Streda

Rozmýšľam, že čo sa vlastne dnes prihodilo. V celku pokojný, opäť upršaný deň. Baška učila to, čo ja včera a ja zase to, čo včera Baška. Do obeda som učil Roles & Residences. Mal som celkom dobrú skupinu, aj učiteľka dobre spolupracovala (to je polovica úspechu). Mali sme šťastie, bo aj keď vyzeralo, že nám  nebo každú chvíľu spadne na hlavu, tak nespadlo. Trochu sme "pohikovali", ponachádzali nejaké dážďovky a prvého slizniaka (hurá!), kukli bobra, počvachtali sa v blate a nafotili 150 fotiek (niekto omylom zabudol v ich foťáku pamäťovú kartu). Pri "Poo Pond-e" sa usadil menší kŕdeľ husí a všetkým dávali hlasno najavo, že im to tu patrí. Taktiež sa im už trochu začínajú zapaľovať lýtka, čo je sprevádzané trochu agresívnymi prejavmi, čo sa potom pomerne obtiažne vysvetľuje deťom.

Po obede som mal Watershed Stories. To už nám trochu poprchalo, ale celkom sme to stihli, ešte sme si aj trocha Atl-atl-om zahádzali. Pri "indiánskej" Time capsule som našiel za trs snežienok. Je to hneď vedľa zvyškov nejakej budovy, tak predpokladám, že snežienky tu nie sú pôvodné (čo aj Wikipédia potvrdzuje).

Aj keď to nie je prvý krát, čo som ich tu videl, prvý krát sa objavili niekedy v polke januára, keď sa trocha oteplilo, ale celkom poteší - ďalší znak, že jar už je tu. Zaujímalo by ma, či tu majú niečo podobné ako snežienky, zatiaľ v lesoch nič nekvitne. 

Keď som sa počas "pochodu" rozprával s deckami, opäť som sa utvrdil v tom, ako je televízia návyková. Skoro všetky decká sa už tešia domov na telku. A potom, že budú môcť znova používať mobily. Jeden z chalanov mi "zapálene" hovoril, že by pred televíziou mohol sedieť aj štyri dni v kuse...

Ešte som mal celkom zaujímavý rozhovor s iným chalanom, čo je totálny maniak do hudby, jeho životným snom je byť hudobným producentom :-) a na to, že má iba nejakých 11-12 rokov, tak to bola chodiaca encyklopédia hudby. Pýtal sa ma odkiaľ som, že si zistí akú hudbu u nás máme a naštuduje (hudobný producent musí mať prehľad).

Ozaj, už sa prevalilo, že Baška je moja manželka a nie sestra. Väčšinou sa to prevalí, už na druhý deň (u Bašky to tak bolo). To potom za mnou (alebo Baškou) každú chvíľu niekto pribehne a pýta sa, že či sme manželia a že ako dlho, koľko máme detí, a či aj Baška je zo Slovenska, atď.... väčšinou sa o to zaujímajú hlavne Afro-amerinčatá, tí sú na takéto veci úplne vysadení.

Večer sme mali prezentácie eko-budov. Moja skupina bola dosť dobrá (nechcem napísať, že rovno najlepšia), pri nacvičovaní som dostal totálny záchvat smiechu, keď Elliot (jeden zo študentov) sa snažil zanietene hovoriť o svojej časti budovy. Bol to riadny šouman, asi po pol minúte sme sa všetci váľali na zemi od smiechu (veškerá profesionálnosť v kýbli), a to aj napriek tomu (alebo vďaka tomu?), že ten chalan nemal hlas (vždy cítim menšiu satisfakciu, keď decká po dvoch dňoch neustáleho vrieskania začnú strácať hlas, ku koncu týždňa je už celkom príjemne ticho...). Dosť dobrá bola aj prezentácia s homlesákmi upratujúcimi parkovisko (politicky korektne - ľudí s nižším príjmom).

Game Stop - ako to oduševnene opísal Elliot - niečo ako rájska záhrada, kde doširoka, doďaleka sa rozprestierajú regály s videohrami, čo môže byť pre človeka krásnejšie ako takýto obchod (a mňa nazval mentálne zanedbaným, bo som nevedel čo tento Game Stop - gamblerský to raj na zemi, je)

Prší až leje

Ako bolo včera pekne, tak bolo dnes hnusne... aj keď jeden z našich výrokov, čo vždy dávame pred jedlom  deckám na "zamyslenie" (plytvanie časom), hovorí, že nie je zlé počasie, len rôzne druhy dobrého počasia. No, mne sa to ľahko hovorí, ja som bol skoro celý deň vnútri, ale Baška mala dnes všetky "outdoorové" programy. Keby nebola taký korešpondenčný separatista, tipujem, že by z dneška mala kopec zaujímavých príhod. Jedna z najväčších "zábav" je vláčiť mestské detičky bahnom a dažďom. 

Ja som mal doobeda iba Journey to the River - to sa vždy rozprávame o tom, čo znečisťuje vodu, poprípade ako tomu zabrániť a počas tohto programu sa nalodíme do autobusov a ideme dole do Peninsuly, kde testujeme kvalitu vody v Cuyahoge, ako seriózni vedci. To deckám vždy nadelíme gumenné rukavice a ochranné okuliare na tvár. Potom v tých rukaviciach musia manipulovať s piďóznymi nádobkami, plniť ich vodou a dávať do nich ešte piďóznejšie tabletky. V tých gumených rukaviciach sa to poriadne nedá urobiť ani v lete, nieto teraz keď pod nimi majú ešte "normálne" rukavice. A cez tie okuliare nič nevidia. Ale voda v Cuyahoge hryzie, takže sa treba chrániť. Pravdou je, že zatiaľ sme "nenamerali" lepšiu známku než D, čo znamená zlú kvalitu vody, a hore proti prúdu je čistička, do ktorej kadí celý Akron, a z ktorej toho evidentne hodne veľa uniká do rieky. Takže celkom tie "bezpečnostné" opatrenia chápem (aj keď občas to hraničí, napr. včera ma Karie sprdla, že som si dovolil vyhodiť do koša papier s Confidential Info bez toho, aby som som ho roztrhal na márne kúsky. Confidential Info sú informácie o tom, akými chorobami decká trpia, resp. len prípady, na ktoré si musíme dávať pozor (čo je obvykle niečo cez polovicu deciek). Je tam napísané meno školy a First name (to je tuším krstné meno, že?). Takže sú to fakt "top secret" informácie a evidentne okolo CVEEC obchádzajú nejakí úchyláci a len čakajú, kedy niekto neopatrne odhodí niečo takéto do koša, aby to mohli náležite zneužiť. V dobe Facebooku je to celkom vtipná obava.).

Keďže počasie nebolo najlepšie, boli sme dole pri rieke len pol hodinu. Obvykle je to hodina a pol. Takže si to vyžadovalo prepracovanú spoluprácu s učiteľom alebo, ako v mojom prípade, stačilo byť len asi na štyroch miestach naraz. Ale celkom sme to stihli, a ešte som im stihol natlačiť do hlavy aj čo-to z histórie Ohio&Erie Canal-u. A trocha som stihol aj vnímať okolie. Vtáky už vyspevujú na plné gu-pľúca, bernikle sú čoraz bežnejšie, čipmankovia sa opäť "motajú" popod nohy. Jar už naozaj prichádza, ešte pred týždňom tu bolo všetko tiché a zimno "mŕtve". 

Na obede som rozmýšľal, o koľko sa nám pri každom jedle zníži počet sluchových buniek. Totiž, keď narvete 50 detí do "Dining Hall" o rozmeroch väčšieho kumbálu, okrem "výrazne zníženej kvality vzduchu", enormne narastá hluk (hlavne u deciek, ktoré sú ukecané ako tieto, Američania sú vo všeobecnosti strašne ukecaní, ani pri jedle nezavrú klapačku, myslím, že musia potajomky brať nejaké pilulky proti tichu, keby totiž ostali na chvíľu ticho, tak by ich to asi zabilo, a pokiaľ nehučia oni, tak hučí aspoň rádio alebo televízia).

Po obede som mal Onward to Eco-Place. Schytal som celkom dobrú "grupu". Celkom som sa pobavil na tom, ako v rámci "Earth-Frendly living" vymysleli, že na čistenie parkoviska pred ich budovou (čo bol obchod menom Game Stop - obchod s videohrami) využijú lokálnych "hobos/homlesákov". Tí nielen že dostanú príležitosť si privyrobiť, ale ešte si môžu aj chvíľu zadarmo zahrať nejakú počítačovú hru (to posledné som im tak trochu poradil, dobré nápady treba rozvíjať a podporovať :-)). Úplne famózne tých homlesákov jedna dievčina stvárnila malými postavičkami na parkovisku, v rámci 3D modelu ich budovy. 

Zaujímavé bolo tiež pozorovať, ako sa moja skupina po chvíli rozdelila. Afro-američania (spolu s ich chaperonom) sa bavili, chichotali, robili kraviny alebo len tak vysedávali a "relaxovali", zatiaľ čo Euro-američania (spolu s ich chaperonom) seriózne makali na posteroch a ich Eco-Friendly Game Stop-e a prakticky "tiahli" celú hodinu. Nechcem byť väčší rasista ako už som, ale toto bola celkom pekná ukážka toho, ako to tu "funguje".

Free Time som strávil prípravou "svojej miestnosti" na Global Festival. Potom som opäť išiel trochu precvičiť uši na večeru a od pol siedmej do pol deviatej sme mali  Global Festival. Výhoda bola, že bol vo vnútri. Baška mala Night Hike, tá si trochu zaplávala. 

Počas Global Festivalu, čo je program zameraný na "významné" rieky na svete (ja mám Jordán) a hlavným mottom je, že všetko je navzájom prepojené cez vodu, ma celkom pobavilo, keď na otázku, či žili niekde okolo Jordánu Rimania, mi ukázali na obrázok nejakých arabských "cigáňov/kočovníkov". Ale až tak sa im nedivím (černochom), oni po anglicky moc nevedia, môj prízvuk je tiež katastrófa, a slová ako Romany a Romans znejú trochu podobne. Ale poznám ešte horšie, ako napr. posteľ a netopier a zlý, chrobák a kniha a krabica, pláž a kurva a buk, wedgie - čo je "zářez" (http://www.urbandictionary.com/define.php?term=wedgie) znie prakticky rovnako ako veggie - čo je zelenina (preto pri Facilitovaní sa tomuto slovu úporne vyhýbam), znásilniť a oberať ovocie sa líši iba v jednom písmene... a tak by sa tu dalo o tom písať ešte dlho. Väčšinou tie najhoršie nadávky znejú skoro identicky ako úplne nevinné slová (napr. kuchár a "mužský pohlavný orgán"). Angličtina je asi najtrafenejší jazyk na celej planéte. A výslovnosť tunajších ľudí je naozaj veľmi podobná tomu, ako keď so zemiakom v ústach niekto paroduje angličtinu (a to vraj v tunajšom kraji ľudkovia hovoria ešte krásne zreteľne a "čisto", som fakt zvedavý, ako to bude v iných kútoch Ameriky :-)). A angličtina černochov je úplne iný jazyk, dalo by sa to nazvať huhlaninčtinou a nie angličtinou.

Na záver  Global Festivalu sme im ešte zahrali scénku/"story" o kameníkovi. Ja som hral kráľa a horu. Dosť trapas, všetky rekvizity zo mňa dnes akosi padali, Josh sa v kumbále zakecal, tak som musel improvizovať trocha viac než som mal v pláne, tak ale aspoň sme sa pobavili...

Prvý jarný deň

Viem, že podľa kalendára je ešte priskoro, ale dnešnom pre mňa bol prvým jarným dňom. Slniečko už od skorého rána intenzívne topilo ľad, k sýkorkám a kardinálom sa už pridali aj pinky (Blujay-ov nerátam, tie škriekajú stále). Americké pinky sa tu ozývajú rovnako ako naše, ak majú nejaký prízvuk tak som ho nezachytil. Vzduch sviežo voňal, keby sme dnes nemali "školu" a mohli si niekam vybehnúť von, bol by to perfektný deň. 

Ale o desiatej už dofrčali decká (aj keď s pol hodinovým meškaním), nasledoval rýchlokurz ubytovania, vybalenia, pripravenia a odpochodovania do November Lodge na Opening Ceremony. Tento týždeň máme desať skupín, čo je okolo 100 detí, takže to tu trochu vyzeralo ako v Indii, všade samí malí, zväčša hnedí ľudkovia. Ale aj keď sme mali trocha meškanie,  Opening Ceremony sme zvládli. Baška bola historická postava, slečna menom Elizabeth. Ja som bol ten zloduch, čo zabudol zatvoriť Book of History, z ktorej úbohá Elizabeth "vypadla". Celkom sme zvládli aj Cuyahoga chant, čo je "pieseň" o histórii Cuyahogy (decká si rozdelíme do skupiniek, každá sa naučí časť pesničky a vymyslí si pre každý verš aj nejaké "ftipné" pohyby). Potom sme mali trocha chaos, bo dievčatá asi neodolali a použili zrejme nejaké voňavky v spreji (síce im to vždy nezabudneme pripomenúť aby nič také nepoužívali, no ale vysvetľuj niečo deckám...), čím vo svojom dorme spustili požiarny poplach (máme tu síce špičkovú techniku, akurát nerozlíši voňavku od dymu). Takže pokiaľ sa dievčatá "evakuovali", my ostatní sme s chalanmi mali FROG time namiesto Orientation, čo je pôvodne v pláne. 

Dnes na mňa pripadlo Facilitation počas obeda, čo znamená vysvetliť deckám v jedálni aké tu máme pravidlá a ako to tu funguje. Celkom vtipný okamih bol, keď som vlastnoručne rozlomil na dve polky "Food award" - čo je "cena", ktorú udeľujeme stolu, ktorý správne uhádne "mystery item" (obvykle niečo ako "mix fotosytnetizujúcich listov" - čo je šalát) v menu pre dané jedlo. Decká už jednu "cenu" rozbili, druhú pravdepodobne čmajzli, bo zmizla, táto posledná bola hodne nanič, veľká a neohrabaná. Myslím, že som ostatným a aj deťom preukázal dobrú službu, keď som ju "dorazil".

Po obede som bol s Erie Trail group - každá skupina má pomenovanie podľa jedného z veľkých jazier, alebo priľahlých riek. Prvá "hodina" týždňa bola Top of the Watershed.  Decká boli trochu moc ukecané, ale inak fajn. Dnes sa na mňa bola pozrieť aj naša rangerka Heather - raz za čas nás prídu omrknúť, aby sa uistili, že tie programy moc neprzníme. Keďže vonku bolo stále krásne (na Ohio neobvykle stále počasie), čoskoro som decká vytiahol von a potom som s nimi hral, okrem iných predpísaných vecí, hry ako Hug the tree - nech si tú prírodu aj trocha obchytajú, alebo Look up - to aby sa stále nepozerali len pod nohy. Samozrejme sme navštívili aj Hollow tree (dorazili sme tesne pred Baškou, čím som ju trocha naštval). Opäť som sa raz nasúkal dovnútra, aby som deckám ukázal, že sa naozaj dá vliezť dovnútra (občas tie názorné ukážky sú dvojsečná zbraň :-)). Popozerali sme ešte nejaké mapy, ukážky erózie v krajine, nejaké jelenie bobky, či tunely v tráve po myšiach. Dokopy sme boli vonku niečo cez hodinu (čo už niektorí jedinci dosahovali na dno svojich síl). Ale "snack" ich zase trochu prebral, aj keď Müslli tyčinky s hrozienkami  (z našej kuchyne)  sú fuj, takže mi ostali asi tri extra navyše (ja som tak rád za tie hrozienka :-)). 

Potom bol Free Time (v chlapčenskom dorme sa mastili karty - Poker), zase som "Facilitoval" večeru a po večeri bol vytúžený/obávaný Night Hike. 

Na Night Hike na mňa pripadla strašne ukecaná skupina - hlavne baby (katastrófa). Navyše väčšina z nich bola po prvý krát po tme v lese (a zrejme aj vonku), tak to som neustále musel počúvať, ako sa strašne boja. Najlepší boli dvaja chalani z Nepálu, tí sa nebáli a boli z celého Night Hiku úplne nadšení. Ale až na tieto menšie detaily, bolo super. Obloha plná hviezd (aj keď vďaka svetelnému smogu z Clevelandu a Akronu ich zas o moc viac než u nás v Bratislave nie je) a obrovský mesiac v splne. Decká chvíľu mali pochyby či je naozajstný, hlavne keď "vychádzal", bol naozaj obrovský. Moc sme toho nepočuli, iba na chvíľu sa ozvali kojoty (alebo to bol zvuk kvíliacich pneumatík v zatáčke?), ale Solo walk bol super, zopár báb sa bude ešte pár dní klepať strachom :-). Na záver sme ešte decká na chvíľu vyúdili pri Camp Fire. Odspievali sme klasický repertoár pesničiek a tým by bol dnešný deň vybavený. 

Ja som si ešte na záver spravil vlastný Solo walk. Keďže bolo tak pekne, išiel som dole do Everettu pešo, a vzhľadom na to, že sa nikomu nechcelo ísť (Bašku zo včerajška ešte stále bolí celý človek), tak som išiel sám. Chodiť v noci sám po lese je asi to najlepšie čo môžete zažiť. Chvíľu mi trvalo, než som zo seba striasol všetky tie detské strachy, čo sa na mňa počas Night Hiku nalepili, takže začiatok nebol veľmi pohodový (to som stále mal pocit, že za mnou niekto kráča, alebo že znenazdania odniekiaľ vyskočí vlkodlak - čo by som sa nedivil, byť vlkodlak tak pri tom splne, čo dnes bol, by som nič iné ani nerobil), ale len čo sa mi podarilo trochu si vyprázdniť hlavu (s tým zas tak veľký problém nemám) a na chvíľu sa zastavil a započúval tak už "to" bolo tu. Niekde v stromoch za mnou sa ozvala sova (Strix varia - Barred Owl), vzduch voňal ako na jar, keď zaprší a potom vyjde slnko a už začína byť fakt teplo. Do toho ten mesiac a hviezdy, občas zaškrípal nejaký strom, skrátka paráda.

Chvíľu som počúval americkú variantu našej "obyčky" a potom sa pomaly pobral dole. Na jednom mieste som zacítil "vôňu" ako keď "zmokne pes", asi sa tu poblíž potulovali nejaké zvery. Vôňa je silný spúšťač pamäte a mne hlavou prebleskli všetky tie možné aj nemožné nočné pochody, či mapovania a dni, keď sme sa už za tmy vracali zo Záhoria alebo z Karpát. Keď som schádzal po schodoch dole do údolia, cítil som sa úplne výborne. Všetko okolo tu už "jarne" voňalo, mesiac vrhal milión tieňov, až na občasné auto dole na ceste bol všade absolútny pokoj a ticho. V takýchto chvíľach vás naozaj nič netrápi a presne viete čo chcete, resp. čo je naozaj dôležité. V takýchto chvíľach sa vo mne vždy prebúdzajú moje túlavé topánky, zrejme dedičstvo po nejakých kočovníckych predkoch. No dúfam, že to tu vydržím do konca mája lebo takéto jarné volanie vydať sa na cestu má neobyčajnú silu, hlavne pre mňa. Zrazu som presne vedel, že byť na "ceste" je presne to čo chcem a hádam, že s trochou šťastia sa to aj podarí uskutočniť. 

Do Everettu som prichádzal v povznesenej nálade. Tu dole som zachytil nový pach - evidentne sa nám po Everette obšmieta skunk, pach (dosť podobný ako má užovka obojková) nebol veľmi silný, ale bol nepomýliteľný a všade :-) Ale akosi zapadal do celej tej nočnej atmosféry.

Záverečný bombónik ma čakal, keď som už odomykal dvere od nášho domu, zrazu, kúsok od nás začala vyť celá svorka kojotov. Zavolal som Josha aj Bašku, Josh ešte stihol záver vystúpenia, Baška to tesne minula. Ale spolu sme sa ešte išli pozrieť na pole, čo je tu kúsok. V tom mesačnom svetle bola celkom dobrá šanca, že tých kojotov uvidíme. Ale niekam sa zašili, potvory, tak sme si aspoň vychutnali ten skunčí odér, čo tu stále bol všade cítiť.

Aktívne v pohode

No dnes sme sa teda nikam neponáhľali, ani sme nemali na dnes nejaké špeciálne plány. Takže ráno sme dlho pospávali, potom pomaly spravili niečo pod zub na raňajky, ja som vysedával za počítačom, Baška pracovala na našej poštovej korenšpondencii, skrátka taká pohodička. Pomaly sme sa začínali chystať, že keďže sa už blíži štvrtá hodina, bolo by aj niečo fajn na obed ukuchtiť, keď zazvonil Baškin mobil. Tess sa pýta, že či si nejdeme zabehať. No ja som sa vyhovoril na moje chatrné zdravie, a že takéto zdravé aktivity (ono vonku tak trochu snežilo...), by moje astmatické pľúca asi nerozdýchali. Takže išla iba Baška, čím zdrhla od robenia obeda, a ostalo to na mne aby som ho dokončil (aj keď je pravda, že predtým než "zdrhla" tak spravila väčšinu roboty :-)). 

Kým si Baška utužovala zdravie, ja som teda pracoval na obede, ktorý som obohatil o spečiálnu karcinogénnu cibuľu (aby sme to zas s tými zdravými vecami nepreháňali). Po tom, čo sme sa poriadne napráskali a opäť sa vyvalili za počítač s predstavou, že s príjemnou muzičkou, za ním strávime zbytok dňa a už prakticky nepohneme ani prstom (aj keď ani to nebola úplne pravda, bo som vyrábal náušnice pre Bašku - vianočný to ešte darček - a Baška stále pracovala na pošte), zase zazvonil mobil.

Tentokrát to bol Rudy a pozýval nás na kajakovanie. Zaškúlil som smerom k oknu, vonku už bola celkom tma a vonku tak - 2°C. Kajakovať? Teraz? Ale už tu bol Rudy a vyšlo na javo, že nás môže prepašovať do bazénu na jeho univerzite, a kajakovali by sme tam. Nó, správne halušky sa majú podporovať, Baška by išla tak či tak, takže to už som sa pridal aj ja. Ešte sme vyzdvihli Tess a všetci štyria zamierili na Rudyho univerzitu - Kent State University. Druhá najväčšia v Oháiu. Bol som celkom rád, že už bola tma, inak by som sa asi celý čas zelenal závisťou. Univerzita o rozlohe menšieho mestečka (asi ako menšia Petržálka). Univerzita čo má vlastnú elektrárňu :-) - čo ma celkom povalilo. A samozrejme majú hnusne veľkú športovú halu a kopec iných vymožeností. A nezamykajú zadné dvere, takže za chvíľu sme už boli v plavárni (Rudy len mávol na zopár známych).

V kajaku sme prakticky ešte nesedeli, ale je to celkom komfort, teda keď už sa doň človek nasúka. Chvíľu sme sa len tak čľapkali vo vode bez pádiel, potom skúšali nejaké základné manévre s pádlami (zatiaľ čo Rudy sa trochu predvádzal a ukazoval nám nejaké "špeci" triky - niečo na štýl ako chodiť s kajakom po špičkách na vode...). Potom sme prešli k trocha serióznejším veciam, prvé (a posledné) čo sme sa dnes naučili bolo ako sa dostať z kajaku von, keď sa prevráti. Bo ono vás tam pevne drží kus neoprénu (niečo ako veľký prezervatív) a nedovolí vám vypadnúť von. Takže keď sa prevrátite, môžete sa snažiť sebaviac, ale z kajaku sa nedostanete pokiaľ neviete ako na to. V podstate je to veľmi jednoduché, treba tam zatiahnuť za také ucho čo z tej špricky trčí, tým sa celé to neoprénové udelátko uvoľní a z kajaka sa potom môžete "vyzliecť" (ako keď si dávate dole gate). Keď som to skúsil prvý krát, tak to bolo celkom v pohode, akurát nám Rudy zabudol povedať, že treba "vydychovať" vzduch pomaly cez nos, inak, ako ste pod vodou dole hlavou, tak si celkom dobre prepláchnete všetky nosné dutiny. No čo, aspoň som zistil, že vodu tu majú o niečo chutnejšiu ako u nás na Pasienkoch (len dúfam, že tá slaná príchuť tam bola zámerná, predsa len sme tam už boli na záver dňa...). Každý sme si vyskúšali zopár plánovaných prevrhnutí a vyslobodení sa z lode. Ja som sa raz prevrhol aj neplánovane, nie som predsa žiadne béčko. Potom nám Rudy ukázal eskymácky polobrat, resp. ako sa prevrátiť nazad, keď sa s kajakom prevrhnete. Nácvik tohto polobratu spočíva vo vrtení bokmi, celé je to vlastne o práci bokov (z centra :-)). Vrtieť bokmi, to by ešte celkom šlo (aj mne), ale potom, keď sa do toho pripojili všetky tie veci ohľadne pádla, polohy rúk, ktorou nohou ako a kam zatlačiť, ako a kam sa nakloniť.... no, keď som sa ocitol dole hlavou pod vodou, tak polovicu z tohto rýchlokurzu som hneď zabudol a zvyšok som spravil opačne, veď predsa zrazu je všetko naopak :-) Bohužiaľ sme nemali moc času a bazén za chvíľu zatvárali, tak sme nemali možnosť si to precvičovať. Mať tak pol hodinku navyše, možno by to vyzeralo aj inak, ako že sa len topím. No možno nabudúce (ale poniektorým to vraj trvá aj niekoľko mesiacov, než sa tento trik naučia). Pred tým, než sme sa vydali na cestu späť, sme sa ešte na zopár minút vyvalili do bazénu/vírivky s horúcou vodou, celkom pekný relax na záver.

Von sme sa dostali, už normálne cez hlavný vchod. Opäť som trochu zelenal, keď sme prechádzali cez športovú halu (telocvičňa je príliš malé a skromné slovo pre to čo tam mali) s vlastnou lezeckou stenou. V duchu som tak rozmýšľal, koľko našich  FTVŠiek by sa sem vliezlo... a to sme boli len v tej menšej športovej hale, oni ešte majú svoj vlastný krytý štadión (alebo čo to bolo za obludu). Než sme sa vrátili do nášho "údolia", trochu sme si ešte obzreli tento výkvet amerického vzdelávacieho systému, samozrejme iba v aute, komu sa chce šliapať tri míle tam a späť, len aby videl tie najzákladnejšie budovy, len knižnica čo tu majú je veľká asi ako náš Manderlak (nič lepšie ma na prirovnanie nenapadlo...) a to do toho nerátam malé mestečko čo tvoria "internáty" (aj keď väčšinu tých internátov boli vlastne rodinné domy), skrátka toto bola fakt Amerika. A ešte tá vlastná elektráreň :-), ale zase keď má škola cez 40 000 študentov...

Aj keď, každá sranda niečo stojí a cena za štúdium je okolo 30-40 000 $ ročne (na bakalára sa študuje 4 roky, magister ďalšie 2), samozrejme majú tu dosť premakaný systém štipendií a nie je až tak veľký problém si nájsť robotu popri škole (a školy väčšinou ponúkajú veľa pracovných príležitostí pre svojich študentov). No aj tak, keď skončíte výšku ste obvykle nezamestnaný a po ušiach v dlhoch a samozrejme nikto vás nechce zamestnať lebo nemáte "prax". A ak si aj nejakú prácu nájdete, tak prvý rok väčšinou nerátajte s dovolenkou, možno druhý, tretí rok vám dajú tak týždeň, a na PN sa tu nehrajú, chorí môžu byť len naozaj bohatí ľudia. Taká je realita pre mnohých Američanov.

Každopádne sme  boli Rudymu veľmo vďačný za takúto príležitosť, zase sa o niečo bližšie oboznámiť s americkými pomermi a hlavne, že sme sa mohli trochu vyblázniť na kajakoch.

Istíš? Istím! Leziem... Lez! alebo On Belay? Belay On! Climbing... Climb on!

Doobeda sme si opäť boli zaliezť na umelej stene. Dnes mali tam nejakú špeci akciu, resp. niečo ako "istiace" školenie, po ktorého absolvovaní sme získali jeden voľný vstup a koblihu zdarma. Ale hlavne sme získali "papír", takže už tu môžeme s kľudným svedomím istiť aj ostatných ľudí. Ja som vedel, že tie roky strávené lozením po skalách, stromoch či na umelej stene sa oplatili (kobliha zdarma a papír to už niečo znamená :-)). Inak to "školenie" bolo "horolezecky" pohodové, niečo ako: "ukáááž ten uzol... hm, ók. Teraz si vylez na stenu a nečakane spadni, nech vidíme ako ťa partner dokáže "chytiť". Nó... pekné, ok, úspešne ste absolvovali školenie, môžete liezť... a nechcete koblihu?" Ale super bolo, že už sme mohli liezť spolu s Baškou a nemuseli Rudyho otravovať s istením. Ono sme ho už aj tak ozbíjali o polovicu výbavy čo mal... Ale musím povedať, že dnes (na to že to bola umelá stena) sme si výborne zaliezli a trochu sme si pripomenuli staré dobré časy vo Vertigu. A keď už prsty odmietali poslúchať, a bandasky na rukách tiež poriadne navreli, sme chvíľu trénovali "Slacklining", čo znamená chodenie po plochom lane/šlingni natiahnutom asi pol metra nad zemou. Síce nebolo nejako extrémne dlhé (asi len 3 metre), ale po chvíli sme po ňom už celkom pekne špacírovali. Vrelo odporúčam, každému, kto má kúsok miesta. Stačí napnúť pomedzi dva stromy a o zábavu máte postarané, a to už nehovorím, že je to perfektný tréning rovnováhy, držania tela a uvoľnenia.

Po obede sme boli s Tess a Katie obzrieť  lokálne chrámy konzumu a nakúpiť nejaký proviant, aj keď len maličkosti, bo zbytkov z kuchyne máme ešte stále dosť. Pozreli sme aj jeden obchod s elektronikou, naivne som dúfal v nejaký dostupný a odblokovaný smarthphone :-), ale odblokované telefóny nie sú v kurze, takže mi neostáva než si ho objednať cez internet. Inak, boli sme v jednom obchode s DVDčkami, taká svätyňa všetkých filmofilov a gamblerov. Čo je zaujímavé, že do tohto obchodu môžete doniesť DVDčka čo máte doma a "predať" ich. Vlastne to bol taký "Second Hand" s filmami a počítačovými hrami (Katie zháňala niečo na narodeniny pre svojho synovca). Mali tu hádam všetky možné aj nemožné filmy, cenovo od 1,5 až 12 $. Veľká časť obchodu tvorili aj staré platne cca za 1 $. U nás by sa ale taký obchod neuživil, bo všetko čo som videl, sa dá pohodlne stiahnuť cez ulozto.sk, že? Aj keď, možno keby filmy stáli toľko, čo tu, tak možno by menej ľudí sťahovalo z internetu...

Po ceste späť (neuveriteľné, všetci dohromady sme kúpili len zopár vecí, navštívili prakticky len 3 obchody, ale zabili sme tam asi 3 hodiny, ak nie aj viac) ponad diaľnicu preletela prvá lastovička, vlastne to bol sup... ale tu sú poslovia jari supy (Turkey vulture). Takže jar už je naozaj tu, ešte by to mal niekto povedať počasiu...

Večer sme pripálili za hrniec pukancov a s pivkom v ruke si pozreli Dymové signály (v poslednej dobe sme nejako protiamericky naladení), samozrejme stiahnuté z netu :-)

Ospalý Piatok

Dnešný deň bol celý nejaký prispatý. Zobudili sme sa (po hodinovom boji s budíkom - ale to sa nám stáva skoro každý deň) do upršaného dňa. Nejako sme sa vymátožili z postele. Ešte aj lienky v kúpeľni sa ledva vliekli. Na raňajkách tiež skoro každý pospával. Skrátka piatok, koniec týždňa. A do toho padal ľadový dážď. 

Po raňajkách Baška "onsitovala" a ja som mal záverečný program Watershed Walk. Na začiatku decká majú vymenovať, čo sa im u nás najviac páčilo. Celkom milo ma prekvapilo, že to nebol iba "Free time" (dokonca Night Hike, čo som mal s touto skupinou, bol na prvom mieste :-)). No zdá sa, že si predsa len od nás niečo odnesú. Po tom, čo sme napísali Dear Self letter, som ich zobral k nášmu Hollow tree (čo je prastarý dub s parádnou dutinou, do ktorej sa s prehľadom zmestí okolo 6 detí - Baškina vlastná skúsenosť). Po ceste sme videli nejaké kojotie (možno líščie) stopy. Pri Hollow Tree sme boli prví, takže každý si mohol skúsiť vliezť dovnútra aj zo dva krát (najväčší "drsňák" potreboval na to, aby vliezol dovnútra tri pokusy a hodnú dávku povzbudzovania. Hollow Tree mám rád, šľachtí človeka.). Cestou späť sme stopovali divokých moriakov (na paralelnej cestičke ich nenápadne sledovala kojotia stopa :-)). Ešte sme okukli "bobriu spižírnu" a potom sa vracali do November Lodge, keď decká opäť narazili na stopu kojota a začali ju úplne nadšene sledovať. Až som bol prekvapený, kde sa v nich berie zrazu toľko energie a nadšenia. Výhoda bola, že decká sa tak zabrali do stopovania, že som im takmer nestíhal, takže sme na Closing Ceremony dorazili včas. Po ceste ešte v jednom mieste začali spievať sýkorky a aj kardinálovia sa už ozývajú, no, jar klepe na dvere.

Počas Closing Ceremony sme zase raz poslali "Patricka", tentokrát ho bravúrne stvárnil Ben, do "Book of History".

Decká to síce až tak veľmi neberú, ale ešte sú v tom veku, keď už vedia, že to je všetko len divadielko, ale zase nie sú si istí na 100% (hlavne, keď sa vždy tvárime, že to je smrteľne vážna záležitosť, aj keď potom si musíme stále vymýšľať výhovorky, že kde bol Ben počas Opening či Closing ceremony, alebo že kde bol Patrick počas týždňa a decká majú vždy veľkú radosť z toho, keď nám dokazujú, že oni vedia kto Patrick v skutočnosti je). 

Potom nasledoval obed a opäť tímová porada pred ďalším týždňom (to nás čaká 10 skupín - tento týždeň sme mali len 4 - tak to bude záhul). To ma skoro vždy rozbolí hlava. A je zaujímavé, že skoro vždy v piatok a v pondelok je hnusné počasie. Takže keď sme prišli domov, ja som to po chvíli zalomil a prebral sa až na druhý deň ráno :-)). Baška bola večer u Katie a SaraJane na "Game night", kde sa hrajkali rôzne stolové hry (kde tí mladí na to berú energiu...).

Ešte stále je kosa

Prekvapivo aj dnes stále mrzne. Na Ohio trochu neobvyklé, bo tu sa počasie mení zo dňa na deň. Dosť to tú pripomína húsenkovú dráhu. Do obeda som opäť klepal kosu v knižnici a pracoval na jednom z projektov (zisťoval som koľko platia školy v Clevelande kanálnikom za dažďovú vodu, je to - podľa veľkosti pozemku od 1000 až 4000 $ za 3 mesiace). Okrem zimy som dosť zápasil aj s počítačom (nemajú tu zrovna výkvet modernej techniky), až ma z toho rozbolela hlava (ale to bude asi zmenou počasia). 

Na obed bol opäť sandwich day. Opäť kopec odpadu z kôrok. Zaujímavý bol kurací šalát s hroznom :-).

Po obede nasledoval program Onward to Eco-Place. Nebol to žiadny zázrak, ale celkom to šlo. Baby boli veľmi šikovné a v podstate to celé zachraňovali. Celkom som ich šokoval, keď som im povedal ako dlho trvá než sa "rozloží" plastová fľaša alebo plechovka od Coca Coli. Akurát učiteľ strašne vytočil jedného "mierne" nervovo labilného študenta. To je potom vždy "radosť" pracovať, lebo poniektoré decká, keď sa naserú, tak sa už  s nimi nedá moc pohnúť, a hlavne to kazia druhým. A tento chalan je, podľa mňa, jasný adept na to, aby postrieľal všetkých svojich spolužiakov (dávam mu tak 3 roky, už prvý deň ma išiel skoro zaškrtiť, keď som si naň dovolil ukázať prstom). Že ho nenaládovali nejakými "happy" tabletkami. V inej skupine som mal chalana čo ich berie na to, aby "zvládal" svoj hnev, a ten bol celkom roztomilý (má len trocha sfetovaný výraz). Nechápem podľa akých kritérii škola vyberá decká čo sem idú, lebo to čo tu máme by mal byť výber tých najlepších (pre urban school je to, myslím, podmienka). No, ak to, čo tu máme, sú tí "najlepší", tak Amerika je na tom potom naozaj véľmi zle.

Až na občasné cholerické záchvaty, celkom roztomilý chalan a žiarivý príklad toho kam Amerika smeruje...

Po večeri som mal voľno, Baška mala ešte Eco-Fair, tak som zvedavý či to v zdraví prežili.

Typ na večeru, odpozorovaný od našich deciek:
Hrozno sa dá vždy vylepšiť tatárskou...

Ospalá a mrazivá streda

Neviem, čo sa dialo v noci na campusoch tu v CVEEC, ale ráno boli všetky decká totálne groggy a prakticky tie raňajky prespali (aspoň nebolo veľa food waste). Dnes celkom mrzlo (okolo - 5 °C), takže sme boli nútení robiť počas programov rôzne "indoor" adaptácie. Ja som bol našťastie do obeda zalezený v knižnici a triedil fotky. Aj keď možno by bolo lepšie učiť, to by som tak nevymrzol, termostat bol síce nastavený na 60 °F, ale keď človek len sedí a ruky má položené na studenom notebooku...

Po obede som učil Watershed Stories. Myslím, že sa mi podarilo celkom pútavým, zaujímavým a až takmer ezoterickým spôsobom deckám priblížiť, inak dosť nezáživné "vedecké" fakty o teórii veľkého tresku, vzniku planét a s tým spojenú tektoniku našej zeme a vznik hornín, ale snažil som sa nadarmo. Moje mladé publikum v podstate spalo (aj po dvoch "hrách" na rozhýbanie) a jediný, kto ma docenil, som bol ja sám (ale musím povedať, že mi to išlo celkom pekne, aj som si takmer všetko rozumel... :-)). Trocha som dúfal, že aspoň čerstvý vzduch ich trocha preberie, ale márne (keď to mohlo byť len na 20 minút, kvôli zime). Skrátka sú dni, keď sa nedarí, nech sa človek sebaviac snaží. Ale chápem, že geológia a história sú najlepšie, keď si človek chce dať šlofíka alebo pri nespavosti. No ale nejako sme to nakoniec prežili a zahrali si ešte zopár infantilných hier. S podozrievavým pohľadom si zobrali granula bars, čo náš šéfkuchár Rich nachystal na snacky (naša kuchyňa už vyrába skoro všetko). Trochu sa ale pri tomto rozdávaní snackov cítim ako tí divní ujovia, čo na detských ihriskách z baťohov vyťahujú sáčky so sladkosťami a kŕmia nimi cudzie deti... Celkom sa divím, že tým nenarušujeme nejaké fatálne hygienické normy, keď tie tyčinky nie sú zabalené každá zvlášť. A možno by som mal predtým deckám povedať, aby si umyli ruky... ále čo, nech si trocha budujú imunitu (aj keď keby nejakú mali, tak by každý druhý nemusel byť na liekoch). Potom mali decká free time. Ja som mal "dozor" v chlapčenskom dorme. Ale, keďže my sme zodpovední iba za deti čo sú vonku, a von nikto nešiel lebo bola kosa, mal som aj ja voľno. Usadil som sa pekne v kúte jedálne, čítal si knihu, zašpuntoval uši (bo časť bielych deciek hrala Twister a zbytok s afro-američančatami hrali schovávačku/naháňačku, takže úroveň hluku tu bola ako na heavy-metalovom koncerte) a popíjal kávičku bez kávy (blaf menom decaff).

Večer som si lámal hlavu nad tým aký  kúpiť smartphone. Nie, že by sme prepadli móde (tu sa bez smartphonu nechodí už ani na záchod a pokiaľ takúto vecičku človek nemá je krajne podozrivý). Vždy ma pobaví, keď vytiahnem svoju "maličkú" Nokiu (starú cca 3 roky), tak decká (a aj dospelí) sú z toho celé na "větvi", že čo to mám za super moderný a maličký telefón. Deti éry múdrych tehiel už niečo také ako malý mobil nepoznajú. Takže, nie že by sme chceli splynúť s davom, ale pre budúce cestovanie nám to príde ako nejednoduchší spôsob ako ostať v kontakte (bo život bez internetu... to sa už predsa nedá, nie? Schválne, bez jedla vydržíme mesiac, bez vody tak týždeň, ani vzduch moc nepotrebujeme, ale internet...???). Problém je, že tých múdrych tehiel, je strašne veľa. Asi skrátka najbližšie napochodujem do nejakého obchodu a kúpim prvý čo bude aspoň trochu spĺňať moje predstavy (to bude trocha náročné, bo taký prístroj čo by spĺňal moje predstavy som ešte nevidel, ale kto videl, že?).

Zatiaľ čo poniektorí z nás učia, zvyšok "pracuje" na svojich projektoch :-)

Presite a Night Hike

Zatiaľ čo ostatní internisti mali Openning Ceremony pre školu Greenview II (teraz tu máme 3 týždne po sebe tú istú školu), čo tu budeme mať tento týždeň, ja a Josh sme išli robiť presite pre Greenview III do Clevelandu. Napakovali sme sa do našej "firemnej" dodávky a vyrazili. Presite spočíva v tom, že deckám, čo k nám majú prísť, poukazujeme obrázky z nášho CVEEC, naučíme ich nejaké základné veci o národných parkoch, čo je to watershed (povodie), vysvetlíme im čo budú asi tak robiť a väčšinou ich sklameme, keď sa dozvedia, že mobily musia nechať doma a že tam nemáme žiadnu telku ani videohry (to ich vždy najviac zdrtí). 

Do školy sme dorazili na čas, len pred Clevelandom bola menšia zápcha na diaľnici, ale nič hrozného. Baška, keď sem išla naposledy, tak ich zastihla poriadna snehová chumelenica a cestovali 2 hodiny, väčšinou to trvá okolo pol hodiny.

Z Presitu som mal trocha obavy, bo to dnes bolo po prvý krát samostatne, ale bol som celkom prekvapený, ako v pohode to prebehlo. Decká, na to že je to verejná "urban" school, sú celkom v pohode. Pokiaľ budú ako tie z minulého týždňa, tak sa nemusíme veľmi obávať. Celkom ma pobavili otázky typu: "a to keď vlastníme národné parky, znamená, že na to musíme platiť dane?" alebo "keď sa staneme Junior Ranger-mi tak dostaneme zbrane?" Súčasťou Presitu je aj to, že sa ich pýtame na to, čo doma robia, čo nie je zrovna Earth-Friendly. Drvivá väčšina nevypína televízor (to sme si všimli aj počas našich návštev, televízor je skrátka kulisa, ochrana proti tichu a zaručený zdroj príjmov pre elektrárne, takže nie aby sa to vypínalo. Vôbec sa divím, že ich ešte vôbec robia s vypínačom) alebo iné elektrické spotrebiče, veľa z nich otvorene priznalo, že veľa hrajú videohry a samozrejme skoro všetci trávia hodiny pod horúcou sprchou. Zopár z nich povedalo, že doma triedia odpad, asi dvaja dokonca mali za domom záhradu, v ktorej si pestovali zeleninu a zbytky jedla hádzali do kompostu. No mohlo to byť aj horšie, aspoň nejaké "zelené" povedomie mali.

Po ceste späť som rátal pozrážané jelene na okraji diaľnice, za pol hoďku som ich narátal päť (iba na jednej strane, keď sme išli do Clevelandu, min. rovnaký počet bol aj na druhej strane). Zrazenín tu je vôbec všade plno, myslím, že už sme videli skoro všetky väčšie cicavce, čo tu žijú. Väčšinou ako herbárové položky. Nedivím sa, že tu je cez leto toľko Turkey Vulture-ov, že sú tie supy vôbec ešte sťahovavé, pri takej potravnej ponuke...

Po obede opäť pohodička, onsite/project, ale keďže máme opäť málo deciek (iba okolo štyridsať, aj keď na budúci týždeň už skončí sranda, bo to už ich bude okolo 80), tak sme mali onsite štyria, a keďže nefungoval internet tak sme prakticky nemali čo robiť. 

Večer som mal Night Hike. Aj keď tu vďaka svetlu z  Clevelandu a Akronu nikdy nie je poriadna tma, hlavne teraz v zime (a keď je zamračené, ako dnes). No ale vysvetľuj to "mestským deťom". Biele decká boli relatívne v pohode, ale černosi pôsobili dojmom, že sa tentoraz naozaj boja (u nich väčšinou človek nevie, čo je iba afektované správanie a čo je naozaj). Dosť som sa na tom bavil, hlavne keď som im ukázal jeleňa a skoro utiekli do November Lodge (ten jeleň bol ale len kôl so záchranným kolesom pri mokradi - ale v tej tme sa to nepozná, detská fantázia je úžasný pomocník a potreboval som ich nejako utíšiť a zaujať... a okrem toho, tá "tma" aj mňa pomýlila :-)). Potom videli krvilačné jelene na každom kroku. Čo sa dá čakať, keď majú plnú hlavu Sasquatch-ov alebo iných potvoriek z americkej filmovej tvorby (momentálne sú asi najviac v kurze zombíci alebo Sponge Bob). Čo sme naozaj videli boli opäť ondatry na Meadowedge Ponde, aj keď čakal som, že ich to viac zaujme. Bolo však dosť zima, tak to možno trocha ochladilo ich nadšenie. Počas Seton walk, čo je aktivita, keď musia nejaký kúsok cesty prejsť sami, som sa ich snažil trocha naladiť na to, aby sa pokúsili ísť sami, ale až na jedného chalana (belocha), to nikto nezvládol. Po tejto aktivitke sme sa ponáhľali trocha rozmrznúť do November Lodge. Ako večer pokročil a vietor nepoľavil, bolo už celkom frišno (aj keď len okolo -3°C) a tieto decká na to evidentne neboli zvyknuté. Aspoň pomerne rýchlo šliapali späť a už sa "nebáli". Vo vnútri sme si ešte chvíľu zahrali "Netopier a moľa", čo je hra založená na princípoch echolokácie :-). Potom sme sa ešte trocha vyúdili pri Camp Fire - čas pre songs & stories. Zase ma bude hrdlo bolieť tri dni...

President day

Vďaka tomu, že sa raz niekde narodil klacek menom George Washington, dnes máme  voľno. Ale keďže sme kůže líné, tak sme dnes celý deň trčali doma. Aspoň som konečne dobehol sklz vo fotkách, čo sme mali od Vianoc, Baška tvorila blahoželanie k narodeninám a konečne sme vyprali svoje zažloutlý spodky. 

Po obede prišla SaraJane a spolu s Baškou sa hrali na feťákov, keď lepidlom (Mod Podge) natierali listy, čo Baška nazbierala na jeseň. Listy potom vyzerajú ako keby boli "zalaminované", sú pekne lesklé, farebne kontrastné a odolnejšie. 

Vtip dňa:

V piatok sme dostali list od Courtney z Minnesoty. To bolo super, ale trocha nás zarazilo, že adresa odosielateľa, ako aj meno, bolo naše, takže to vyzeralo, že sme ten list poslali sami sebe. Dnes nám to Courtney cez chat vysvetlila. Keďže list bol príliš "ťažký" na známku akú tam dala, a na pošte naň nacapili razítko, že ho pošlú späť odosielateľovi, Courtney, osoba to chytrá a študovaná, napísala ako odosielateľa nás a vznešené poštové orgány nám ten list naozaj "vrátili". Nevadí, že odosielateľ zrejme musel absolvovať 12 hodinovú cestu autom aby sa ten list ocitol v Minnesote. Pravidlá sú pravidlá a železná logika nepustí. No aspoň sme sa celkom dobre pobavili.

Zimná nedeľa

Aj keď včera večer a cez noc celkom pekne nasnežilo, dnešné doobedie sme skoro celé predrichmali. To sa nám cez víkendy stáva pomerne často, hlavne pokiaľ sa nikam nechystáme. Ráno aj tak snežilo a bolo všelijak, ale po obede sa celkom vyčasilo, tak sme si vybehli von spolu so SaraJane (keďže máme 3 dni voľno, ostatní internisti odišli domov). Najprv sme zamierili ku Cover Bridge. Prvá časť tejto vychádzky mala edukatívny charakter, ukázali sme SaraJane, kde chodíme s deťmi počas programu Watershed Stories a Level II a hlavne na čo si treba dať pozor. 

Nasledoval menší olovrant u SaraJane. Viedli sme celkom dlhú debatu o problematike prisťahovalectva. Americká prax v tejto veci je asi taká, že všetka administratíva ohľadne imigrácie je naschvál neefektívna, takže ak náhodou spĺňate podmienky pre udelenie amerického občianstva, tak si celkom dlho počkáte, môže to byť aj 10 rokov. Samozrejme je rozdiel pokiaľ ste nejako "ekonomicky" zaujímavý alebo si zaplatíte, to potom ide rýchlo. Celkom sranda bol príbeh jednej jej priateľky, ktorá chodila na škole s nejakým Arabom. Keď končila škola, chalanovi hrozilo, že príde o víza a pošlú ho späť. Najrýchlejšia cesta ako získať občianstvo je samozrejme manželstvo. Vtip ale bol, že on tej dievčine oznámil, že s ňou musí prestať chodiť (chodili spolu asi len pol roka) lebo si musí zobrať nejakú inú ženskú aby mohol zostať v USA. Nato sa dotyčná dievčina "naštvane" opýtala, že prečo si nechce zobrať ju. Chalana to trochu zaskočilo, nakoniec ale pochopil, že sa dá skĺbiť príjemné (a relatívne legálne) s užitočným, a teraz sú šťastný manželský pár a navyše má aj americké občianstvo. Avšak spraviť niečo takéto je v Amerike na úrovni atentátu na prezidenta, takže aby dokázali, že to nebola svadba len pre to občianstvo, museli prejsť výsluchom ako na KGB, doložiť svoj vzťah fotkami, spoločnými účtami, svedkami atď. Ešte sme si vypočuli story o tom ako starosta Detroitu zlikvidoval, na objednávku automobiliek, tamojšiu verejnú dopravu, ktorá bola dovtedy na celkom slušnej úrovni. Takže teraz majú diaľnice, a každý si musí povinne kúpiť auto, inak sa nikam nedostane. Na chvíľu som mal dojem, že je na tom našom Slovenku vlastne úplne nádherný život...

Potom sme si ešte vybehli na večer k Beaver Marsh. Videli sme ondatru a chlapíka na "snežnom" bicykli s traktorovými pneumatikami. Beaver Marsh bol skoro komplet zamrznutý, bobri asi vegetili vo svojom brlohu.

Pri večeri sme so SaraJane preberali rôzne bezdomovecké tématiky. SaraJane sa dosť angažuje v rôznych humanitárnych organizáciách na pomoc pre bezdomovcov. Bolo celkom zaujímavé počúvať, koľko tu majú rôznych komunít, "shelter-ov" alebo "hospitality house-ov". Mal som z toho pocit, že pokiaľ si bezdomovec a aspoň trocha sa snažíš dostať z ulice, tak to až tak veľký problém nie je.

Ľadové sochy v Medine

Dnes sme boli s Emily a jej priateľkou Alissou na výstave ľadových sôch v malom mestečku Medina (číta sa to "Medajna"), ono je to vlastne ešte stále Cleveland. Vonku bolo okolo nuly, ale fúkal dosť nepríjemný vietor. Ale kosa sa k tým ľadovým sochám celkom hodila. Aj keď mne sa to až tak nepáčilo, bo dnes držím pôst a tak mi bola zima ešte o kus väčšia.

Medina mi trocha pripomínala mestečko z filmu "Na hromnice o deň viac". Výstava alebo skôr súťaž prebiehala v parku - centre Mediny. Okraj parku bol lemovaný ľadovými "reklamami". Komercia musí byť. V parku sochári pílili, sekali, tavili, či obrusovali bloky ľadu do rôznych ľadových sôch. Celkom zábava vidieť ako sa ľadový kváder postupne mení na sfingu alebo chobotnicu. 

Keď už nám bolo zima (nie sme takí otužilí ako nejaký chlapík, čo sa tu promenádoval v šortkách alebo nejaká dievčina v balerínkach bez ponožiek), tak sme zapadli do miestnej knižnice. Medina nie je veľké mesto, ani nejako extra významné, ale knižnicu majú (takmer) väčšiu ako je naša Univerzitka. V knižnici prebiehala zase akcia Art in Action, takže tu boli rôzni remeselníci, maliari, hudobníci. 

Výborní boli traja dedkovci, ktorí tu hrali na gitaru, banjo a mandolínu. Je naozaj super, že veľa dôchodcov tu je stále aktívnych, buď niečo organizujú alebo pomáhajú ako dobrovoľníci. Ak sa mi na Amerike niečo naozaj páči tak je to to, že starí ľudia sú tu stále súčasťou spoločnosti a stále sa môžu cítiť užitoční  (a aj sú).

Po knižnici sme ešte raz obehli ľadové sochy, aby sme videli ako páni umelci pokročili. Baška len tak mimochodom našla na zemi 20$. Keď sme dostatočne vymrzli, nasadli sme do auťáku a odfrčali domov do tepla.

Prezentace bez legrace, trocha hudby a meteorit

Dnes sme mali preukázať svoje interpretačné schopnosti a vedomosti z kurzu o tom ako efektívne šíriť vedomosti pomedzi sprosté masy. Jedinou chybou tohto tréningu bolo, že bol strašne nudný a stále mi pripomínal prednášky z Krajinnej ekológie. Samé definície toho, čo to znamená interpretovať, že seniolom treba rozprávať viac nahlas než mladým uchám, ale nič naozaj užitočné (čo je typické pre všetky školenia, ktoré sme tu doteraz mali, aj keď tetuška čo vedie toto, je veľmi fajn a naozaj sa snaží túto nezaujímavú tému spraviť čo najznesiteľnejšou). Akurát nás stále otravujú s nejakými domácimi úlohami, čo je to posledné čo sa mi chce riešiť po celom dni v centre, hlavne keď viem, že sú to kraviny.

No ale dnes už bol teda záverečný deň tohto kurzu o interpretácii, čo znamená, že ak "prejdeme" tak sa staneme všemocnými certifikovanými (to je dôležité, certifikát to je už seriózna vec, papír!!) členmi Národnej asociácie pre interpretáciu na najbližších päť rokov. Akurát neviem, či to bude mať váhu aj mimo americkú pôdu (a má to vôbec nejakú váhu, je to predsa len papír...)

Každý z nás mal jednu prezentáciu na ľubovolnú tému. Tess nám osvetlila temné miesta v aquapondingu, Josh sa nás pokúšal presvedčiť, že nezregulované rieky sú lepšie ako kanály podľa pravítka (a hlavne keď zreguluješ rieku, je to ako keď nomáda zavrieš do rezervácie, poriadne sa naserie), Chris nám vysvetlil prečo robotníci čo kopali Ohio&Erie Canal dostávali na deň okrem 35 centov aj krčah whisky (najlacnejší "liek" na maláriu, čo ich tu vtedy kosila, bůh žehnej DDT), Baška nám porozprávala nejaké zaujímavosti z bobrieho života a Katie, na záver ranného bloku,  to zaklincovala svojím dosť drsným životným príbehom o tom ako ju znásilnili, ako sa s tým potom vyrovnávala a koľko žien je ročne sexuálne napadnutých a pod. Celkom som ju obdivoval, že o tom dokáže tak otvorene rozprávať, ale rozprávanie  zas nerobí Katie až tak veľký problém.

Po obede bola moja prezentácia o poštolkách. Na to, že som sa nijakovsky špeciálne nepripravoval, to dopadlo celkom fajn. Potom mal Ben prednášku o tom aké je úžasné loziť na stromy a ako sa pri tom nezabiť. Na záver mala ešte ranger Heather prednášku o "lesných dočasných jazierkach" (ang. názov som zabudol). Celkom paráda, na jar, keď sú dobré podmienky sa všetky obojživelníky hromadne sťahujú do týchto jazierok, aby sa rozmnožili. Robia tu v parku exkurzie, kde sa dajú pozorovať tieto migrácie. Ževraj je to ako keby sa celá zem v lese hýbala, samé salamandry, mloky, žaby. Vraj je problém na niečo nešliapnuť...

No, prezentácie sme mali úspešne odbité. Všetci prešli, tak ešte ak sme našli správne odpovede na 50 otázok v teste, za ktoré by sa ani pani Kozová z Krajinnej Ekológie nemusela hanbiť, tak to máme v kapse. Ďalší certifikát, hurá!!

Po obede sme ešte trochu "džemovali" u nás v Hardy House, Ben a ja sme mali mandolíny, Johsh gitaru, Baška flautu, Rudy harmoniku.

Ešte som popri tom stihol opraviť ten náš kvíliaci vetrák (už sa to naozaj nedalo počúvať). Použil som trocha McGyverovskej dovednosti, trocha hrubej sily a hodne sekundového lepidla. Vetrák zatiaľ veselo vrčí a je relatívne potichu, uvidíme na ako dlho...

Jo, a ešte sme sa dozvedeli o tom meteorite čo explodoval nad Chelyabinskom v Rusku, vysklil zopár okien (niektoré si vysklili rusi sami aby získali kompenzácie :-)) a zranil na cca 1000 ľudí. Celkom sila.

Večer mi ešte Veťo poslal LBA2, takže večer som strávil trochu nostalgicky, hraním počítačovej hry :-)

Valentínsky štvrtok

Valentín, Valentín. Všetci naši spolupracovníci sú pobláznení rozdávaním valentínok (na pohlaví nezáleží). Inak posledný deň so školou. Počas raňajok som sedel u čisto afro-stolu (neviem, či to je náhoda alebo vrana k vrane sadá). Zo začiatku to dosť pripomínalo džungľu. Na raňajky sme mali francúzske toasty s javorovým sirupom a slaninu, ovocie, oatmeal, džús. Celkom ma udivilo, že z tých toastov nevyhodili kôrku, žeby sme ich predsa len niečo naučili? 

Posledný program s deckami ubehol ako voda, v podstate po tom čo napísali Dear self letter, stihli  sme len navštíviť hollow tree a zahrať si zopár kôl Kamufláže. Potom nasledovala Closing Ceremony. 

Keď sme Joshovi dávali stroj času, aby sa mohol vrátiť do minulosti, nejaký chalan sa celkom vážne spýtal, že či mu ten náš stroj času nemôže spôsobiť rakovinu :-) (jasné, že môže, veď som ho sám vyrobil...)

Na obed bola, tak ako každý piatok, pizza. Food & liquid waste sa deckám podarilo výrazne znížiť, z 9 libier na cca 3. Raz dokonca mali aj nulový liquid waste. Počas obeda sme rozoberali ťažké filozofické debaty o Popoluške (jedna dievčina celkom dobre podotkla, že ak Popoluške tie črievičky tak dokonale pasovali, ako to, že jednu z nich potom stratila na tých schodoch?)

Keď som odprevádzal chalanov na autobus, jeden z nich hovoril: "Aj by som tu rád ostal, aj sa teším domov. Doma mám televíziu a videohry, ale tu zase zažijem kopec zábavy. Všetko má svoje pre a proti..."

Potom čo sme naložili batožinu (každý mal so sebou kufor, alebo batoh, čo veselo mohol konkurovať Baškinej svini, keď sme sem išli) a decká do autobusov, nasledovalo cca 10 min. mávanie na rozlúčku pred autobusom. Potom poupratovať dorms a hurá na poradu. Z toho čo sme sa dozvedeli, tak budúci týždeň budeme (teda min. ja budem mať) dosť pohodový. Dva večery po sebe voľno a len jeden program denne :-). Navyše budeme mať rovnakú školu (iné decká). Tak som zvedavý, tento týždeň boli decká celkom fajn. 

Zvyšok dňa sme sa s Baškou iba vyvaľovali a rozprávali. Teraz na večer pripravujeme prezentáciu na zajtrajšie školenie (teda Baška pripravuje, mne sa strašne nechce, asi to nejako odfláknem..., aj tak je to v podstate kravina).

Hlodavčia streda a gauč

 Dnes som sa každú chvíľu "podkýňal" o nejakého hlodavca. Najprv som počas project time vyhodil z Art room jednu mŕvu ryšavku (Deer Mouse, Peromyscus maniculatus) a jednu živú zo živolovky. V Art room-e im veľmi zachutili pastelky a robia nám v šuplíkoch dosť veľký svinčík. Zaujímavé, že keď som to niekomu hovoril, tak všetci to ohodnotili ako "gross", ale nikto s tým nič neurobil. A asi im ani nevadilo hrabať sa v šuplíkoch plných myšacích bobkov. Pri tej hygienoparanoi, čo tu majú, celkom paradox. Ja som fajnovka, mne to po čase už celkom začalo vadiť. Takže, aj keď mi je tých myšičiek trochu ľúto, tam teraz máme pasce :-)

Medzi jednotlivými campus-ami, máme tam taký malý smrekový lesík, som narazil na zopár Red squirrels, ale to je tam bežné. Okolo každého stromu je asi na meter široký kruh z ohryzených šišiek, ktoré si tu nazhromaždili ešte na jeseň. Ale prekvapil ma tu jeden hraboš (asi Microtus pennsylvanicus), ktorého som tu načapal, ako tlačil do hlavy nejaké bylinky. Veselo sa futroval ani nie 2 metre odo mňa, pozoroval som ho vyše minúty, až mi už bola zima a tak som ho nechal futrovať a išiel do November Lodge, pozrieť sa či tam niečo netreba porobiť (nebolo, takže som mal prakticky voľné doobedie :-). 

Po obede, a FROG-u (čo sa zmenil takmer na zápasy v bahne), som učil program Roles & Residences. Program o tom akú rolu zohrávajú zvieratá v potravnom reťazci a potom niečo málo o ekosystémoch. Hitom bol samozrejme náš vypchatý bobor čo máme v labáku, navyše som im doniesol aj niekoľko kožušín, bobria bola najlepšia, ale dosť jej konkuroval kožuch z kojota. Keď sme boli vonku a hľadali nejaké stopy po herbivoroch, našli decká ďalšiu mŕtvu Deer Mouse. Po tom čo som sa raz opäť nasúkal do hollow tree, aby som deckám dokázal, že sa tam zmestia aj oni (zistil som, že sa tam zmestím aj s bundou a troma svetrami, som skrátka typický cibuliak), sme navštívili bobriu špajzu - menšie rúbanisko vytvorené naším bobrom. Keďže deti niečo takéto ešte nevideli, tak to bol celkom "highlight", ale do pozadia to zatlačili ondatry, rochniace sa pár metrov od nás. Jedna sa dokonca vynorila, priamo pred deťmi, keď sa pozerali z brehu do vody. Tento blízky stret ich tak navnadil na ďalšie pozorovanie, že polovica detí ostala číhať na brehu Meadowedge Pond-u dobrých 20 minút, v snahe vymáknuť okrem ondatier aj bobra (bohužiaľ neúspešne, ale ondatry sa im predvádzali po celý čas). Po dohode s ich chaperon-om som ich tam nechal číhať a zbytok, čo klepal kosu alebo nemal záujem, som odprevadil do ich dormitories. Celkom sme si po ceste poklábosili, opäť som sa dozvedel, že chcú byť lekármi (tentokrát to boli dve černošky, včera traja černosi), presnejšie ortopédom. "A čo taký ortopéd robí?", spýtala sa jedna dievčina druhej. "Neviem, ale majú dobrú výplatu."

Po večeri (6:30pm) som mal pre dnešok voľno, tak som išiel pomôcť Katie previezť gauč zo Salvation Army (za 70$), do jej domu v Everette. Po ceste sme okrem zrazenej vačice a kanadskej husi narazili aj na skunka. Celkom sila. Bolo ho cítiť, v aute, dobrých 200 m predtým, než sme ho vôbec zbadali. Tipujem, že jeden skunk bez väčších problémov zasmradí tak pol kilometra štvorcového. 

Gauč sme s menšími problémami celkom úspešne presťahovali. I keď sme museli demontovať vchodové dvere, aby sa zmestil. Prišla nám pomôcť aj Baška, ktorá končila v kuchyni o siedmej. Stretli sme sa tu aj s Katinou mamou a ich novým psom. Šteňa huskyho kríženého s labradorom. Volá sa Cinderella :-), vyzerá ako plyšák a má jedno oko modré a druhé hnedé.

 

Šťastný majiteľ nového gauču Katie. Gauč bol ešte "v pohybe" preto tá divná orientácia a poloha :-)

Kôrkofóbny utorok

Dnešné raňajky boli jasným dôkazom toho, že čo sa raz zamladi naučíme, to už nám z palice nikto nevymláti. Na raňajky sme mali Corn Flakes, mlieko, tekvicový chleba (naozajstná pochúťka, ono je to skôr koláč než chleba), Oatmeal (ovsená kaša), mlieko, ovocie, pomarančový džús. Klasické raňajkové menu. Všetko je pripravené na stole, decká si môžu nabrať z čoho chcú a koľko chcú a samozrejme si vždy môžu vypýtať viac. Jediné pravidlo je, že každý si môže zobrať len toľko, aby sa v prvom kole ušlo každému za stolom. Ale pridať si môžu koľkokrát chcú (pričom však vždy musia skontrolovať okolité stoly a to čo potrebujú, ak je to na nejakom stole navyše, prednostne zobrali ztade, až keď už na stoloch nič nie je, tak potom si môžu vypýtať viac z kuchyne). Vzhľadom na katastrofálne vysoký food waste zo včera, sme im dôrazne kládli na srdce, aby si vždy zobrali len trochu a pridali si až keď dokončia to čo majú na tanieri, resp.  aby len trochu ochutnali, pokiaľ si nie sú istí či im to bude chutiť. No výsledkom bolo, že sme mali 5 libier food waste a 8 libier liquid waste. Prakticky každý vyhodil takmer za plnú misku Corn Flakes s mliekom + plný pohár džúsu (cca 50 detí). To je pomerne bežné, hlavne u chudobenjších detí, bo Corn Flakes sú výsadou boháčov, takže chudina nemá potuchy ako to chutí, iba to vidia v každej reklame. Takže v prvotnom nadšení si naberú plnú misku a potom sú veľmi prekvapení, keď zistia, že to chutí ako piliny (pretože my tu nemáme tie zbohatlícke Corn Flakes z reklám, ktoré sú namiešané 1:1 s cukrom, či nejakými fajnovými príchuťami na prírodnej báze). Najvtipnejšie je, že ovsená kaša, čo je zase jedlo pre chudobných, chutí omnoho lepšie. 

Hrozné ale bolo, koľko sa vyhodilo kôrok z toho tekvicového chleba (čo v podstate kôrku nemá), takmer sa nezmestili do vedra na food waste :-)

Nádherná ukážka americkej výchovy - hlavne to s kôrkami. Skrátka tu sú naučení, že kôrka patrí do koša, hotovo, nedá sa to zmeniť. 

Na obed sme mali "Sandwich day". Opäť všetko je na stole. Chleba (už domácej výroby, od minulého týždňa si pečieme vlastný chleba :-), šunka z moriaka a nejakého brava, syr, horčica, majonéza, šalát, ovocie, chipsy (normálne, nie?). Na kuchynskom pulte si môžu prísť po humus, pitu, vajíčkovú a tuniakovú pomazánku. Na pitie majú superkyslú a supersladkú (Corn syrup musí byť!!!) limonádu, alebo čistú vodu (to skôr len tak do počtu). Platia rovnaké pravidlá, decká si robia vlastné sendviče. A opäť, všetka kôrka putovala do koša (kompostu), nedaj bože, aby sa toho čo i len trocha dotkli (česť výnimkám). Darmo sme sa im snažili dohovárať, prehovárať, (vyhrážať sa nemôžeme, to by nás poslali rovno na Sibír :-)... Táto americká kôrkofóbia ma asi nikdy neprestane prekvapovať. Čo je ale smiešne, je že ono je to všetko závislé len na sendvičovom tvare chleba, akonáhle má chleba trochu iný tvar, kôrka sa už dá v pohode zjesť. Na večeru sme mali špagety a k tomu cesnakový chleba, ale tento bol pečený na plechu, bol plochý ako koláč a nakrájaný na prúžky, takže vyzeral skôr ako napr. Müsly tyčinky. V odpade ich skončilo len zopár, žiadna kôrka :-)

Inak som dnes učil len program Onward to Eco-Place. V porovnaní s minulým týždňom úplná pohoda. Decká všetko bez problémov pochopili a spravili tak ako bolo treba. Keby som mal v tej svojej skupine o istých dvoch černochov menej, tak je to dokonalé (to nie je rasizmus, to je holý fakt). Ani nie, že by boli sprostí (keď chceli tak boli chytrí ako opice), ale boli hodne ťažko zvládnuteľní a ak nevyrušovali alebo sa medzi sebou nehádali, tak otravovali ostatných. Ale zase Ebay (tak sa jeden z nich volal) na záver predviedol malú ukážku "dance floor" zakončenú saltom dozadu, len tak zo zeme. Paráda, ale skoro ma kleplo.

Večer som mal ešte Night Hike. Prekvapilo ma, že bolo stále trochu svetlo. Už dlho sa nestalo aby sme začínali Night Hike za šera. Ani nie pred dvoma týždňami bola ešte totálna tma, no už sa nám to začína dĺžiť. A mali sme šťastie, bo bola pekne jasná obloha, plno hviezd, málo lietadiel, kúsok nad horizontom mesiac ako vystrihnutý z tureckej vlajky... Keď sme sa indiánskym štýlom doplížili k Meadowedge Pond, tak sme opäť videli ondatry a bobra. Dnes som mal inú skupinu ako naposledy, takže všetci boli nadšení. Bobor ešte ukážkovo pleskol chvostom o vodu, čo parádne vydesilo všetky decká (a mňa pobavilo). Počas sólového pochodu les voňal ako zmoknutý pes, čo mi, neviem prečo, pripomenulo jar. Opäť sme videli bobra, Camp Fire tiež pekne ubehol, bol to celkom pekný, pohodový večer.

Dnešné hlášky:

... ja budem právnikom ...

... ja budem doktorom a tanečníkom a budem mať ženu a dve deti ...

... to ja skôr dve ženy a len jedno dieťa ...

... a akým doktorom chceš byť?

... neviem ...

... tak prečo chceš byť doktor?

... lebo zarábajú veľa peňazí ...

Pondelok

Tento týždeň začíname už hneď od pondelka, obvykle je to od utorka, ale zase v piatok budeme "off" (nie tak celkom, máme robiť prezentácie v rámci "interpretation" kurzu). Po zbežnej prehliadke tabule v "ofíse" so zmenami a úlohami pre dnešný deň, obsadzujeme strategické pozície vo White Pines a Lipscomb-e a čakáme na decká. Prichádzajú s pol hodinovým meškaním. Ďalšia "urban school" (teraz ich tu budeme mať tri týždne po sebe). Jeden z učiteľov nás varuje pred jedným chalanom, upozorňuje nás, že si naňho máme dať pozor lebo má veľa "energie" (vzhľadom na to, že je na práškoch). Samozrejme, že dnes bol dotyčný celý deň v mojej skupine :-). Ale neviem, čo proti nemu mali, je síce trochu divný, ale inak relatívne v pohode a zvládnuteľný. Možno je to nejaký utajený psychoš, no uvidíme čo sa bude diať neskôr... Inak tieto decká sú v porovnaní s ostanými školami, celkom "zdravé", z cca 50 detí, len 28 má nejaké alergie alebo choroby, ktoré stoja za to aby sme o nich museli vedieť. A to väčšina má len astmu alebo alergiu na nejaké jedlo.

Opening ceremony prebehla v pohode, rovnako aj "Orientation". Na obede sme trochu museli bojovať s nedostatočnou chápavosťou niektorých afričančat (ale to je tiež bežné). Čo sa týka "food waste" tak dnes sme skoro zlomili rekord, decká vyprodukovali 7 libier (ha, schválne koľko je to kíl?) food waste a okolo 3 libier "liquid waste" (pre prvý deň je bežné tak 3-4 libry food waste a 2 libry liquid). Cieľom je dosiahnuť nulový food a liquid waste. No uvidíme ako sa to bude vyvíjať počas týždňa, prvý deň je vždy kritický, hlavne pre "urban kids". Je zaujímavé, že tí "najchudobnejší" (a takmer všetci černosi, bez ohľadu na ich finančnú situáciu) sú obvykle najfajnovejší a produkujú najviac "odpadu" (napr. zo sedviča zjedia len stred, ku kôrke sa nepriblížia viac ako na 2 cm, nedaj bože aby ju zjedli, to je naozaj výnimočné, ale táto kôrkofóbia je typická pre všetkých američanov, nie len pre afro-američanov). Taktiež bývajú zväčša najhlučnejší a najviac sa sťažujú pokiaľ nie je po ich. 

Poobedňajší program "Top of watershed" prebehol prekvapivo v pohode, je super, že máme malé skupinky (ja som mal len 8 detí). Jediný problém bol, že sme nemohli ísť do lesa. Fúkal silný vietor (okolo 40 Mph (ha, schválne koľko je to Km/h?) a padali konáre. Ale aj tak sme toho dosť videli, na Meadowedge pond, keď som im ukazoval bobrí hrad a stromy obhryzené bobrom, sa nám, vyslovene exhibicionisticky, ukázala najprv ondatra a hneď po nej aj bobor. Pre decká z mesta to bol celkom zážitok vidieť takéto "divoké" zvery zo vzdialenosti cca 20 stôp (viete koľko je to metrov?). Navyše bobor si lenivo plával kúsok od brehu a decká čo ho "prenasledovali" po brehu, profesionálne ignoroval viac ako minútu :-). A keď napokon zmizol, tak sa opäť ukázala ondatra. 

Večer sme mali "Global festival". Program, ktorého cieľom je zábavnou formou naučiť decká niečo o najznámejších riekach na svete. Ja mám rieku Jordán. Keďže som od prírody osoba líná, učím decká o Jordáne formou kvízu - čiže nájdi správnu odpoveď na posteroch a získaš veľké bezvýznamné plus :-) Ale decká to bavilo, súťaženie to je to pravé :-). Potom som ich učil ako hrať hazard - s Dreidlom, ale hrali sme len o sklenené guličky (decká majú zakázané si sem nosiť peniaze). Po tejto edukatívnej časti nasledovali "fun" aktivity ako "limbo dance", robenie "coffe hats", "face painting" či iné hry. Ja som maľoval na tváre fúzy, brady a obočia. Tento večer fičali hlavne obočia alá Brežněv. Ešte sme deckám zahrali scénku s ponaučením - rozprávka o veľkej repe, alebo ako farmár repu zo zeme ťahal :-) a potom sme už boli voľní ako vtáci a o cca 9:00pm som už konečne bol "doma". 

Baška je tento týždeň v kuchyni, a až na to že nemala čas sa najesť mala relatívne pohodičku, málo deciek. Je zaujímavé, že zamestnanci kuchyne nemajú dovolené jesť v kuchyni, ani v jedálni, skrátka "publikum" ich nesmie vidieť jesť, ale keď sa schováte za chladničku tak je to ok, dosť absurdita, nie?

Zaujímavé mená pre tento týždeň:

DeAijah

Taj T

Kendi - ale vyslovuje sa to ako "candy", čo znamená cukrík alebo sladkosť

Eden

Princess

Ebay - čo je názov internetového obchodu (www.ebay.com), možno tu rodičia zakúpili nejaké vadné kondómy, alebo niečo fajnové kúpili akurát keď sa im malý narodil...

Blood, Money, Formal in the Forest a Operace šílenej vetrák

Blood

Zobudili sme sa do krásneho sobotného rána ako stvoreného na to preliať trochu krvi. Išli sme totiž spolu s Tess, Katie a SaraJane darovať krv. Teda v našom prípade to bol iba ušľachtilý pokus, bo ako sme veľmi rýchlo zistili, európska krv (alebo každého, kto pobudol v EU viac ako 5 rokov, v UK viac ako 3 mesiace) je pre Američanov jasným zdrojom  nebezpečnej nákazy šialených kráv, resp. jej ľudskej varianty Creutzfeldt-Jakobsovej choroby - čo je smrteľná mozgová choroba. Vzhľadom na to, že neexistuje spoľahlivý krvný test na túto chorobu a nikto nevie ako dlho s ňou človek môže žiť bez príznakov, by sa dalo povedať, že toto (relatívne) nové pravidlo má trochu zmysel. Ale podľa toho čo som sa dočítal, tak šialené kravičky mali aj tu v USA, takže tu už logika trocha pokuľháva... Celkom zaujímavé je, že v Európe krv darovať môžeme.

Money
Po neúspešnom krvipreliatiu, bolo ďalšou úlohou dňa zohnať na seba nejaké "nóbl" šaty pre večerný "Formal in the Forest". Pod iniciatívnym vedením Tess sme za cca hodinku prekutali miestnu Salvation Army a za necelých 15 $ sme sa celkom pekne vyobliekali. 

V Amerike (pokiaľ človek vie kde nakupovať) je naozaj ľahšie sa šatiť, než živiť. Po nákupe v Giant Eagli (niečo ako naše Tesco - ale iba na potraviny) sme boli ľahší o 41 $ a to sme kúpili iba maslo, džem, 3x bylinkové čaje, dve balenia cukríkov proti kašľu, 2x uhorky a basu piva (12 tretinkových fľašiek Great Lakes - Burning River, nepôjdeme predsa na párty s prázdnymi rukami, aj keď pri našom píčstve nám to vystačí do konca internshipu - o pive napíšem pojednanie neskôr). Najdrahšie bolo to pivo (15 $). Baby platili každá cez 70 $, aby mali aspoň niečo na prežitie víkendu (aj keď je pravda, že pokupovali aj kopec somarín).

Formal in the Forest
Ďalšia párty s tématikou. Tentokrát každý mal prísť vo formálnom oblečení. Takže večer sme sa všetci zliezli k Erin (Lavicka House - vidíte stredná Európa pomaly v každom miestnom názve) vyšňorení ako na návštevu prezidenta. Čakalo nás decentné občerstvenie ako napr. jahody máčané v bielej čokoláde a niečo ako jahodový punč - akurát trochu moc máznutý vodkou :-). Po úvodných formalitách sa to zvrhlo na klasickú hlučnú americkú párty (aj keď na americké pomery sme boli ešte dosť mierni, všetci sa udržali na nohách ...), väčšina z nás zapadla do basementu (preto to divné pozadie na fotkách), kde až do neskorých nočných hodín prebiehal turnaj v Pongu - už tradičnej to hre na každej tunajšej párty.

Veľkým prekvapením na tomto turnaji bol istý manželský pár slovenskej reprezentácie, ktorý vybojoval min. päť víťazstiev (prehral iba 2x) a porazil aj tých najobávanejších súperov z minulých hier :-) Všetkých to zaskočilo, bo spomínaná dvojica doteraz nevyhrala ani jeden zápas. A to už ani nehovorím, že dotyční boli zo všetkých asi najlepšie oblečení...
Po skončení Pongu sme my a zopár najodolnejších jedincov zapadli do Erininho obývaku, kde sa do rána viedli dlhé debaty o zmysle náboženstva, o vzťahoch a tak podobne. Bola to celkom príjemná bodka za týmto podnikom.

Operace šílený vetrák
Už niekoľko týždňov náš ventilátor v kúpeľni rachotí a kvíli ako zmrzlý pes na cirkulárke, a aj napriek tomu, že sme už túto závadu náležite ohlásili a vyplnili príslušné formuláre, údržbári akosi nie a nie prísť. Tož, som sa dnes konečne odhodlal k tomu, aby som tú podivnosť rozmontoval a zistil v čom je problém. Ono je to totiž tak šalamúnsky vyriešené, že nemôžeš v kúpeľni zapnúť svetlo a nezapnúť vetrák. No Amerika, Amerika jediná to slobodná krajina vo svete, ale obmedzenia na každom kroku.

Takže som ten skvost ľudskej vynaliezavosti rozobral. Vyčistili sme tie štyri kilá prachu čo tam boli, prebojoval som sa cez žiarovky, dva kryty krytov a zopár nič nehovoriacich šróbov (aspoň zpočiatku), aby som zistil, že vetrák (Made in China), je ok. Akurát sú uvoľnené lopatky a keď sa točia tak mlátia do všetkého okolo seba. Problém nastal s ich opätovným dotiahnutím, ani nie že by to bolo nemožné, ale lopatky drží len taký čudlík nalisovaný na takom udelátku čo nimi otáča. A aj keď som onen čudlík, pomocou niekoľkých odborne vedených úderov šrobovákom, donútil aby držal opäť lopatky pohromade, po zložení a vyskúšaní, bol vetrák potichu asi tak 10 sekúnd. Potom sa to znova uvoľnilo a vetrák klepe a rachotí ako predtým :-) Nie, že by som si s tým nevedel poradiť (nie nadarmo nosím už 20 rokov vreckový nožík alá McGayver). Stačilo by trochu kobercovej pásky ... ale trochu sa obávame, aby z toho potom dotyčný údržbár (ak vôbec príde), neurobil nejaké fatálne ohrozenie verejnej bezpečnosti :-) (Američania sú strašne paranoidní, minule sme mali vážnu prednášku o vybuchujúcich hrdzavých plechovkách, a že na každom kroku môže číhať nejaká stará zabudnutá destilačná kolóna, samozrejme pod tlakom a so silou niekoľkých megaton!!). Takže ten rambajz budeme musieť ešte chvíľu vydržať. Ale kobercovú pásku mám v pohotovosti!

Hurá piatok :-)

Únava z celého týždňa (aj keď tento bol v podstate oddychový) sa mieša s eufóriou, že sme ho v zdraví prežili a blíži sa pár dni vegetu. Blato sa mieša so snehom, dážď so snehovými vločkami. Posledné aktivitky s deckami - záverečné trápenie s písaním "Dear self letter" (celkom ma pobavilo, že ich napísali aj učiteľka s chaperonom) a potom šliapanie v snehovej chumelenici ale s atraktívnym cieľom - naším "Hollow tree", ešte aktivitka "Hug the tree", potom návrat do Art room-u v November Lodge. Hlavne náš chaperon Mr. Bailes sa tešil bo nejako si neuvedomil, že už nie je v Texase a že tu na drsnom severe býva občas aj zima (nielen "urban kids" bývajú spomalené :-)). Ešte SaraJane (naša nová internistka - dnešný program vlastne viedla ona, ja ako služobne starší som len "observoval") sa pokúšala o jednu aktivitu s kreatívnym písaním, čo sa však zvrhlo na kreatívne robenie čohokoľvek. Ja som zatiaľ strúhal ceruzky, pokiaľ si decká neskáču po hlavách a v relatívnej tichosti kreatívne liklidujú zásoby nášho farebného papiera, nemá zmysel moc ťahať za uzdu. Potom záverečná ceremónia, William (tentokrát v podaní Chrisa) opäť raz úspešne odcestoval späť do minulosti a Cuyahoga Valley NP získal ďalších Junior Rangerov. Tradične potom nasledovala pizza na obed (tentokrát so zaujímavou špenátovo-hubovou variantou - väčšina skončila v komposte - to keď v tom nie je paradajkový pretlak alebo kečup tak sa to skrátka jesť nedá ...) a srdcervúce lúčenie a mávanie na zamlžené okná autobusu a upratanie "Dinning Hall". Na záver ešte porada v office, dozvedeli sme sa čo nás čaká a neminie na budúci týždeň (to ma zväčša vždy rozbolí hlava :-)). Neviem prečo ale keď sme konečne dorazili tak som na min. pol hodiny upadol do kómy. Zobudila ma až Baška s tým, že Rudy (ďalší nový internista a náš spolubývajúci) nás berie si zaliesť na umelú stenu. Takže zvyšok dňa sme strávili na stene podobnej nášmu Vertigu, aj cenovo, ale na rozdiel od troch hodín vo Vertigu tu, za 15 $ dolárov na hlavu, môžete loziť celý deň. Spravil som si aj "belay certificat", certifikát na istenie, takže potom som mohol aj ja istiť ostatných pri lezení. Celkom dobre sme si zaliezli, koleno (kolená) pekne spolupracovali, bandasky na rukách budem cítiť ešte tak dva dni. 

Taký bežný deň s "urban kids" ...

Dnes bol jeden z tých dní, o ktorých ste už ráno presvedčený, že budú dosť nanič. Doobeda som sa iba hral s fotečkami, to celkom šlo. Menší problém nastal po obede, keď som mal učiť program "Onward to Eco-Place". 

Štvrtok po obede je ten najhorší čas pre tento program. Prvotné nadšenie z nových ľudí a nového miesta už z deciek opadlo, navyše väčšina z nich sa už druhú noc po sebe poriadne nevyspala, včera sa museli celý deň hýbať (3x cca 1 hod. výlety). Je po obede a keďže máme "urban school" čo znamená, že väčšina deciek má po dlhej dobe tri jedlá denne (a dva "snacky"), všetko je čerstvé, o cca 1000 % lepšie než môžu dostať v škole či doma, prakticky v neobmedzenom množstve, za chrbtom im nečíha 5 - 10 ďalších hladných súrodencov ... Takže to znamená, že tu máme každý deň neuveriteľné preteky v jedení až žraní, no možno je to bežný spôsob stravovania sa afro-američanov ... Aby toho nebolo dosť namiesto "Fun.Recreational.Oganized.Games." čo malo byť po obede (skrátka majú cca pol hodinku na hranie sa nejakej kolektívnej hry) musia písať (sami a bez výraznej pomoci - resp. nikto im presne slovo od slova nenadiktuje čo majú napísať, aj keď na tabuľu im vždy napíšeme šablónu ako by ten list zhruba mal vyzerať a čo by v ňom zhruba malo byť) nejaký stupídny ďakovný list nejakým neznámym sponzorom, ktorý neurobil pre nich nič užitočné (akurát im zaplatili pobyt v tomto pekle bez káblovej televízie). Po tom všetkom musia počúvať nejakého divného týpka so srandovným prízvukom (asi francúzskym), čo nevie ani  správne vyspelovať ich krásne mená (väčšinou je to názov ročného obdobia, prípadne prvá vec čo mamičku napadla pri pôrode dotyčnej ratolesti, miesto splodenia/pôrodu dotyčnej ratolesti, či niečo ako názov šampónu kríženého s názvom tej najpekelnejšej chemikálie) a čo je najhoršie musia používať tú podivnú vec čo im vyrástla na krku, a ktorá sa má vraj používať aj na niečo iné ako len prijímanie potravy a tekutín.

Skrátka decká sú otrávené, zväčša spia, ja už tiež nie som obvykle vo štvrtok po obede ako rybička a predo mnou stojí úloha "nadšene" rozprávať a "učiť" o ekológii :-). Celkom zlý vtip. Hlavne pokiaľ máte na pomoc učiteľov, ktorých najväčšia pomoc je, keď na chvíľu zdvihnú hlavu od mobilu a zabrblú niečo v tom zmysle aby decká boli ticho a dávali pozor.

No ale po úvodných ťažkostiach, našťastie máme aktivitu, ktorá sa nazýva "Sustainable scavenger hunt" - čo znamená, že naši malí študentíci behajú po celom November Lodge (to je naša ukážková eko-budova) a hľadajú rôzne Earth-friendly vychytávky. No na chvíľu ich to prebralo aj keď občas som sa musel dosť premáhať aby som sa nezačal smiať (alebo ich nezaškrtil). Jeden príklad: majú nájť ako voláme to čo sa  vysádza na strechu niektorých budov, zadržiava to vodu a je to dobrá ochrana voči teplu či chladu. Odpoveď je na nástenke na chodbe, decká vedia že tá správna odpoveď tam je. Na nástenke sú len dve veci - Rain garden s vyobrazením ako vyzerá a funguje a potom asi 8 obrázkov a fotiek domov so zelenými strechami, navyše je tam výrazný, gigantický nápis "Green Roof" a vyobrazenie jednotlivých vrstiev zelenej strechy na ploche asi 1 m2. Obvykle decká prídu pomerne rýchlo na to, že správna odpoveď je "grass" alebo aj "green roof", nie tak naše milé "urban kids" :-). Najlepšie je, že keď im to vysvetlíš, tak za chvíľu sa prídu znova opýtať čo je správna odpoveď. A scavenger hunt obsahuje 17 úloh ...
Potom nasledovalo vytvorenie posteru s "eko-budovou". Aspoň, že ich tá troška pohybu prebrala k životu, ale s tým je spojený zas druhý problém, akonáhle sa raz začnú medzi sebou baviť, nedajú sa zastaviť (ďalšia typická vlastnosť afro-američanov z urbánneho prostredia) a skúšať im niečo vysvetliť je fakt umenie. Takže nakoniec si rozhodli, že budú robiť "mansion" čo je pre decká z týchto pomerov typická predstava raja a vrcholného blahobytu (a samozrejme to najlepšie poznajú z raperských a popíkových videoklipov). Zmyslom tejto aktivity je aby do budovy, ktorú si zvolia zakomponovali všetky earth/eko-friendly vylepšenia zo scavenger hunt-u. To bol dnes kameň úrazu. Možno naozaj neviem veci poriadne vysvetliť, možno je moja angličtina naozaj na figu. Možno keby sa tí malí bastardi uráčili na päť minút zavrieť klapačky alebo aspoň minimálne dávať pozor ... Napokon už som to učil veľa krát a iné decká s tým nemali problém. To najlepšie čo sa mi z nich podarilo vytrieskať bolo, že popri "king size kitchen" (jedna aj v pivnici, keby dačo...), jacuzzi (tiež 2x), telocvični s boxerským ringom, obrovskej televízii, dvoch namakaných tereňákoch a jednom šporťáku, helikoptére (nabudúce im nesmiem doniesť žiadne časopisy), troch psoch a vodopáde s veľkým bazénom sa tam občas mihol nejaký ten solárny panel, rain chain, sun tube, nejaká ta úsporná žiarovka, či koberec z recyklovaného plastu. Navyše boli neuveriteľne pomalí (ďalšia typická vlastnosť a netýka sa len pohybu), aby niečo robili tak to sa radšej budú na všetkom nezmyselne rehotať, diviť sa každému čo len trochu nezvyklému slovu (alebo aj bežnému, stačí, že s "prízvukom", pritom keby ste počuli ako rozprávajú ... kam sa na to hrabe naša agličtina a náš prízvuk) a každé dve minúty musia chodiť na záchod ... takže po skončení tejto "vyučovacej hodiny" ich postery neboli z ďaleka hotové a v miestnosti kde sme boli to vyzeralo ako po menšej hirošime. Zistil som, že štrnásť opičiakov na krku už dosahuje limity mojej tolerancie. Po takýchto skúsenostiach je človek fakt náchylný veriť všetkým tým "bielym" sračkám.
Nasledovala večera a po nej večerný program, opäť s tou istou skupinou. Na rade bolo odprezentovať druhej skupine to čo vytvorili. Očakával som menšiu apokalypsu. Našťastie sme dnes mali iba dve skupiny (obvykle ich je tak šesť), takže sme mali čas na to aby dokončili ten svoj úchvatný projekt. Nejako sa im to podarilo, netuším ako, ale zrazu to mali hotové. Dokonca zvládli po sebe aj poupratovať (aj keď niektorým extra otrlým jedincom som musel zobrať dierkovač na papier z ruky aj zo tri krát a povedať im aby začali robiť aj niečo iné ako len diery do papiera). Upravili sme miestnosť pre prezentáciu (aj keď občas som musel s nimi bojovať aby som ich donútil postaviť stoličky do dvoch radov - to viete, každý mal tú "svoju" stoličku a tá musela byť tam kde bol práve dotyčný...). Rozdelil som ich na dve skupiny a začali sme nacvičovať prezentáciu. A ja som zrazu zistil, že oni sa predsa len niečo naučili, dokonca to v rámci možností bolo celkom fajn, ba čo viac, normálne spolupracovali, takmer boli potichu (na chvíľu :-))... Prezentácia prebehla dosť dobre, rozhodne sme boli lepší ako druhá skupina (ktorá mala byť tá chytrejšia a ľahšie zvládnuteľná). Normálne som skoro začal byť na tie svoje decká hrdý. Po prezentácii nasledoval spoločný program - pozerali sme "slide show" z fotiek, ktoré deti nafotili v priebehu týždňa (väčšinou do toho pustíme nejakú dobrú muzičku, decká sa rehlia na svojich fotkách a tak) a keď sme spievali spoločne "camp songs", hlavne Karie - služobne staršia internistka - vybrala výbornú pesníčku, tak už som začal mať tých malých spratkov celkom rád. Je to fakt sranda ako sa vám takéto decká dokážu dostať "pod kožu" a aj keď ich občas máte chuť poslať späť do džungle, musíte ich mať rád. Takže večer napokon skončil prekvapivo dobre a v super atmosfére. A aj keď by bolo veľmi jednoduché ich hodiť všetkých do jedného čierneho pytla a tváriť sa ako hrdý príslušník nadradenej "správnej" rasy, nič také sa nekoná, náckovia si na moju prihlášku budú musieť ešte nejaký čas počkať :-). Možno by mali osloviť najprv Bašku, tá celý tento týždeň trávila s extrémne skazenými deťmi "ortodoxných" Židov (presný opak toho čo som mal ja). Baškiné decká boli inteligentné, šikovné, najradšej by celý deň behali po lese, ale sú tak nechutne rozmaznané, egoistické, povýšenecké, skrátka vedomé si svojej spoločenskej a finančnej nadradenosti (teda ich rodičov), že z toho jednému bolo na zvracanie ... No tento týždeň je to tu také jing-jangové.

Ale bojujeme a zatiaľ sa nám do celkom darí.

Ukážka toho čo si zhruba mali napísať - toto bol jeden z "najinteligentnejších" študentov, takže to relatívne zvládol

Ostatní väčšinou mali vo svojich zošitoch niečo takéto