Blood
Zobudili sme sa do krásneho sobotného rána ako stvoreného na to preliať trochu krvi. Išli sme totiž spolu s Tess, Katie a SaraJane darovať krv. Teda v našom prípade to bol iba ušľachtilý pokus, bo ako sme veľmi rýchlo zistili, európska krv (alebo každého, kto pobudol v EU viac ako 5 rokov, v UK viac ako 3 mesiace) je pre Američanov jasným zdrojom nebezpečnej nákazy šialených kráv, resp. jej ľudskej varianty Creutzfeldt-Jakobsovej choroby - čo je smrteľná mozgová choroba. Vzhľadom na to, že neexistuje spoľahlivý krvný test na túto chorobu a nikto nevie ako dlho s ňou človek môže žiť bez príznakov, by sa dalo povedať, že toto (relatívne) nové pravidlo má trochu zmysel. Ale podľa toho čo som sa dočítal, tak šialené kravičky mali aj tu v USA, takže tu už logika trocha pokuľháva... Celkom zaujímavé je, že v Európe krv darovať môžeme.
Money
Po neúspešnom krvipreliatiu, bolo ďalšou úlohou dňa zohnať na seba nejaké "nóbl" šaty pre večerný "Formal in the Forest". Pod iniciatívnym vedením Tess sme za cca hodinku prekutali miestnu Salvation Army a za necelých 15 $ sme sa celkom pekne vyobliekali.
V Amerike (pokiaľ človek vie kde nakupovať) je naozaj ľahšie sa šatiť, než živiť. Po nákupe v Giant Eagli (niečo ako naše Tesco - ale iba na potraviny) sme boli ľahší o 41 $ a to sme kúpili iba maslo, džem, 3x bylinkové čaje, dve balenia cukríkov proti kašľu, 2x uhorky a basu piva (12 tretinkových fľašiek Great Lakes - Burning River, nepôjdeme predsa na párty s prázdnymi rukami, aj keď pri našom píčstve nám to vystačí do konca internshipu - o pive napíšem pojednanie neskôr). Najdrahšie bolo to pivo (15 $). Baby platili každá cez 70 $, aby mali aspoň niečo na prežitie víkendu (aj keď je pravda, že pokupovali aj kopec somarín).
Formal in the Forest
Ďalšia párty s tématikou. Tentokrát každý mal prísť vo formálnom oblečení. Takže večer sme sa všetci zliezli k Erin (Lavicka House - vidíte stredná Európa pomaly v každom miestnom názve) vyšňorení ako na návštevu prezidenta. Čakalo nás decentné občerstvenie ako napr. jahody máčané v bielej čokoláde a niečo ako jahodový punč - akurát trochu moc máznutý vodkou :-). Po úvodných formalitách sa to zvrhlo na klasickú hlučnú americkú párty (aj keď na americké pomery sme boli ešte dosť mierni, všetci sa udržali na nohách ...), väčšina z nás zapadla do basementu (preto to divné pozadie na fotkách), kde až do neskorých nočných hodín prebiehal turnaj v Pongu - už tradičnej to hre na každej tunajšej párty.
Veľkým prekvapením na tomto turnaji bol istý manželský pár slovenskej reprezentácie, ktorý vybojoval min. päť víťazstiev (prehral iba 2x) a porazil aj tých najobávanejších súperov z minulých hier :-) Všetkých to zaskočilo, bo spomínaná dvojica doteraz nevyhrala ani jeden zápas. A to už ani nehovorím, že dotyční boli zo všetkých asi najlepšie oblečení...
Po skončení Pongu sme my a zopár najodolnejších jedincov zapadli do Erininho obývaku, kde sa do rána viedli dlhé debaty o zmysle náboženstva, o vzťahoch a tak podobne. Bola to celkom príjemná bodka za týmto podnikom.
Operace šílený vetrák
Už niekoľko týždňov náš ventilátor v kúpeľni rachotí a kvíli ako zmrzlý pes na cirkulárke, a aj napriek tomu, že sme už túto závadu náležite ohlásili a vyplnili príslušné formuláre, údržbári akosi nie a nie prísť. Tož, som sa dnes konečne odhodlal k tomu, aby som tú podivnosť rozmontoval a zistil v čom je problém. Ono je to totiž tak šalamúnsky vyriešené, že nemôžeš v kúpeľni zapnúť svetlo a nezapnúť vetrák. No Amerika, Amerika jediná to slobodná krajina vo svete, ale obmedzenia na každom kroku.
Takže som ten skvost ľudskej vynaliezavosti rozobral. Vyčistili sme tie štyri kilá prachu čo tam boli, prebojoval som sa cez žiarovky, dva kryty krytov a zopár nič nehovoriacich šróbov (aspoň zpočiatku), aby som zistil, že vetrák (Made in China), je ok. Akurát sú uvoľnené lopatky a keď sa točia tak mlátia do všetkého okolo seba. Problém nastal s ich opätovným dotiahnutím, ani nie že by to bolo nemožné, ale lopatky drží len taký čudlík nalisovaný na takom udelátku čo nimi otáča. A aj keď som onen čudlík, pomocou niekoľkých odborne vedených úderov šrobovákom, donútil aby držal opäť lopatky pohromade, po zložení a vyskúšaní, bol vetrák potichu asi tak 10 sekúnd. Potom sa to znova uvoľnilo a vetrák klepe a rachotí ako predtým :-) Nie, že by som si s tým nevedel poradiť (nie nadarmo nosím už 20 rokov vreckový nožík alá McGayver). Stačilo by trochu kobercovej pásky ... ale trochu sa obávame, aby z toho potom dotyčný údržbár (ak vôbec príde), neurobil nejaké fatálne ohrozenie verejnej bezpečnosti :-) (Američania sú strašne paranoidní, minule sme mali vážnu prednášku o vybuchujúcich hrdzavých plechovkách, a že na každom kroku môže číhať nejaká stará zabudnutá destilačná kolóna, samozrejme pod tlakom a so silou niekoľkých megaton!!). Takže ten rambajz budeme musieť ešte chvíľu vydržať. Ale kobercovú pásku mám v pohotovosti!
Money
Po neúspešnom krvipreliatiu, bolo ďalšou úlohou dňa zohnať na seba nejaké "nóbl" šaty pre večerný "Formal in the Forest". Pod iniciatívnym vedením Tess sme za cca hodinku prekutali miestnu Salvation Army a za necelých 15 $ sme sa celkom pekne vyobliekali.
V Amerike (pokiaľ človek vie kde nakupovať) je naozaj ľahšie sa šatiť, než živiť. Po nákupe v Giant Eagli (niečo ako naše Tesco - ale iba na potraviny) sme boli ľahší o 41 $ a to sme kúpili iba maslo, džem, 3x bylinkové čaje, dve balenia cukríkov proti kašľu, 2x uhorky a basu piva (12 tretinkových fľašiek Great Lakes - Burning River, nepôjdeme predsa na párty s prázdnymi rukami, aj keď pri našom píčstve nám to vystačí do konca internshipu - o pive napíšem pojednanie neskôr). Najdrahšie bolo to pivo (15 $). Baby platili každá cez 70 $, aby mali aspoň niečo na prežitie víkendu (aj keď je pravda, že pokupovali aj kopec somarín).
Formal in the Forest
Ďalšia párty s tématikou. Tentokrát každý mal prísť vo formálnom oblečení. Takže večer sme sa všetci zliezli k Erin (Lavicka House - vidíte stredná Európa pomaly v každom miestnom názve) vyšňorení ako na návštevu prezidenta. Čakalo nás decentné občerstvenie ako napr. jahody máčané v bielej čokoláde a niečo ako jahodový punč - akurát trochu moc máznutý vodkou :-). Po úvodných formalitách sa to zvrhlo na klasickú hlučnú americkú párty (aj keď na americké pomery sme boli ešte dosť mierni, všetci sa udržali na nohách ...), väčšina z nás zapadla do basementu (preto to divné pozadie na fotkách), kde až do neskorých nočných hodín prebiehal turnaj v Pongu - už tradičnej to hre na každej tunajšej párty.
Veľkým prekvapením na tomto turnaji bol istý manželský pár slovenskej reprezentácie, ktorý vybojoval min. päť víťazstiev (prehral iba 2x) a porazil aj tých najobávanejších súperov z minulých hier :-) Všetkých to zaskočilo, bo spomínaná dvojica doteraz nevyhrala ani jeden zápas. A to už ani nehovorím, že dotyční boli zo všetkých asi najlepšie oblečení...
Po skončení Pongu sme my a zopár najodolnejších jedincov zapadli do Erininho obývaku, kde sa do rána viedli dlhé debaty o zmysle náboženstva, o vzťahoch a tak podobne. Bola to celkom príjemná bodka za týmto podnikom.
Operace šílený vetrák
Už niekoľko týždňov náš ventilátor v kúpeľni rachotí a kvíli ako zmrzlý pes na cirkulárke, a aj napriek tomu, že sme už túto závadu náležite ohlásili a vyplnili príslušné formuláre, údržbári akosi nie a nie prísť. Tož, som sa dnes konečne odhodlal k tomu, aby som tú podivnosť rozmontoval a zistil v čom je problém. Ono je to totiž tak šalamúnsky vyriešené, že nemôžeš v kúpeľni zapnúť svetlo a nezapnúť vetrák. No Amerika, Amerika jediná to slobodná krajina vo svete, ale obmedzenia na každom kroku.
Takže som ten skvost ľudskej vynaliezavosti rozobral. Vyčistili sme tie štyri kilá prachu čo tam boli, prebojoval som sa cez žiarovky, dva kryty krytov a zopár nič nehovoriacich šróbov (aspoň zpočiatku), aby som zistil, že vetrák (Made in China), je ok. Akurát sú uvoľnené lopatky a keď sa točia tak mlátia do všetkého okolo seba. Problém nastal s ich opätovným dotiahnutím, ani nie že by to bolo nemožné, ale lopatky drží len taký čudlík nalisovaný na takom udelátku čo nimi otáča. A aj keď som onen čudlík, pomocou niekoľkých odborne vedených úderov šrobovákom, donútil aby držal opäť lopatky pohromade, po zložení a vyskúšaní, bol vetrák potichu asi tak 10 sekúnd. Potom sa to znova uvoľnilo a vetrák klepe a rachotí ako predtým :-) Nie, že by som si s tým nevedel poradiť (nie nadarmo nosím už 20 rokov vreckový nožík alá McGayver). Stačilo by trochu kobercovej pásky ... ale trochu sa obávame, aby z toho potom dotyčný údržbár (ak vôbec príde), neurobil nejaké fatálne ohrozenie verejnej bezpečnosti :-) (Američania sú strašne paranoidní, minule sme mali vážnu prednášku o vybuchujúcich hrdzavých plechovkách, a že na každom kroku môže číhať nejaká stará zabudnutá destilačná kolóna, samozrejme pod tlakom a so silou niekoľkých megaton!!). Takže ten rambajz budeme musieť ešte chvíľu vydržať. Ale kobercovú pásku mám v pohotovosti!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára