Ako sme sa príšerne nudili.

Už viem ako sa cíti kojot, keď je chytený do pasce a aby z nej unikol, tak si je ochotný uhryznúť aj vlastnú nohu. Tiež som mal chuť si dnes niečo uhryznúť.

Doobeda sme boli na Hines Hill-e, čo je pri našom Cuyahogskom Bostone. Na vršku tohto kopečku sa nachádza centrála Conservancy a mali sme tu tak trochu prednášku o tom, že čo vlastne Conservancy robí (okrem envirovýchovy). Potom nás povodili po budovách, ktoré tu majú. Celkom pekné pseudohistorické papundekle. Národný park ich odkúpil od vdovy po pánovi Goyovi (alebo tak nejak) a od parku ich nafasovala Conservancy. Pán Goya (alebo tak nejak, tu jeden nikdy nevie, čo sa ako píše) bol  miestny demolátor, teda vlastník stavebnej/demoličnej firmy a keď búrali nejaké pekné a historické budovy, tak to, čo sa mu páčilo, si priniesol domov. Po čase si poskladal celkom zaujímavý domček (resp. prestaval stodolu na farme, kde žil), dokonca ten dom mal z veľkej časti aj naozajstné kamenné steny. Interiér mal mierne stredoveký image, takže sa človek v tom dome cítil ako na nejakom stredovekom pánskom sídle. Keby tu mali taký ten kolesovitý luster so sviečkami, zavesený na lane, tak Zorro by sa tu mohol nadšene húpať celý deň. Tento domček väčšinou používajú na konferencie a občas aj na nejaké komornejšie koncerty (čo musí byť celkom sila). Okrem tohto domu tu bol ešte ďalší výtvor pána Goya, a to niečo na štýl našich európskych kostolov. Malo to zhruba rovnaký tvar, celé to bolo zo solídneho kameňa!! (čo je v Amerike veľká vzácnosť), akurát rozmerovo to bolo len o niečo väčšie ako domček pre bábiky. Ale o to útulnejšie to bolo vnútri, pekne zariadené a adaptované na spoločenské večere alebo nejaké komornejšie "Staff meeting-y". Posledná budova bola viac menej klasická drevotrieska, ale asi najväčšia zo všetkých a slúžila ako administratívna budova, kde sa krčili vo svojich kanceláriach všetci možní, aj nemožní zamestnanci Conservancy.

No, tá prednáška o Conservancy sa ešte celkom dala prežiť (a hlavne sme dostali ako suveníry "šité" nákupné tašky (čo inak v Trail Mixe - čo je jeden z obchodov, čo vlastní Conservancy, stoja okolo 5 $) a ešte nám dali aj oriešky pod zub :-).

Katastrófa sa na nás zosypala až po obede. Školenie na tému "písanie Grantov" nesľubovalo nič dobré. Viedla ho Jennina mamka, osôbka to postaršia, relatívne sympatická, ale zároveň to bol dokonalý uspávač hadov. Navyše to bola "profesionálna" písačka grantov. Tu sa nemusíte párať s písaním grantov, stačí si na to najať "profíka". A táto tetuška mala svoju prácu evidentne rada a asi v nej bola aj dosť dobrá. Akurát zjavne neabsolvovala školenie o interpretácii. Pretože to, čo na nás číhalo z PowerPointu, boli snehobiele slidy husto popísané prťavými čiernymi blchami. Nájsť v tej alfabetickej smršti nejaké relevantné informácie bolo prakticky nemožné, a to aj v prípade, že by sa mi chcelo. Do toho po nás ešte metala rôzne pdf-ká s grantami čo "prešli", čo ale znamenalo sledovať pol hodinové skrolovanie obrazovky na nejaké miesto, kde asi bolo niečo zaujímavé a po 5 sekundách sa skrolovalo zase niekam inam. V takýchto situáciach si na sebe všímam zaujímavý efekt - rozumiem prakticky každému slovu, ale dokopy nedávajú žiadne zmysluplné vety, resp. kým sa nám pani profesionálka dopracovala až na koniec vety, tak už som si nepamätal čo bolo na začiatku, cítil som sa ako pohár plný kopcom, do ktorého sa stále niekto snaží niečo naliať. Celkom by sa mi hodili tak dva roky kómy na oddych :-). Čerešnička na torte bola miestnosť, v ktorej sme boli - mrazivá Legacy Room v November Lodge. Teplota tu bola taká, že si človek musel pomaly zmrznuté sople od nosa odlamovať.