu okolo a náhodou by sme nevedeli, že čo).

Potom už bol čas ísť na autobus do Clevelandu. Cesta prebehla v pohode. Ľudia cestujúci autobusmi sú dosť zvláštni, ono je dosť divné už len to, že niekto nemá auto. Takmer všetci pasažieri sú Afro-američania. Do toho občas zasvietia nejakí hipíci alebo študentíci. :-)

Z Clevelandu nás odviezol späť do Everettu SaraJanenia priateľka Harmony.

Ako sme Detroit navštívili

Ráno nás prekvapil výhľad na vodu pred domom. Po kanále plávali desiatky obrovských krýh. Niekde na severe sa evidentne "prelomili" ľady. Takže dnešné kajakovanie by bol celkom slalom. Bohužiaľ sme na kajakovanie nemali čas. SaraJanenina babička  dnes oslavuje narodeniny, takže sme sa všetci vypravili do Detroitu (kde sa konala oslava). Oslavovalo sa v starej škole z roku 1890, SaraJanenina babička bola nejako zaangažovaná do reštauračných prác na tejto škole, pretože z pôvodnej lokality museli túto školu presťahovať (v Amerike je celkom bežné sťahovať domy, rovno si tu môžete kúpiť niečo, ako “Mobile House“, dom priamo určený na sťahovanie). Samotná škola má len jednu miestnosť a vyzerá ako malý kostolík. My sme na oslavu nešli, SaraJane nás zobrala do múzea výtvarného umenia. Poblíž bolo aj vedecké múzeum, kde práve mali aj expozíciu s takými tými vypreparovanými ľuďmi (môžeš si obzerať svaly alebo žily na reálnych umrlcoch  :-), ale bolo to za 24$ na hlavu a Baška nebola vo vedeckej nálade, takže sme napokon predsa len išli do múzea výtvarného umenia (8$). Bolo celkom zaujímavé, hlavne expozície “necivilizovaných primitívov “. Mali tam aj veľmi pekné obrazy o “pôvodnej “ Amerike, čo mali motivovať nových prisťahovalcov, aby vypadli z východu a išli radšej pľundrovať západ. Mali tam aj zopár Van Gogh-ových obrazov, ale nič extra (boli len štyri, ale stáli pred nimi davy ľudí  :-)). Keď pre nás prišli SaraJane s jej otcom, čakala nás menšia prehliadka Detroitu. Ale najprv sme zašli do jednej vegetariánskej reštaurácie na obed. Obed bol super zdravý a chutný, ale aj super drahý (dokopy aj so sprepitným skoro 30$).
 Prehliadka Detroitu bol vskutku zážitok. Downtown Detroitu pôsobí majestátnym dojmom, je síce maličké (Detroit je taká väčšia Bratislava), ale mrakodrapy sú “krásne“, postavené ešte v dobách keď sa kameňom a rôznymi ozdobami, či vežičkami, nešetrilo a sklenená krabica nebola považovaná za vrcholné dielo architektúry. V jednom momente sme si mysleli, že tá brokolica z vegetariánskej reštaurácie bola niečim strihnutá, lebo zrazu sa celý jeden obrovský dom dal do pohybu. Nakoniec sa však ukázalo, že to bola iba kabína z trajektu čo sa plavil po rieke Detroit. Majestátne boli aj ulice Detroitu. Celý Detroit, Fordovo to mesto, bol postavený tak, aby každý mohol mať vlastné auto a pohodlne sa s ním zmestil do ulíc. Takže ulice tu pripomínajú diaľnice - široké, rovné a od obzoru po obzor. Mestskú hromadnú dopravu tu nezahliadneš, bo Fordovi asi vadilo, že sa ľudia vozia autobusmi namiesto autami a tak MHD prakticky zrušili (že vraj sa to naozaj stalo). Čiže ak by mala existovať Mekka pre vyznávačov automobilizmu, mal by to byť práve Detroit. Skutočnosť je ale taká, že s Detroitom to ide dolu vodou (tak ako so všetkými americkými mestami), v časoch najväčšej slávy mal Detroit viac ako 2 milióny obyvateľov (Detroit je vlastne pekne malé mesto), teraz ich je len okolo 700 000 a stále ich ubúda.

Detroitský “Downtown" možno bude za chvíľu najväčším “mestom duchov “ v Amerike, kopec budov je opustených a pomaly chátrajú. Možno za pár rokov bude Detroit Mekkou pre “squatterov“, pri takom množstve opustených domov to tu musí byť radosť byť bezdomovec. Asi najslávnejšia ruina je bývalá hlavná železničná stanica. Monumentálna budova, plno ornamentov, stĺpy ako na rímskych budovách, asi dvanásť poschodí, skrátka obrovská budova, vidno ju asi odvšadiaľ. Opustená je od 84-tého, najvtipnejšie je, že grandiózne vrchné dve poschodia neboli nikdy použité, rátalo sa, že tam budú kancelárie, ale nikto nemal záujem. Predmestia sú tiež pozoruhodné. Ak nerátam bohaté štvrte, tak zvyšok mestá pripomína tak dlho všetkými očakávanú “zombie apokalypsu“, akurát namiesto zombíkov sa tu ponevierajú Afro-američania. Ale niektorí sú dosť kreatívni, a tak sa opustené budovy menia na maliarske plátna, alebo sa samotné stávajú umením. Takže predtým, než sme sa vrátili na ostrov ku SaraJane (a po tom čo sme vyrabovali miestnu pekáreň), ešte sme sa zastavili na jednom z pochybnejších predmestí a zhliadli niečo, čo sa nazýva “Heidelberg project" http://www.heidelberg.org/. Ťažko to opísať, fotka povie asi viac. Bolo to niečo medzi umením, smetiskom a totálnou haluzou.

Heidelberg Project

Bývalá hlavná železničná stanica - monument modernej doby.

Ako sme kajakovali a úžasný večer mali

K SaraJane sme dorazili včera v noci okolo jedenástej. Z Detroitu nás zobral SaraJanin otec. Ich dom sa nachádza na jednom z ostrovov v severnej časti jazera St. Clair (Harsens Island), v delte rieky s rovnakým menom, v podstate na opačnom konci ako Detroit. Celkom idylické miesto, všade naokolo trstiny a kanály, trochu ako delta Dunaja, ale menšie.
Ráno sme sa prebudili do nádherného dňa, slnko nám pálilo do okna, obloha bez jediného oblaku. Vstali sme až okolo desiatej, zobudila nás vlastne až SaraJane-ina najmladšia sestra, je to taká malá držka, takže popri tom ako sa prehrabovala v SaraJane-ninom šatníku nám poukazovala svoje najobľúbenejšie šaty a náhrdelníky, samozrejme s náležitým komentárom. Dozvedeli sme sa o tom, že má nové náušnice a pod. Raňajky boli vskutku kráľovské a skoro tak hlučné ako keby sme boli v CVEEC, to viete, šesť súrodencov (SaraJane má 3 sestry a 2 bratov) vo všetkých vekových kategóriách. Ale SaraJane-nini rodičia sú úplne výborní, rovnako ako aj jej súrodenci, takže aj keď nás tu bolo ako hadov, bola to pohoda (úplne ma fascinovalo, že vôbec nečučali do telky a všetci sa spolu hrali vonku, ani mobilné telefóny nemali, iba jeden, ktorý si navzájom požičiavali, až som neveril, že niečo takéto je ešte v dnešnej dobe možné - ďalší dôkaz, že všetko závisí od rodičov...). Po raňajkách sme si zahrali jedno kolo hry “Ticket to Ride “(tentoraz európsku verziu,aspoň sme nemali taký problém zorientovať sa a nájsť dané mestá, trocha sme Amíkov poučili o výslovnosti a polohe niektorých miest a trocha sme pomachrovali, kde všade sme boli  :-)) a potom, na čo sme sa naozaj tešili, sme vytiahli kajaky a kanoe a vydali sa na malý výlet. Ja a Baška sme si zobrali kajaky, SaraJane s dvoma sestrami nás sprevádzali na kanojke. Počasie bolo priam neuveriteľné, ešte včera bolo hnusne zima, ale dnes bolo úplne jarné počasie. A to mi Veterník písal, že v Bratislave napadlo 10 cm snehu a že sa idú bežkovať na Sitno...
Takže sme sa nalodili, trochu to bolo akčné, lebo voda bola nezvykle nízko (že vraj tak málo vody si tu nepamätajú - leto bolo brutálne horúce a suché a cez zimu toho veľa nenasnežilo, no uvidíme aké bude toto leto, hádam im tu tie jazerá úplne nevyschnú). Najprv sme prepádlovali cez hlavný kanál, a obkukli si starý vrak nejakej lode (ktorý vraj normálne nevidno, pretože je celý pod vodou). Potom sme sa vydali na okružnú plavbu okolo ostrova, na ktorom býva SaraJane. Miestami sme sa hrali na ľadoborce, keď sme prerážali posledné zbytky ľadu. Pod loďkami sa nám preháňali šťuky, raz sme zahliadli asi metrového kapra, ponad hlavy nám každú chvíľu preletel dajaký bahniak a všade naokolo vyspevovali drozdy. Narazili sme aj na jednu užovku, v tej studenej vode veľmi pohyblivá nebola, takže som ju poľahky chytil a poukazoval babám. Na chvíľu sme sa vrátili domov, ale len sme vymenili SaraJane-nine sestry za ďalšiu, čo sa tiež chcela povoziť (nezabúdajte, že ich je šesť), tak sme sa vydali na ešte jeden okruh, tentoraz do “Husej zátoky“ (Goose Bay). Zobrali sme to skratkou cez jeden z kanálov, vysekaných cez trstinu. Vďaka tomu ako je málo vody, bol záver kanálu na suchu a tak sme si aj trochu zaprenášali. Kupodivu plytká voda bola úplne teplá. V blate sme ponachádzali kopec stôp, od mývalov, jeleňov a husí po nejaké mäkkýše. Zážitok bol ale, keď sme vliezli do hlbšej vody, tá už bola riadne ľadová. Po návrate nás už čakala večera, vonku sa schyľovalo k nádhernému večeru. SaraJane-in otec niečo spomenul o kŕdľoch labutí. Tak sme išli von a naozaj, po oblohe, kam až oko dovidelo, prelietali obrovské kŕdle labutí (labuť tundrová, Cygnus columbianus). Evidentne sa zlietavali na nocovisko, kúsok od nás, v “Husej zátoke “. Ako keby sme zrazu boli na Hortobágy a pozerali na žeriavy. Ešte aj zvukovo sa to dosť podobalo http://www.allaboutbirds.org/guide/tundra_swan/sounds (odporúčam si vypočuť ich zvuk, je to úplná nádhera, hlavne keď sa ozýva z tisícky hrdiel naraz :-). Spolu s tým zapadajúcim slnkom to bol skvelý, skvelýýýýý, absolútne dokonalýýýý, úžasnýýý zážitok. Tak sa mi splnilo ďalšie zo želaní.
Preletujúce kŕdle sme pozerali asi hodinu, až do tmy, bolo to fantastické divadlo. Tipujem, že na tom nocovisku ich muselo byť min. 20 000, ale reálne číslo je asi ešte väčšie. Každopádne sme ich počuli aj v noci, a bol to riadny randál. Trocha ma prekvapilo, že to bol nový zážitok aj pre SaraJane a jej otca. To musia prísť týpci zo Slovenska, aby im ukázali niečo čo tu musí byť každú zimu  :-). Ešte sme im ukázali, že na ohni sa dá upiecť aj niečo iné ako len “Smores", pečené jablká im celkom chutili a aj nápad so zemiakmi v pahrebe sa im pozdával.

 

Práve sme prešli cez Klingerovo rodné mesto - Toledo. Na to, aby som mohol povedať ako veľmi sa podobá Klingerovmu opisu, už bola priveľká tma. Každopádne párky u Pakomaďara som nikde nevidel  :-)

Ako sme do Michiganu cestovali

Tento týždeň uletel neskutočne rýchlo. Asi za to mohli tie skrátené programy čo sme mali, na všetko sme mali o polovicu menej času, takže človek ráno poriadne ani oči nerozlepil a už bolo po obede. Akurát "onsite-ové“ povinnosti sa trochu vliekli... Decká sme mali úplne úžasné, lepšie to už hádam ani nemohlo byť. Baška mala vcelku filozofickú debatu s jedným chalanom počas “Watershed story", akosi sa začali baviť o evolúcii, čo dotyčný komentoval ako: “prečo sme sa z baktérií vyvinuli na ľudí? Baktérie žiadne problémy nemajú, zato ako ľudia ich máme kopu!“. No, celkom trafil klinec po hlavičke...
Posledný deň bol tiež výborný, prezentácie nemali chybu, decká si povymýšľali také vychytávky, ako teleport na prepravu kakaových bôbov (pre továreň na čokoládu) alebo výroba vody z upoteného vzduchu z telocvične. Skrátka boli naozajsky kreatívni. Počas "slideshow" začali spolu spontánne spievať so sprievodnou pesničkou a hlavne, nikdy ma decká tak nechválili, ako teraz  :-) Obvykle počujem, že som ten najlepší učiteľ akého mali, tak raz do týždňa, ale nie tri krát za deň  :-)
Po odlifrovaní deciek do autobusov a po uprataní všetkého podstatného a po porade, nadišiel pre nás čas rýchlo sa pobaliť. Veľkonočné “prázdniny “ totiž budeme tráviť u SaraJane v Michigane. Takže momentálne sedíme v autobuse do Detroitu, spolu s nami je tu kopec podivínov. V Amerike autobusmi cestujú len podivíni.

Ako nám fakt husto snežilo

Aj keď sneh zo včerajška do rána skoro zmizol, kým prišli autobusy so školami, začalo opäť poriadne snežiť. Bolo takmer bezvetrie a z oblohy padali obrovské snehové vločky. Keď prišli decká bolo už všetko biele. Ráno sme učili "Watershed Story"a “Roles & Residences". Trochu sme sa poprechádzali zasneženou krajinou, nechali na seba ešte naposledy (možno) nakydať trochu snehu, decká sme mali opäť chytré, keby všetky boli také, aká by to bola pohoda. Po obede som učil “Eko - place", Baška mala "Watershed Story". Na “Eko - place" ma vždy pobaví, ako sa tu tvária, keď im poviem, že Ekologická stopa USA je okolo 4,5 našej planéty. Chvíľu sa možno hanbia, ale aj tak často nechajú na záchodoch svietiť a tiecť vodu...
Poobedie sme strávili opäť raz za počítačmi, Baška triedila fotky a ja som si po dlhom čase zase raz zahral jednu celkom dobrú hru - Brány Skeldalu. Je to už síce 15 rokov starý dinosaurus (českej výroby), ale vcelku som sa na nej pobavil   B-)
Vonku striedavo snežilo, pršalo, padali krúpy - taký tréning na apríl, takže nám nejaké vysedávanie za počítačom ani moc nevadilo. Hlavne, ak máte jeden z tých dní, keď sa vám nechce nič robiť (aj keď v mojom prípade sú to už skôr roky  :-)).

Ako sa nám zima opäť raz vrátila

Dnes sme sa zobudili do úplne zasneženej krajiny. Ako keby sme sa cez noc presunuli v čase a boli opäť Vianoce. Všetko bolo biele, aj obloha a sneh si veselo padal celý deň - ale stále viac a viac dažďový, večer už iba prší.. Ale bola to taká dobrá zima, bolo nad nulou a v podstate celkom príjemne. Tento týždeň máme rovnakú školu ako minule, takže zase "masovka", ale decká úplne super, možno ešte lepšie ako naposledy. Opening Ceremony prebehla omnoho lepšie, než tá ublátená katastrofa s pískajúcim mikrofónom, čo sa nám podarilo minule a aj vyučovanie bolo super. Akurát niektorým deckám veľmi nechutila naša "Otter water", čo máme namiesto limonády. Ale to sa hádam do konca týždňa zrovná.

Ako sme varili a chleba piekli

V nedeľu sme sa veľmi nepretrhli. Iba sme sa váľali alebo čučali za počítačmi. Asi hodinku sme strávili Skypovaním s Baškinými rodičmi. Ja som hodne času strávil za Google Earth, hľadal som vhodnú cestu na Niagarské vodopády a potom najkratšiu cestu do Michigan-u. Treba sa už pripravovať na našu malú-veľkú cyklo-cestu. Predvčerom som objednal varič a filter na vodu, pomaly už dávame dokopy výstroj.
Po obede sme sa dali do vyvárania večere/obeda. Baška ukuchtila novú improvizáciu na tému tekvicová omáčka (konečne sme zlikvidovali tekvicu, čo sme kúpili ešte v októbri, od tej doby sme ju mali v kuchyni, kupodivu bola stále výborná, tekvice sú skrátka dokonalé). Ja som zase zimprovizoval niečo ako chleba. Celkom sa to podarilo. Naši spolubývajúci z toho boli trochu udivení, variť len tak, tu sú zvyknutí, že si všetko kúpia hotové, nanajvýš to ak tak zmiešajú s vodou a šupnú do trúby. Takže večer sme mali také malé “home made" hody.
Jo, a večer nám okolo domu zase chodil skunk, konečne sa začína vyplácať to vyhadzovanie zvyškov potravín do lesíka pri našom dome, mali by sme tam občas hodiť aj nejaký flák mäsa, kojotov sme ešte nevideli :-)

Ako sme sa boli prejsť

Dnes je konečne krásne, aj keď stále pomerne kosa, takže sme sa vybrali na krátky výlet. Len na taký malý okruh poza Furnace Run. Slniečko pekne svietilo, takže to bolo veľmi príjemné, aj keď všetko naokolo je ešte stále v zimnej hnedej. Preskúmali sme nový "trail", ešte sme tu neboli. Celkom nás prekvapil, bol to vlastne okruh okolo jedného miestneho "kopčeka" (no u nás by to bol skôr len taký malý pahorok), ale našli sme tu plno "Vernal Pools", takže už vieme, kam pôjdeme za najbližšej teplej dažďovej noci. Pri návrate nad "Cover Bridge" krúžilo asi päť "Turkey vultures" (supi), asi boli hladní, krúžili nám tesne nad hlavami. Taktiež som sa po ceste trochu hral so Smartphonom. No, pekná to vecička, vie to asi úplne všetko, ale hrozne to lezie do peňazí. Trocha som sa hral s navigáciou a hneď som bol o 6 $ ľahší. Takže asi budem využívať tento skvost modernej techniky iba na "blogovanie" či "mailovanie". Škoda, inak by to bola výborná vecička na navigáciu, teraz aby sme so sebou vláčili tonu papiera, aj keď papieru sa nevybijú baterky za pol dňa, že áno... Rozmýšľal som aj nad tým, že si kúpiť nejaký neobmedzený internet, ale zdá sa že tu lacnejšia varianta ako cca 50-70 $ za mesiac neexistuje (momentálne si kupujeme kredit za 10 $ na mesiac - to je asi najlacnejšia varianta aká je tu k dispozícii, ale za každý MB sa platí 30 centov), aj keď T-mobile tu ponúka niečo také akože zaplatíš 2 - 3 $ za deň a môžeš volať a surfovať po nete koľko len chceš a platíš len za dni keď používaš mobil... to by možno ešte šlo (ak to nemá nejaký skrytý zádrheľ), ale aj tak nám to moc nepomôže s navigáciou, ktorú by bolo treba mať stále po ruke :-), holt budeme sa musieť viac spoľahnúť na vlastnú hlavu!

Ako sme učili denné programy, mali narodeniny a podobné zábavky

Od utorka do piatka sme tu mali decká len počas dňa. Výhodou bolo, že sme každý deň začínali o pol deviatej a končili o pol piatej, takže sme sa cítili skoro ako normálni ľudia a učili sme Level 1 (piataci, šiestaci), čo je väčšia zábava. Ale zase, aby sme to nemali také ľahké, tak sme tu mali rekordný počet deciek, skoro dve stovky (12 skupín po 15 detí). A všetko bolo super rýchle, programy, na ktoré zvyčajne máme tri hodiny sme museli absolvovať za hodinu a pol. Takže to bol, tak trocha, rýchlokurz geniality. No s tými deckami, čo sme tu mali, to nebol najmenší problém. Ani to, že v každej skupinke sme ich mali okolo 15. Kľudne ich mohlo byť aj dvakrát toľko a kľudne sme ich tu mohli mať, ako obvykle, od rána do večera. Ó, aký to rozdiel oproti tým minulotýždňovým kromaňoncom a oposumom. Tieto decká všetko chápali, rozumeli, spolupracovali a hlavne im nebolo treba všetko 1845-krát opakovať kým to spravili a pochopili. Asi to bolo tým, že skoro všetky boli "naši", teda ich rodičia, alebo starý rodičia pochádzali z takých elitných krajín ako je Poľsko, Česko, Slovensko, Ukrajina, Srbsko a pod. No, zase raz stredná Európa zachraňuje "Západniarom" zadok :-)

Takže učenie bola paráda, akurát matička Zem sa rozhodla, že ešte si tu na chvíľu ponechá zimu, celý týždeň mrzlo, na prvý jarný deň napadalo snehu po členky a vietor sa nás snažil presvedčiť, že je ešte len polka decembra. Ale vtáky si stále veselo "jarne" spievajú a nad CVEEC už opäť krúžia supy, takže jar je tu, či sa to počasiu páči alebo nie.

V stredu sme s Rudym oslavovali narodeniny. Josh nás zobral do "Donatos", čo je vraj nevyhnutná pravá Americká skúsenosť. Donatos je fast food s pravou americkou/mexickou kuchyňou :-) Ale to čo ti tu uplácajú je vskutku pravá Amerika - burritos o veľkosti slonej nohy (za 6,65 $), takže s trochou skromnosti vystačí na tri dni (bol s nami aj Chris, ten to svoje burritos volal "My baby", veľkosťou to odpovedalo). 

Rudy dostal na narodeniny od svojej priateľky celú sadu krásnych eloxovaných "čokov". Ja som dostal od Bašky medík, praclíky plnené burákovým maslom a "Honey Mustard Pretzel Dip" - čo je v podstate horčica zmiešaná s medom a bylinkami, spolu so slanými praclíkmi je to takmer dokonalá chuťová orgia. Od našich dorazil balík z domova, prakticky tiež priamo na narodeniny, kopec horaliek a moje nové debetné kartičky, tie staré mi už expirujú. Ešte mi prišla zablahoželať aj Tess s Rudym, akurát keď som dokončil s našimi "Skypovú" prehliadku nášho domu (máme nový Smartphone, tak som sa trochu predvádzal), Tess mi priniesla vynikajúce "cupcakes".

V piatok sa opäť raz ukázalo, že keď si niečo veľmi praješ, tak sa to aj splní. Vždy sme si želali mať niečo piteľné k jedlu, tu u nás v centre. Pretože, vždy sme mali len citrónovú limonádu, alebo pomarančový džús. Ten džús to sa ešte, povedzme, ako tak dalo piť, aj keď doň vymočili pomaranče z celej Ameriky, ale tá citronáda, to bola čistá umelina, plná "high fructose corn sirup-u", čo dokázala za pol hodinu rozleptať podlahu. No a konečne sa naše želania splnili, Rich - náš šéfkuchár, začal vyrábať "homemade" malinovku - ananásovú a jahodovú - bez chémie, z reálneho ovocia a je v nej viac vody ako cukru. Takže nielenže budeme odteraz svoje telá oblažovať lahodnými, zdravými mokmi, ale ešte na tom CVEEC ušetrí okolo 2500 $ ročne (na tom, že si pečieme vlastný chleba ušetríme okolo 1000 $ ročne, holt oplatí si robiť vlastný chleba - poznámka pre tých čo vlastnia domácu pekárničku na chleba a nechávajú ju zapadať prachom).

Tento príspevok píšem v piatok večer, Baška sa akurát trápi s "domácou" úlohou na EEC a keby nebola tak slušne vychovaná, tak by tu bohovala každých desať sekúnd. Ja som (v snahe zachovať si aspoň štipku zdravého rozumu) tento výkvet ľudskej debility/domácu úlohu totálne odflákol a predpokladám, že ju budem musieť prerobiť, ale kto vie... rozhodne s takou hovadinou nemám chuť tráviť pol dňa, to radšej budem rátať lienky na strope! Nabudúce to odfláknem znova, uvidíme koho to bude dlhšie baviť. Prinajhoršom nedostanem ten skvelý certifikát, vhodný tak akurát ako toaletný papier.

Ako sme sa netrénovali

Dnes sme mali mať školenie o projekte Leopold (vôbec netuším o čo ide). Už som chcel Bašku z postele duriť, že keď začíname o 9:15 a je už skoro 9:00, hodilo by sa vstávať, ale v tom nám zavolala Emilly, že školenie na dnes odpadá lebo rangerka Pam, ktorá to mala viesť, je chorá. Nech žijú choroby! Takže sme mali voľno do 13:00. Náležite sme toho využili, vstali sme až niekedy okolo jedenástej.

Po obede sme išli do jedného z ekocentier pri Clevelande - Garfield Park Reservation. No, hezké to tam mali. Pomerne malé, ale útulné a dosť interaktívne. Čo sa mi asi najviac páčilo, že programy, ktoré tu učia každý mesiac prispôsobujú pre dané obdobie. Síce musia každý mesiac vymyslieť tak tri nové učebné plány, ale zase pokiaľ akurát preletujú nejaké migrujúce vtáky, alebo dajaká kytka kvitne iba zopár týždňov, decká, ktoré sem prídu sa o tom určite dozvedia. Takáto flexibilita mi trochu chýba tu u nás v CVEEC, ale pravdou je, že my tu nie sme (teda väčšina) profesionálni prírodovedci, takže u nás by to bolo pomerne náročné zrealizovať. Ekocentrum nám ukazovala bývalá internistka z CVEEC, ktorá tu teraz pracuje ako "Naturalist" (prírodovedec). Hovorila nám aj o záhrade čo tu majú, pestujú tu rastliny, na ktoré sú viazané rôzne druhy motýľov (ako napr. Monarchovia), takže v jednom kúte nájdete iba Monarchov, v druhom kúte zase nejaký iný druh a tak podobne. Ešte sme sa dozvedeli aj zopár zaujímavostí o včelách, čo tu mala. Podľa toho, čo nám rozprávala, tak včely z Ruska sa dosť podobajú na ľudí čo tam žijú, sú viac životaschopné, viac rezistentné keď ide o prežitie, ale aj viac agresívne. Pokiaľ ich vytočíte, tak vám pôjdu po krku kľudne aj cez celé mesto. To včely z Talianska, resp. talianske včely, to sú o niečo väčší pohoďáci, ale  zase pokiaľ sa o ne nepostaráte, tak sú schopné chcípnuť od hladu. Na záver nám ešte ukázala svojho obľúbeného hada (Fox snake - v podstate niečo ako naša užovka), ktorého sme si mohli aj náležite obchytať. Iba Erin sa to nepáčilo, má tak trocha fóbiu z hadov.

Večer sme išli so SaraJane do Akronu, kde bola predpremiéra k Festivalu nezávislých filmov v Clevelande (CIFF). Okrem vstupu a občerstvenia, ktoré boli zadarmo (to sme sa napráskali ako praví Slováci), sme tu skukli zopár ukážok z filmov, čo budú na festivale, ako aj štyri krátke filmíky. No už sa celkom na ten filmový festival tešíme, vyzerá to dosť dobre. Čo nás ešte celkom zaujalo bolo "divadlo", kde táto predpremiéra konala. Postavené bolo v tridsiatych rokoch a veru sádrokartónom a farbami tu nešetrili. Strop divadla vyzeral ako nočná obloha, po ktorej pomaly plávali oblaky :-) 

Civic Theatre v Akrone

Na záver sa ešte podávali cookies. Pravá sranda ale začala, až keď sme sa chceli vrátiť domov. SaraJane zabudla vypnúť svetlá, čo dorazilo zrejme už nie veľmi dobrú batériu v jej aute (vlastne to auto mala požičané od Katie). Našťastie SaraJane je osoba prudko komunikatívna, takže o chvíľu už pri nás stáli ďalšie štyri autá, čo sa nám snažili pomôcť. Nikto však nemal štartovacie káble, smola. Takže SaraJane odbehla späť do divadla zohnať niekoho so štartovacími káblami. No a akonáhle odbehla, ukázalo sa, že jeden z ľudí čo tu boli predsa len štartovacie káble má. Lenže teraz sme pre zmenu nemali kľúče od auta, bo tie zobrala SaraJane... Ale tu Američania ukázali svoju svetlú stránku lebo všetci tí ľudia, zo štyroch áut, tu s nami ostali a snažili sa nám pomôcť (podotýkam, že bola kosa, tma a pršalo), spoločnými silami sme prišli na to, ako sa dostať k motoru a batérii (to nebolo ľahké, Katiene auto je postarší Chrysler a tieto autá sú výnimočné tým, že všetko je na nich inak než na ostatným autách) a pokiaľ sme čakali na SaraJane, tak sa aspoň dobíjala naša vymlátená baterka. Po chvíli sa SaraJane ukázala aj s piatym autom, no už sme ho vlastne ani nepotrebovali. Pokusné naštartovanie dopadlo dobre, auto naskočilo a mohli sme ísť. Ešte sme sa so všetkými svorne rozlúčili a potom už frčali nočným Akronom domov. Dobrodružstvo však neskončilo, bo ako bola tma, zarosené okná, tak sme samozrejme tak trochu zablúdili. Našťastie do miest, kde chodíme nakupovať, takže po krátkej konzultácii s Tess, ktorá nám vysvetlila ako sa dostať späť a v kombinácii s mojím navigačným systémom (ono to bolo skôr také navigovanie pomocou inštinktu, lebo Tessine inštrukcie sa nedali veľmi sledovať, bola tma a nevideli sme poriadne na značky s menami ulíc) sme to nakoniec celkom pekne trafili. 

Ako sme Level 2 učili a chlpaté knedlíky robili

Tento týždeň sme učili Level 2, čo znamená 7.-8. ročník. No mám z toho týždňa pomerne zmiešané pocity. Decká boli všakovaké, v jednoduchosti by sa dalo povedať, že tak 3/4 sa tu viac menej nudili a prišli si sem vlastne iba pospať. Tá 1/3 spolupracovala a v podstate to boli perfektné decká. Ale ani tej unudenej väčšine niet veľmi čo vyčítať, curriculum pre L2 nie je veľmi zábavné. Navyše oni už sú v tom veku, keď by sa chceli ešte viac menej iba hrať a zabávať ako malé deti, ale zároveň už s nimi plieska puberta a mnohí jedinci už trpia výrazným únikom mozgových buniek do pohlavných žliaz, takže mať po nich nejaké premrštené nároky, to nehrozí. Možno s nimi nabudúce skúsim vymyslieť nejaké raperské protest songy, len neviem či budú vedieť vymyslieť vhodné rýmy na slová ako nature, watershed, run off, pervious a impervious.
Našťastie pre nás, začínali sme až od stredy, takže sme tých neandertálcov nemali na krku príliš dlho. Teda, chcel som napísať, tie úžasné, milé a inteligentné detičky. Ale niektoré také naozaj boli, a kupodivu to neboli len Euro-Američania.
Neviem či viete ako prebieha úvodná “Opening Ceremony" pre L2. Keďže už máme čo do činenia s takmer dospelými, tak už sa hráme na "seriózne" zasadnutie mestskej rady. Okrem starostu je tu zlý developer, vedec-ekológ, členovia mestskej rady a zopár podivínov ako ornitológ, poisťovák a miestny obchodník. Tieto postavičky hrajeme my, decká sú tu ako členovia jednotlivých stavebných spoločností. Zlý “Developer“ najprv navrhne taký klasický plán výstavby, akože všetko zrovnať zo zemou, aby sa dalo stavať pohodlne na “zelenej lúke “ (pritom v území, určenom na výstavbu, sa nachádzajú mokrade a pôvodné lesy, atď.). Potom “dobrý“ ujo ekológ (to som bol tentoraz ja  :-)) prednesie krátku prezentáciu o tom, akú galibu by sme si napáchali zničením mokradí (celé je to hlavne o Run off-e - to je keď voda nevsiakne do pôdy, ale tečie po povrchu, asi na to nemáme jedno slovo). Do toho tam ešte skáču ďalšie postavičky, poisťovák sa snaží predať nejaké tie poistky proti povodniam, ornitológ sa rozčuľuje nad plánom zničiť mokrade, obchodník sa snaží podplatiť developera a pod. Nakoniec sa starosta rozhodne, že zástupcovia stavebných firiem (decká) majú do konca týždňa predložiť návrh na “Low Impact Development" (to značí výstavbu, ktorá všetko nezlikviduje, zachová mokrade a pôvodnú vegetáciu a hlavne zredukuje nepriepustné povrchy na minimum).
No musím priznať, že tento “Opening“ sa nám celkom vydaril. Rudy bol geniálny poisťovák, otravný ako naozaj, Tess bola nemilosrdný stavbár/demolátor, Chris bol člen mestskej rady s hrozným južanským akcentom (rozumel som mu asi tak tri slová), Baška bola tiež v mestskej rade a aj mne to celkom išlo, ani som to veľmi nedomotal. Deckám sa to tiež páčilo, ani nie tak preto, že by chápali o čo tu ide, ale skôr sa im páčili naše výstupy. Všetci sme totiž nahodili nejaký srandovný prízvuk. Akí boli potom prekvapení, keď zistili, že môj a Baškin prízvuk nebol hraný.
Ale úvodom zároveň skončila, pre väčšinu, akákoľvek snaha podieľať sa na ďalšom programe. Lebo najprv boli hladní a chceli obed, po obede boli  zase ospalí, lebo ráno museli skôr vstávať. Po ďalšie dni, keďže väčšina z nich nešla späť pred štvrtou ráno, dospávali to cez deň. A väčšina Afro-Američanov nespolupracovala už len z princípu. To by predsa museli niečo robiť, a ich dedovia sa už nadreli dosť. Aspoň tak mi to niekedy príde, no možno je to aj tým mozgovým výplachom z telky. Tu je strašne vidieť, aký devastujúci účinok má televízia, absolútny zabiják kreativity a fantázie a ideálny nástroj na výrobu zombíkov.
Ja som mal pomerne dobré skupiny, v jednej skupine som mal dve dievčatá - dvojičky, brutálne chytré, v ďalšej zase zopár chalanov a dievčat čo sa nebáli trochu rozmýšľať, ale Baška by mohla dlho písať o tom, aké je to pracovať s prispanými introdukovanými druhmi... A aj keď Baška chvíľami vyzerala, že ich všetkých nahádže do "Poo Pondu", ja hodnotím tento týždeň celkom kladne. Počas Night Hiku sme zistili, že už tu nemáme jedného bobra, ale pravdepodobne celú bobriu rodinku. Katie videla dvoch dospelákov aj s niečím, čo mohol byť "Baby Beaver" (ale rovnako dobre to mohla byť aj ondatra :-)), ja som však tiež so svojou skupinkou videl dvoch dospelých bobrov. Navyše bolo všade blato, a nie je nič zábavnejšie ako vláčiť puberťákov bahnom :-D. Ale decká ma mali aj napriek tomu radi, hlavne asi pre môj jedinečný prízvuk a jedna z "Warm Fuzzies" čo som dostal, bola až moc "Warm". Rudy dostal ešte žhavejšiu, dokonca až tak, že sa to bude asi nejako disciplinárne riešiť (bo keď tu si siedmačka dovolí napísať "I want to fuck with you", aj keby to malo byť zo žartu, tak to už hraničí s kriminálom, no keby počuli ako som ja nadával v siedmej triede, tak to by som ešte teraz sedel v najtemnejšej kobke Alcatrazu, dospelí asi nechápu, že decká v tomto veku začínajú aplikovať to, čo okolo seba vidia a počujú). Baška pre zmenu dostala "Warm Fuzzie" s jediným slovom, a to "Bitch"... no nemilujte tých malých rošťákov (keď sa k tej babe dopátrajú, tak tiež poputuje do báne). No, skrátka, bol to pestrý týždeň.

Testujeme funkčnosť priepustného betónu.

Tu v USA aj drozdy musia niekde dobíjať Iphony, a u nás to robia "ekologicky" na solárnu energiu.

Na Staff meeting-u som mal tento týždeň prispieť s nejakou zaujímavou témou (skončila nám sranda, každý týždeň musíme teraz pre ostatných pripraviť nejakú zaujímavosť, to aby sme sa nenudili). Vymyslel som si tému "Ako byť priateľský ku svojím hlasivkám a ako správne dýchať" (všetko je to o práci z centra, resp. práca s bránicou). Väčšinu informácii som našiel na Heavy Metalových diskusiách o tom, ako správne "kričať/vrčať/ziapať", bo ono je to celkom veda, teda pokiaľ to človek nechce urobiť len jednorázovo. A to nám tu od začiatku nikto nevysvetlil!, to sú len samé štandarty a curriculumy, ale to, že tu musíme ziapať prakticky každý deň, to nikoho netrápi. A neviem ako ostatní, ale moje hlasivky to, na konci týždňa, ťahajú už naozaj s posledných síl. Príspevok sa celkom páčil.
Cez víkend bolo šeredne, takže sme sa len vyvaľovali, ja som trochu čítal, vyspával, Baška niečo kutila v počítači (triedenie fotiek). Trochu sme si zaskypovali s Veterníkovcami, Hankou, pozdravili Bednárikovcov, bo Zina mala narodeniny (ale asi to z tej diaľky nepočuli :-)) a s Baškou sme kuchtili (Baška kuchtila) chlpaté knedlíky (Fuzzy Dumplings). Na nedeľu sme zvolali ostatných obyvateľov Everettu (Katie, SaraJane, Tess a Rudyho) na "moravskú" večeru s našimi chlpatými knedlíkami. Tess ešte doniesla Whisky/Chocolate Cake, baby doniesli "Osadníkov z Katánu", takže večer ubehol, ani sme nevedeli ako. Ešte sme si spravili "Night Hike" na Beaver Marsh. Okrem husí sa tu čvachtal aj bobor. Jo, a kúpili sme si lístky na autobus do Detroitu - SaraJane nás pozvala k sebe domov na "Spring Break" (Veľkú noc).

Ako sme sa príšerne nudili.

Už viem ako sa cíti kojot, keď je chytený do pasce a aby z nej unikol, tak si je ochotný uhryznúť aj vlastnú nohu. Tiež som mal chuť si dnes niečo uhryznúť.

Doobeda sme boli na Hines Hill-e, čo je pri našom Cuyahogskom Bostone. Na vršku tohto kopečku sa nachádza centrála Conservancy a mali sme tu tak trochu prednášku o tom, že čo vlastne Conservancy robí (okrem envirovýchovy). Potom nás povodili po budovách, ktoré tu majú. Celkom pekné pseudohistorické papundekle. Národný park ich odkúpil od vdovy po pánovi Goyovi (alebo tak nejak) a od parku ich nafasovala Conservancy. Pán Goya (alebo tak nejak, tu jeden nikdy nevie, čo sa ako píše) bol  miestny demolátor, teda vlastník stavebnej/demoličnej firmy a keď búrali nejaké pekné a historické budovy, tak to, čo sa mu páčilo, si priniesol domov. Po čase si poskladal celkom zaujímavý domček (resp. prestaval stodolu na farme, kde žil), dokonca ten dom mal z veľkej časti aj naozajstné kamenné steny. Interiér mal mierne stredoveký image, takže sa človek v tom dome cítil ako na nejakom stredovekom pánskom sídle. Keby tu mali taký ten kolesovitý luster so sviečkami, zavesený na lane, tak Zorro by sa tu mohol nadšene húpať celý deň. Tento domček väčšinou používajú na konferencie a občas aj na nejaké komornejšie koncerty (čo musí byť celkom sila). Okrem tohto domu tu bol ešte ďalší výtvor pána Goya, a to niečo na štýl našich európskych kostolov. Malo to zhruba rovnaký tvar, celé to bolo zo solídneho kameňa!! (čo je v Amerike veľká vzácnosť), akurát rozmerovo to bolo len o niečo väčšie ako domček pre bábiky. Ale o to útulnejšie to bolo vnútri, pekne zariadené a adaptované na spoločenské večere alebo nejaké komornejšie "Staff meeting-y". Posledná budova bola viac menej klasická drevotrieska, ale asi najväčšia zo všetkých a slúžila ako administratívna budova, kde sa krčili vo svojich kanceláriach všetci možní, aj nemožní zamestnanci Conservancy.

No, tá prednáška o Conservancy sa ešte celkom dala prežiť (a hlavne sme dostali ako suveníry "šité" nákupné tašky (čo inak v Trail Mixe - čo je jeden z obchodov, čo vlastní Conservancy, stoja okolo 5 $) a ešte nám dali aj oriešky pod zub :-).

Katastrófa sa na nás zosypala až po obede. Školenie na tému "písanie Grantov" nesľubovalo nič dobré. Viedla ho Jennina mamka, osôbka to postaršia, relatívne sympatická, ale zároveň to bol dokonalý uspávač hadov. Navyše to bola "profesionálna" písačka grantov. Tu sa nemusíte párať s písaním grantov, stačí si na to najať "profíka". A táto tetuška mala svoju prácu evidentne rada a asi v nej bola aj dosť dobrá. Akurát zjavne neabsolvovala školenie o interpretácii. Pretože to, čo na nás číhalo z PowerPointu, boli snehobiele slidy husto popísané prťavými čiernymi blchami. Nájsť v tej alfabetickej smršti nejaké relevantné informácie bolo prakticky nemožné, a to aj v prípade, že by sa mi chcelo. Do toho po nás ešte metala rôzne pdf-ká s grantami čo "prešli", čo ale znamenalo sledovať pol hodinové skrolovanie obrazovky na nejaké miesto, kde asi bolo niečo zaujímavé a po 5 sekundách sa skrolovalo zase niekam inam. V takýchto situáciach si na sebe všímam zaujímavý efekt - rozumiem prakticky každému slovu, ale dokopy nedávajú žiadne zmysluplné vety, resp. kým sa nám pani profesionálka dopracovala až na koniec vety, tak už som si nepamätal čo bolo na začiatku, cítil som sa ako pohár plný kopcom, do ktorého sa stále niekto snaží niečo naliať. Celkom by sa mi hodili tak dva roky kómy na oddych :-). Čerešnička na torte bola miestnosť, v ktorej sme boli - mrazivá Legacy Room v November Lodge. Teplota tu bola taká, že si človek musel pomaly zmrznuté sople od nosa odlamovať.