No dnes sme sa teda nikam neponáhľali, ani sme nemali na dnes nejaké špeciálne plány. Takže ráno sme dlho pospávali, potom pomaly spravili niečo pod zub na raňajky, ja som vysedával za počítačom, Baška pracovala na našej poštovej korenšpondencii, skrátka taká pohodička. Pomaly sme sa začínali chystať, že keďže sa už blíži štvrtá hodina, bolo by aj niečo fajn na obed ukuchtiť, keď zazvonil Baškin mobil. Tess sa pýta, že či si nejdeme zabehať. No ja som sa vyhovoril na moje chatrné zdravie, a že takéto zdravé aktivity (ono vonku tak trochu snežilo...), by moje astmatické pľúca asi nerozdýchali. Takže išla iba Baška, čím zdrhla od robenia obeda, a ostalo to na mne aby som ho dokončil (aj keď je pravda, že predtým než "zdrhla" tak spravila väčšinu roboty :-)).
Kým si Baška utužovala zdravie, ja som teda pracoval na obede, ktorý som obohatil o spečiálnu karcinogénnu cibuľu (aby sme to zas s tými zdravými vecami nepreháňali). Po tom, čo sme sa poriadne napráskali a opäť sa vyvalili za počítač s predstavou, že s príjemnou muzičkou, za ním strávime zbytok dňa a už prakticky nepohneme ani prstom (aj keď ani to nebola úplne pravda, bo som vyrábal náušnice pre Bašku - vianočný to ešte darček - a Baška stále pracovala na pošte), zase zazvonil mobil.
Tentokrát to bol Rudy a pozýval nás na kajakovanie. Zaškúlil som smerom k oknu, vonku už bola celkom tma a vonku tak - 2°C. Kajakovať? Teraz? Ale už tu bol Rudy a vyšlo na javo, že nás môže prepašovať do bazénu na jeho univerzite, a kajakovali by sme tam. Nó, správne halušky sa majú podporovať, Baška by išla tak či tak, takže to už som sa pridal aj ja. Ešte sme vyzdvihli Tess a všetci štyria zamierili na Rudyho univerzitu - Kent State University. Druhá najväčšia v Oháiu. Bol som celkom rád, že už bola tma, inak by som sa asi celý čas zelenal závisťou. Univerzita o rozlohe menšieho mestečka (asi ako menšia Petržálka). Univerzita čo má vlastnú elektrárňu :-) - čo ma celkom povalilo. A samozrejme majú hnusne veľkú športovú halu a kopec iných vymožeností. A nezamykajú zadné dvere, takže za chvíľu sme už boli v plavárni (Rudy len mávol na zopár známych).
V kajaku sme prakticky ešte nesedeli, ale je to celkom komfort, teda keď už sa doň človek nasúka. Chvíľu sme sa len tak čľapkali vo vode bez pádiel, potom skúšali nejaké základné manévre s pádlami (zatiaľ čo Rudy sa trochu predvádzal a ukazoval nám nejaké "špeci" triky - niečo na štýl ako chodiť s kajakom po špičkách na vode...). Potom sme prešli k trocha serióznejším veciam, prvé (a posledné) čo sme sa dnes naučili bolo ako sa dostať z kajaku von, keď sa prevráti. Bo ono vás tam pevne drží kus neoprénu (niečo ako veľký prezervatív) a nedovolí vám vypadnúť von. Takže keď sa prevrátite, môžete sa snažiť sebaviac, ale z kajaku sa nedostanete pokiaľ neviete ako na to. V podstate je to veľmi jednoduché, treba tam zatiahnuť za také ucho čo z tej špricky trčí, tým sa celé to neoprénové udelátko uvoľní a z kajaka sa potom môžete "vyzliecť" (ako keď si dávate dole gate). Keď som to skúsil prvý krát, tak to bolo celkom v pohode, akurát nám Rudy zabudol povedať, že treba "vydychovať" vzduch pomaly cez nos, inak, ako ste pod vodou dole hlavou, tak si celkom dobre prepláchnete všetky nosné dutiny. No čo, aspoň som zistil, že vodu tu majú o niečo chutnejšiu ako u nás na Pasienkoch (len dúfam, že tá slaná príchuť tam bola zámerná, predsa len sme tam už boli na záver dňa...). Každý sme si vyskúšali zopár plánovaných prevrhnutí a vyslobodení sa z lode. Ja som sa raz prevrhol aj neplánovane, nie som predsa žiadne béčko. Potom nám Rudy ukázal eskymácky polobrat, resp. ako sa prevrátiť nazad, keď sa s kajakom prevrhnete. Nácvik tohto polobratu spočíva vo vrtení bokmi, celé je to vlastne o práci bokov (z centra :-)). Vrtieť bokmi, to by ešte celkom šlo (aj mne), ale potom, keď sa do toho pripojili všetky tie veci ohľadne pádla, polohy rúk, ktorou nohou ako a kam zatlačiť, ako a kam sa nakloniť.... no, keď som sa ocitol dole hlavou pod vodou, tak polovicu z tohto rýchlokurzu som hneď zabudol a zvyšok som spravil opačne, veď predsa zrazu je všetko naopak :-) Bohužiaľ sme nemali moc času a bazén za chvíľu zatvárali, tak sme nemali možnosť si to precvičovať. Mať tak pol hodinku navyše, možno by to vyzeralo aj inak, ako že sa len topím. No možno nabudúce (ale poniektorým to vraj trvá aj niekoľko mesiacov, než sa tento trik naučia). Pred tým, než sme sa vydali na cestu späť, sme sa ešte na zopár minút vyvalili do bazénu/vírivky s horúcou vodou, celkom pekný relax na záver.
Von sme sa dostali, už normálne cez hlavný vchod. Opäť som trochu zelenal, keď sme prechádzali cez športovú halu (telocvičňa je príliš malé a skromné slovo pre to čo tam mali) s vlastnou lezeckou stenou. V duchu som tak rozmýšľal, koľko našich FTVŠiek by sa sem vliezlo... a to sme boli len v tej menšej športovej hale, oni ešte majú svoj vlastný krytý štadión (alebo čo to bolo za obludu). Než sme sa vrátili do nášho "údolia", trochu sme si ešte obzreli tento výkvet amerického vzdelávacieho systému, samozrejme iba v aute, komu sa chce šliapať tri míle tam a späť, len aby videl tie najzákladnejšie budovy, len knižnica čo tu majú je veľká asi ako náš Manderlak (nič lepšie ma na prirovnanie nenapadlo...) a to do toho nerátam malé mestečko čo tvoria "internáty" (aj keď väčšinu tých internátov boli vlastne rodinné domy), skrátka toto bola fakt Amerika. A ešte tá vlastná elektráreň :-), ale zase keď má škola cez 40 000 študentov...
Aj keď, každá sranda niečo stojí a cena za štúdium je okolo 30-40 000 $ ročne (na bakalára sa študuje 4 roky, magister ďalšie 2), samozrejme majú tu dosť premakaný systém štipendií a nie je až tak veľký problém si nájsť robotu popri škole (a školy väčšinou ponúkajú veľa pracovných príležitostí pre svojich študentov). No aj tak, keď skončíte výšku ste obvykle nezamestnaný a po ušiach v dlhoch a samozrejme nikto vás nechce zamestnať lebo nemáte "prax". A ak si aj nejakú prácu nájdete, tak prvý rok väčšinou nerátajte s dovolenkou, možno druhý, tretí rok vám dajú tak týždeň, a na PN sa tu nehrajú, chorí môžu byť len naozaj bohatí ľudia. Taká je realita pre mnohých Američanov.
Každopádne sme boli Rudymu veľmo vďačný za takúto príležitosť, zase sa o niečo bližšie oboznámiť s americkými pomermi a hlavne, že sme sa mohli trochu vyblázniť na kajakoch.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára