Ako sme americkú Veľkú noc zažili

Ľadových krýh cez noc celkom pribudlo, ako aj oblakov. Obloha dnes bola zatiahnutá a pršalo. Trochu škoda, do obeda sme ešte chceli ísť na kajaky. Ale aspoň sme sa nemuseli veľmi ponáhľať s balením. SaraJanina rodina išla ráno do kostola, my sme nemuseli, SaraJane bojkotuje cirkev a do kostola odmieta chodiť (čo je celkom sranda, vzhľadom k tomu, že celá jej rodina sú veľmi silní katolíci).

Dnes sme opäť išli k SaraJaneninej babičke, a tentokrát už sme zostali - oslavovala sa Veľká noc. Bola to taká menšia rodinná oslava, takže sme spoznali aj niekoľko ďalších SaraJaneniných rodinných príslušníkov. Vzhľadom k tomu, že časť ich rodiny ešte žije v Poľsku, sme mali bohatú tému na rozhovor. Poukazovali sme im aj trochu Slovensko (na mape) a trochu nám spravili reklamu :-). 

V jednej z miestností (niečo ako zimná záhrada ?, skrátka veľká miestnosť s veľkými oknami namiesto stien) má SaraJanenin starý otec zbierku starých diel. Dva kúsky boli originály pochádzajúce z Americko-Španielskej vojny, a potom má ešte jednu funkčnú repliku z Americkej občianskej vojny, ktorú používajú vždy počas osláv nezávislosti. 

Pred obedom sa spievala špeciálna rodinná veľkonočná modlitba. Po výbornom obede začala hlavná časť veľkonočných sviatkov, úplná americká klasika - hľadanie veľkonočných vajíčok. Keďže tu bolo dosť veľa detí, tak o zábavu bolo postarané (najmenšie malo asi 4 roky, najstarší čerstvých 32). Vzhľadom na počasie sa hľadalo v dome (aj keď okolo obeda sa začalo pekne vyjasňovať a svietiť slnko). My sme pomáhali hľadať vajíčka SaraJane (každý mal 6 vajíčok). Vcelku som bol prekvapený, že vo vajíčkach neboli sladkosti, ale peniaze. Na rozdiel od nás, tu na Veľkú noc sladkosti až tak nefrčia (aj keď čokoládové vajíčka boli strategicky rozmiestnené po celom dome, teda kým sme ich všetky nezjedli :-)). Po tom, čo sme našli aj posledné vajíčko zašité v gauči, tak sa to trochu zvrhlo na Vianoce, každý dostal nejaký darček. Aj nám sa ušlo (dostali sme "homemade" mydlo, Baška celú sadu náušníc a ešte časopis s rôznymi cyklistickými podujatiami v Michigane - to keď pôjdeme za chvíľu okolo a náhodou by sme nevedeli, že čo).

Potom už bol čas ísť na autobus do Clevelandu. Cesta prebehla v pohode. Ľudia cestujúci autobusmi sú dosť zvláštni, ono je dosť divné už len to, že niekto nemá auto. Takmer všetci pasažieri sú Afro-američania. Do toho občas zasvietia nejakí hipíci alebo študentíci. :-)

Z Clevelandu nás odviezol späť do Everettu SaraJanenia priateľka Harmony.

Ako sme Detroit navštívili

Ráno nás prekvapil výhľad na vodu pred domom. Po kanále plávali desiatky obrovských krýh. Niekde na severe sa evidentne "prelomili" ľady. Takže dnešné kajakovanie by bol celkom slalom. Bohužiaľ sme na kajakovanie nemali čas. SaraJanenina babička  dnes oslavuje narodeniny, takže sme sa všetci vypravili do Detroitu (kde sa konala oslava). Oslavovalo sa v starej škole z roku 1890, SaraJanenina babička bola nejako zaangažovaná do reštauračných prác na tejto škole, pretože z pôvodnej lokality museli túto školu presťahovať (v Amerike je celkom bežné sťahovať domy, rovno si tu môžete kúpiť niečo, ako “Mobile House“, dom priamo určený na sťahovanie). Samotná škola má len jednu miestnosť a vyzerá ako malý kostolík. My sme na oslavu nešli, SaraJane nás zobrala do múzea výtvarného umenia. Poblíž bolo aj vedecké múzeum, kde práve mali aj expozíciu s takými tými vypreparovanými ľuďmi (môžeš si obzerať svaly alebo žily na reálnych umrlcoch  :-), ale bolo to za 24$ na hlavu a Baška nebola vo vedeckej nálade, takže sme napokon predsa len išli do múzea výtvarného umenia (8$). Bolo celkom zaujímavé, hlavne expozície “necivilizovaných primitívov “. Mali tam aj veľmi pekné obrazy o “pôvodnej “ Amerike, čo mali motivovať nových prisťahovalcov, aby vypadli z východu a išli radšej pľundrovať západ. Mali tam aj zopár Van Gogh-ových obrazov, ale nič extra (boli len štyri, ale stáli pred nimi davy ľudí  :-)). Keď pre nás prišli SaraJane s jej otcom, čakala nás menšia prehliadka Detroitu. Ale najprv sme zašli do jednej vegetariánskej reštaurácie na obed. Obed bol super zdravý a chutný, ale aj super drahý (dokopy aj so sprepitným skoro 30$).
 Prehliadka Detroitu bol vskutku zážitok. Downtown Detroitu pôsobí majestátnym dojmom, je síce maličké (Detroit je taká väčšia Bratislava), ale mrakodrapy sú “krásne“, postavené ešte v dobách keď sa kameňom a rôznymi ozdobami, či vežičkami, nešetrilo a sklenená krabica nebola považovaná za vrcholné dielo architektúry. V jednom momente sme si mysleli, že tá brokolica z vegetariánskej reštaurácie bola niečim strihnutá, lebo zrazu sa celý jeden obrovský dom dal do pohybu. Nakoniec sa však ukázalo, že to bola iba kabína z trajektu čo sa plavil po rieke Detroit. Majestátne boli aj ulice Detroitu. Celý Detroit, Fordovo to mesto, bol postavený tak, aby každý mohol mať vlastné auto a pohodlne sa s ním zmestil do ulíc. Takže ulice tu pripomínajú diaľnice - široké, rovné a od obzoru po obzor. Mestskú hromadnú dopravu tu nezahliadneš, bo Fordovi asi vadilo, že sa ľudia vozia autobusmi namiesto autami a tak MHD prakticky zrušili (že vraj sa to naozaj stalo). Čiže ak by mala existovať Mekka pre vyznávačov automobilizmu, mal by to byť práve Detroit. Skutočnosť je ale taká, že s Detroitom to ide dolu vodou (tak ako so všetkými americkými mestami), v časoch najväčšej slávy mal Detroit viac ako 2 milióny obyvateľov (Detroit je vlastne pekne malé mesto), teraz ich je len okolo 700 000 a stále ich ubúda.

Detroitský “Downtown" možno bude za chvíľu najväčším “mestom duchov “ v Amerike, kopec budov je opustených a pomaly chátrajú. Možno za pár rokov bude Detroit Mekkou pre “squatterov“, pri takom množstve opustených domov to tu musí byť radosť byť bezdomovec. Asi najslávnejšia ruina je bývalá hlavná železničná stanica. Monumentálna budova, plno ornamentov, stĺpy ako na rímskych budovách, asi dvanásť poschodí, skrátka obrovská budova, vidno ju asi odvšadiaľ. Opustená je od 84-tého, najvtipnejšie je, že grandiózne vrchné dve poschodia neboli nikdy použité, rátalo sa, že tam budú kancelárie, ale nikto nemal záujem. Predmestia sú tiež pozoruhodné. Ak nerátam bohaté štvrte, tak zvyšok mestá pripomína tak dlho všetkými očakávanú “zombie apokalypsu“, akurát namiesto zombíkov sa tu ponevierajú Afro-američania. Ale niektorí sú dosť kreatívni, a tak sa opustené budovy menia na maliarske plátna, alebo sa samotné stávajú umením. Takže predtým, než sme sa vrátili na ostrov ku SaraJane (a po tom čo sme vyrabovali miestnu pekáreň), ešte sme sa zastavili na jednom z pochybnejších predmestí a zhliadli niečo, čo sa nazýva “Heidelberg project" http://www.heidelberg.org/. Ťažko to opísať, fotka povie asi viac. Bolo to niečo medzi umením, smetiskom a totálnou haluzou.

Heidelberg Project

Bývalá hlavná železničná stanica - monument modernej doby.

Ako sme kajakovali a úžasný večer mali

K SaraJane sme dorazili včera v noci okolo jedenástej. Z Detroitu nás zobral SaraJanin otec. Ich dom sa nachádza na jednom z ostrovov v severnej časti jazera St. Clair (Harsens Island), v delte rieky s rovnakým menom, v podstate na opačnom konci ako Detroit. Celkom idylické miesto, všade naokolo trstiny a kanály, trochu ako delta Dunaja, ale menšie.
Ráno sme sa prebudili do nádherného dňa, slnko nám pálilo do okna, obloha bez jediného oblaku. Vstali sme až okolo desiatej, zobudila nás vlastne až SaraJane-ina najmladšia sestra, je to taká malá držka, takže popri tom ako sa prehrabovala v SaraJane-ninom šatníku nám poukazovala svoje najobľúbenejšie šaty a náhrdelníky, samozrejme s náležitým komentárom. Dozvedeli sme sa o tom, že má nové náušnice a pod. Raňajky boli vskutku kráľovské a skoro tak hlučné ako keby sme boli v CVEEC, to viete, šesť súrodencov (SaraJane má 3 sestry a 2 bratov) vo všetkých vekových kategóriách. Ale SaraJane-nini rodičia sú úplne výborní, rovnako ako aj jej súrodenci, takže aj keď nás tu bolo ako hadov, bola to pohoda (úplne ma fascinovalo, že vôbec nečučali do telky a všetci sa spolu hrali vonku, ani mobilné telefóny nemali, iba jeden, ktorý si navzájom požičiavali, až som neveril, že niečo takéto je ešte v dnešnej dobe možné - ďalší dôkaz, že všetko závisí od rodičov...). Po raňajkách sme si zahrali jedno kolo hry “Ticket to Ride “(tentoraz európsku verziu,aspoň sme nemali taký problém zorientovať sa a nájsť dané mestá, trocha sme Amíkov poučili o výslovnosti a polohe niektorých miest a trocha sme pomachrovali, kde všade sme boli  :-)) a potom, na čo sme sa naozaj tešili, sme vytiahli kajaky a kanoe a vydali sa na malý výlet. Ja a Baška sme si zobrali kajaky, SaraJane s dvoma sestrami nás sprevádzali na kanojke. Počasie bolo priam neuveriteľné, ešte včera bolo hnusne zima, ale dnes bolo úplne jarné počasie. A to mi Veterník písal, že v Bratislave napadlo 10 cm snehu a že sa idú bežkovať na Sitno...
Takže sme sa nalodili, trochu to bolo akčné, lebo voda bola nezvykle nízko (že vraj tak málo vody si tu nepamätajú - leto bolo brutálne horúce a suché a cez zimu toho veľa nenasnežilo, no uvidíme aké bude toto leto, hádam im tu tie jazerá úplne nevyschnú). Najprv sme prepádlovali cez hlavný kanál, a obkukli si starý vrak nejakej lode (ktorý vraj normálne nevidno, pretože je celý pod vodou). Potom sme sa vydali na okružnú plavbu okolo ostrova, na ktorom býva SaraJane. Miestami sme sa hrali na ľadoborce, keď sme prerážali posledné zbytky ľadu. Pod loďkami sa nám preháňali šťuky, raz sme zahliadli asi metrového kapra, ponad hlavy nám každú chvíľu preletel dajaký bahniak a všade naokolo vyspevovali drozdy. Narazili sme aj na jednu užovku, v tej studenej vode veľmi pohyblivá nebola, takže som ju poľahky chytil a poukazoval babám. Na chvíľu sme sa vrátili domov, ale len sme vymenili SaraJane-nine sestry za ďalšiu, čo sa tiež chcela povoziť (nezabúdajte, že ich je šesť), tak sme sa vydali na ešte jeden okruh, tentoraz do “Husej zátoky“ (Goose Bay). Zobrali sme to skratkou cez jeden z kanálov, vysekaných cez trstinu. Vďaka tomu ako je málo vody, bol záver kanálu na suchu a tak sme si aj trochu zaprenášali. Kupodivu plytká voda bola úplne teplá. V blate sme ponachádzali kopec stôp, od mývalov, jeleňov a husí po nejaké mäkkýše. Zážitok bol ale, keď sme vliezli do hlbšej vody, tá už bola riadne ľadová. Po návrate nás už čakala večera, vonku sa schyľovalo k nádhernému večeru. SaraJane-in otec niečo spomenul o kŕdľoch labutí. Tak sme išli von a naozaj, po oblohe, kam až oko dovidelo, prelietali obrovské kŕdle labutí (labuť tundrová, Cygnus columbianus). Evidentne sa zlietavali na nocovisko, kúsok od nás, v “Husej zátoke “. Ako keby sme zrazu boli na Hortobágy a pozerali na žeriavy. Ešte aj zvukovo sa to dosť podobalo http://www.allaboutbirds.org/guide/tundra_swan/sounds (odporúčam si vypočuť ich zvuk, je to úplná nádhera, hlavne keď sa ozýva z tisícky hrdiel naraz :-). Spolu s tým zapadajúcim slnkom to bol skvelý, skvelýýýýý, absolútne dokonalýýýý, úžasnýýý zážitok. Tak sa mi splnilo ďalšie zo želaní.
Preletujúce kŕdle sme pozerali asi hodinu, až do tmy, bolo to fantastické divadlo. Tipujem, že na tom nocovisku ich muselo byť min. 20 000, ale reálne číslo je asi ešte väčšie. Každopádne sme ich počuli aj v noci, a bol to riadny randál. Trocha ma prekvapilo, že to bol nový zážitok aj pre SaraJane a jej otca. To musia prísť týpci zo Slovenska, aby im ukázali niečo čo tu musí byť každú zimu  :-). Ešte sme im ukázali, že na ohni sa dá upiecť aj niečo iné ako len “Smores", pečené jablká im celkom chutili a aj nápad so zemiakmi v pahrebe sa im pozdával.

 

Práve sme prešli cez Klingerovo rodné mesto - Toledo. Na to, aby som mohol povedať ako veľmi sa podobá Klingerovmu opisu, už bola priveľká tma. Každopádne párky u Pakomaďara som nikde nevidel  :-)

Ako sme do Michiganu cestovali

Tento týždeň uletel neskutočne rýchlo. Asi za to mohli tie skrátené programy čo sme mali, na všetko sme mali o polovicu menej času, takže človek ráno poriadne ani oči nerozlepil a už bolo po obede. Akurát "onsite-ové“ povinnosti sa trochu vliekli... Decká sme mali úplne úžasné, lepšie to už hádam ani nemohlo byť. Baška mala vcelku filozofickú debatu s jedným chalanom počas “Watershed story", akosi sa začali baviť o evolúcii, čo dotyčný komentoval ako: “prečo sme sa z baktérií vyvinuli na ľudí? Baktérie žiadne problémy nemajú, zato ako ľudia ich máme kopu!“. No, celkom trafil klinec po hlavičke...
Posledný deň bol tiež výborný, prezentácie nemali chybu, decká si povymýšľali také vychytávky, ako teleport na prepravu kakaových bôbov (pre továreň na čokoládu) alebo výroba vody z upoteného vzduchu z telocvične. Skrátka boli naozajsky kreatívni. Počas "slideshow" začali spolu spontánne spievať so sprievodnou pesničkou a hlavne, nikdy ma decká tak nechválili, ako teraz  :-) Obvykle počujem, že som ten najlepší učiteľ akého mali, tak raz do týždňa, ale nie tri krát za deň  :-)
Po odlifrovaní deciek do autobusov a po uprataní všetkého podstatného a po porade, nadišiel pre nás čas rýchlo sa pobaliť. Veľkonočné “prázdniny “ totiž budeme tráviť u SaraJane v Michigane. Takže momentálne sedíme v autobuse do Detroitu, spolu s nami je tu kopec podivínov. V Amerike autobusmi cestujú len podivíni.

Ako nám fakt husto snežilo

Aj keď sneh zo včerajška do rána skoro zmizol, kým prišli autobusy so školami, začalo opäť poriadne snežiť. Bolo takmer bezvetrie a z oblohy padali obrovské snehové vločky. Keď prišli decká bolo už všetko biele. Ráno sme učili "Watershed Story"a “Roles & Residences". Trochu sme sa poprechádzali zasneženou krajinou, nechali na seba ešte naposledy (možno) nakydať trochu snehu, decká sme mali opäť chytré, keby všetky boli také, aká by to bola pohoda. Po obede som učil “Eko - place", Baška mala "Watershed Story". Na “Eko - place" ma vždy pobaví, ako sa tu tvária, keď im poviem, že Ekologická stopa USA je okolo 4,5 našej planéty. Chvíľu sa možno hanbia, ale aj tak často nechajú na záchodoch svietiť a tiecť vodu...
Poobedie sme strávili opäť raz za počítačmi, Baška triedila fotky a ja som si po dlhom čase zase raz zahral jednu celkom dobrú hru - Brány Skeldalu. Je to už síce 15 rokov starý dinosaurus (českej výroby), ale vcelku som sa na nej pobavil   B-)
Vonku striedavo snežilo, pršalo, padali krúpy - taký tréning na apríl, takže nám nejaké vysedávanie za počítačom ani moc nevadilo. Hlavne, ak máte jeden z tých dní, keď sa vám nechce nič robiť (aj keď v mojom prípade sú to už skôr roky  :-)).

Ako sa nám zima opäť raz vrátila

Dnes sme sa zobudili do úplne zasneženej krajiny. Ako keby sme sa cez noc presunuli v čase a boli opäť Vianoce. Všetko bolo biele, aj obloha a sneh si veselo padal celý deň - ale stále viac a viac dažďový, večer už iba prší.. Ale bola to taká dobrá zima, bolo nad nulou a v podstate celkom príjemne. Tento týždeň máme rovnakú školu ako minule, takže zase "masovka", ale decká úplne super, možno ešte lepšie ako naposledy. Opening Ceremony prebehla omnoho lepšie, než tá ublátená katastrofa s pískajúcim mikrofónom, čo sa nám podarilo minule a aj vyučovanie bolo super. Akurát niektorým deckám veľmi nechutila naša "Otter water", čo máme namiesto limonády. Ale to sa hádam do konca týždňa zrovná.

Ako sme varili a chleba piekli

V nedeľu sme sa veľmi nepretrhli. Iba sme sa váľali alebo čučali za počítačmi. Asi hodinku sme strávili Skypovaním s Baškinými rodičmi. Ja som hodne času strávil za Google Earth, hľadal som vhodnú cestu na Niagarské vodopády a potom najkratšiu cestu do Michigan-u. Treba sa už pripravovať na našu malú-veľkú cyklo-cestu. Predvčerom som objednal varič a filter na vodu, pomaly už dávame dokopy výstroj.
Po obede sme sa dali do vyvárania večere/obeda. Baška ukuchtila novú improvizáciu na tému tekvicová omáčka (konečne sme zlikvidovali tekvicu, čo sme kúpili ešte v októbri, od tej doby sme ju mali v kuchyni, kupodivu bola stále výborná, tekvice sú skrátka dokonalé). Ja som zase zimprovizoval niečo ako chleba. Celkom sa to podarilo. Naši spolubývajúci z toho boli trochu udivení, variť len tak, tu sú zvyknutí, že si všetko kúpia hotové, nanajvýš to ak tak zmiešajú s vodou a šupnú do trúby. Takže večer sme mali také malé “home made" hody.
Jo, a večer nám okolo domu zase chodil skunk, konečne sa začína vyplácať to vyhadzovanie zvyškov potravín do lesíka pri našom dome, mali by sme tam občas hodiť aj nejaký flák mäsa, kojotov sme ešte nevideli :-)

Ako sme sa boli prejsť

Dnes je konečne krásne, aj keď stále pomerne kosa, takže sme sa vybrali na krátky výlet. Len na taký malý okruh poza Furnace Run. Slniečko pekne svietilo, takže to bolo veľmi príjemné, aj keď všetko naokolo je ešte stále v zimnej hnedej. Preskúmali sme nový "trail", ešte sme tu neboli. Celkom nás prekvapil, bol to vlastne okruh okolo jedného miestneho "kopčeka" (no u nás by to bol skôr len taký malý pahorok), ale našli sme tu plno "Vernal Pools", takže už vieme, kam pôjdeme za najbližšej teplej dažďovej noci. Pri návrate nad "Cover Bridge" krúžilo asi päť "Turkey vultures" (supi), asi boli hladní, krúžili nám tesne nad hlavami. Taktiež som sa po ceste trochu hral so Smartphonom. No, pekná to vecička, vie to asi úplne všetko, ale hrozne to lezie do peňazí. Trocha som sa hral s navigáciou a hneď som bol o 6 $ ľahší. Takže asi budem využívať tento skvost modernej techniky iba na "blogovanie" či "mailovanie". Škoda, inak by to bola výborná vecička na navigáciu, teraz aby sme so sebou vláčili tonu papiera, aj keď papieru sa nevybijú baterky za pol dňa, že áno... Rozmýšľal som aj nad tým, že si kúpiť nejaký neobmedzený internet, ale zdá sa že tu lacnejšia varianta ako cca 50-70 $ za mesiac neexistuje (momentálne si kupujeme kredit za 10 $ na mesiac - to je asi najlacnejšia varianta aká je tu k dispozícii, ale za každý MB sa platí 30 centov), aj keď T-mobile tu ponúka niečo také akože zaplatíš 2 - 3 $ za deň a môžeš volať a surfovať po nete koľko len chceš a platíš len za dni keď používaš mobil... to by možno ešte šlo (ak to nemá nejaký skrytý zádrheľ), ale aj tak nám to moc nepomôže s navigáciou, ktorú by bolo treba mať stále po ruke :-), holt budeme sa musieť viac spoľahnúť na vlastnú hlavu!

Ako sme učili denné programy, mali narodeniny a podobné zábavky

Od utorka do piatka sme tu mali decká len počas dňa. Výhodou bolo, že sme každý deň začínali o pol deviatej a končili o pol piatej, takže sme sa cítili skoro ako normálni ľudia a učili sme Level 1 (piataci, šiestaci), čo je väčšia zábava. Ale zase, aby sme to nemali také ľahké, tak sme tu mali rekordný počet deciek, skoro dve stovky (12 skupín po 15 detí). A všetko bolo super rýchle, programy, na ktoré zvyčajne máme tri hodiny sme museli absolvovať za hodinu a pol. Takže to bol, tak trocha, rýchlokurz geniality. No s tými deckami, čo sme tu mali, to nebol najmenší problém. Ani to, že v každej skupinke sme ich mali okolo 15. Kľudne ich mohlo byť aj dvakrát toľko a kľudne sme ich tu mohli mať, ako obvykle, od rána do večera. Ó, aký to rozdiel oproti tým minulotýždňovým kromaňoncom a oposumom. Tieto decká všetko chápali, rozumeli, spolupracovali a hlavne im nebolo treba všetko 1845-krát opakovať kým to spravili a pochopili. Asi to bolo tým, že skoro všetky boli "naši", teda ich rodičia, alebo starý rodičia pochádzali z takých elitných krajín ako je Poľsko, Česko, Slovensko, Ukrajina, Srbsko a pod. No, zase raz stredná Európa zachraňuje "Západniarom" zadok :-)

Takže učenie bola paráda, akurát matička Zem sa rozhodla, že ešte si tu na chvíľu ponechá zimu, celý týždeň mrzlo, na prvý jarný deň napadalo snehu po členky a vietor sa nás snažil presvedčiť, že je ešte len polka decembra. Ale vtáky si stále veselo "jarne" spievajú a nad CVEEC už opäť krúžia supy, takže jar je tu, či sa to počasiu páči alebo nie.

V stredu sme s Rudym oslavovali narodeniny. Josh nás zobral do "Donatos", čo je vraj nevyhnutná pravá Americká skúsenosť. Donatos je fast food s pravou americkou/mexickou kuchyňou :-) Ale to čo ti tu uplácajú je vskutku pravá Amerika - burritos o veľkosti slonej nohy (za 6,65 $), takže s trochou skromnosti vystačí na tri dni (bol s nami aj Chris, ten to svoje burritos volal "My baby", veľkosťou to odpovedalo). 

Rudy dostal na narodeniny od svojej priateľky celú sadu krásnych eloxovaných "čokov". Ja som dostal od Bašky medík, praclíky plnené burákovým maslom a "Honey Mustard Pretzel Dip" - čo je v podstate horčica zmiešaná s medom a bylinkami, spolu so slanými praclíkmi je to takmer dokonalá chuťová orgia. Od našich dorazil balík z domova, prakticky tiež priamo na narodeniny, kopec horaliek a moje nové debetné kartičky, tie staré mi už expirujú. Ešte mi prišla zablahoželať aj Tess s Rudym, akurát keď som dokončil s našimi "Skypovú" prehliadku nášho domu (máme nový Smartphone, tak som sa trochu predvádzal), Tess mi priniesla vynikajúce "cupcakes".

V piatok sa opäť raz ukázalo, že keď si niečo veľmi praješ, tak sa to aj splní. Vždy sme si želali mať niečo piteľné k jedlu, tu u nás v centre. Pretože, vždy sme mali len citrónovú limonádu, alebo pomarančový džús. Ten džús to sa ešte, povedzme, ako tak dalo piť, aj keď doň vymočili pomaranče z celej Ameriky, ale tá citronáda, to bola čistá umelina, plná "high fructose corn sirup-u", čo dokázala za pol hodinu rozleptať podlahu. No a konečne sa naše želania splnili, Rich - náš šéfkuchár, začal vyrábať "homemade" malinovku - ananásovú a jahodovú - bez chémie, z reálneho ovocia a je v nej viac vody ako cukru. Takže nielenže budeme odteraz svoje telá oblažovať lahodnými, zdravými mokmi, ale ešte na tom CVEEC ušetrí okolo 2500 $ ročne (na tom, že si pečieme vlastný chleba ušetríme okolo 1000 $ ročne, holt oplatí si robiť vlastný chleba - poznámka pre tých čo vlastnia domácu pekárničku na chleba a nechávajú ju zapadať prachom).

Tento príspevok píšem v piatok večer, Baška sa akurát trápi s "domácou" úlohou na EEC a keby nebola tak slušne vychovaná, tak by tu bohovala každých desať sekúnd. Ja som (v snahe zachovať si aspoň štipku zdravého rozumu) tento výkvet ľudskej debility/domácu úlohu totálne odflákol a predpokladám, že ju budem musieť prerobiť, ale kto vie... rozhodne s takou hovadinou nemám chuť tráviť pol dňa, to radšej budem rátať lienky na strope! Nabudúce to odfláknem znova, uvidíme koho to bude dlhšie baviť. Prinajhoršom nedostanem ten skvelý certifikát, vhodný tak akurát ako toaletný papier.

Ako sme sa netrénovali

Dnes sme mali mať školenie o projekte Leopold (vôbec netuším o čo ide). Už som chcel Bašku z postele duriť, že keď začíname o 9:15 a je už skoro 9:00, hodilo by sa vstávať, ale v tom nám zavolala Emilly, že školenie na dnes odpadá lebo rangerka Pam, ktorá to mala viesť, je chorá. Nech žijú choroby! Takže sme mali voľno do 13:00. Náležite sme toho využili, vstali sme až niekedy okolo jedenástej.

Po obede sme išli do jedného z ekocentier pri Clevelande - Garfield Park Reservation. No, hezké to tam mali. Pomerne malé, ale útulné a dosť interaktívne. Čo sa mi asi najviac páčilo, že programy, ktoré tu učia každý mesiac prispôsobujú pre dané obdobie. Síce musia každý mesiac vymyslieť tak tri nové učebné plány, ale zase pokiaľ akurát preletujú nejaké migrujúce vtáky, alebo dajaká kytka kvitne iba zopár týždňov, decká, ktoré sem prídu sa o tom určite dozvedia. Takáto flexibilita mi trochu chýba tu u nás v CVEEC, ale pravdou je, že my tu nie sme (teda väčšina) profesionálni prírodovedci, takže u nás by to bolo pomerne náročné zrealizovať. Ekocentrum nám ukazovala bývalá internistka z CVEEC, ktorá tu teraz pracuje ako "Naturalist" (prírodovedec). Hovorila nám aj o záhrade čo tu majú, pestujú tu rastliny, na ktoré sú viazané rôzne druhy motýľov (ako napr. Monarchovia), takže v jednom kúte nájdete iba Monarchov, v druhom kúte zase nejaký iný druh a tak podobne. Ešte sme sa dozvedeli aj zopár zaujímavostí o včelách, čo tu mala. Podľa toho, čo nám rozprávala, tak včely z Ruska sa dosť podobajú na ľudí čo tam žijú, sú viac životaschopné, viac rezistentné keď ide o prežitie, ale aj viac agresívne. Pokiaľ ich vytočíte, tak vám pôjdu po krku kľudne aj cez celé mesto. To včely z Talianska, resp. talianske včely, to sú o niečo väčší pohoďáci, ale  zase pokiaľ sa o ne nepostaráte, tak sú schopné chcípnuť od hladu. Na záver nám ešte ukázala svojho obľúbeného hada (Fox snake - v podstate niečo ako naša užovka), ktorého sme si mohli aj náležite obchytať. Iba Erin sa to nepáčilo, má tak trocha fóbiu z hadov.

Večer sme išli so SaraJane do Akronu, kde bola predpremiéra k Festivalu nezávislých filmov v Clevelande (CIFF). Okrem vstupu a občerstvenia, ktoré boli zadarmo (to sme sa napráskali ako praví Slováci), sme tu skukli zopár ukážok z filmov, čo budú na festivale, ako aj štyri krátke filmíky. No už sa celkom na ten filmový festival tešíme, vyzerá to dosť dobre. Čo nás ešte celkom zaujalo bolo "divadlo", kde táto predpremiéra konala. Postavené bolo v tridsiatych rokoch a veru sádrokartónom a farbami tu nešetrili. Strop divadla vyzeral ako nočná obloha, po ktorej pomaly plávali oblaky :-) 

Civic Theatre v Akrone

Na záver sa ešte podávali cookies. Pravá sranda ale začala, až keď sme sa chceli vrátiť domov. SaraJane zabudla vypnúť svetlá, čo dorazilo zrejme už nie veľmi dobrú batériu v jej aute (vlastne to auto mala požičané od Katie). Našťastie SaraJane je osoba prudko komunikatívna, takže o chvíľu už pri nás stáli ďalšie štyri autá, čo sa nám snažili pomôcť. Nikto však nemal štartovacie káble, smola. Takže SaraJane odbehla späť do divadla zohnať niekoho so štartovacími káblami. No a akonáhle odbehla, ukázalo sa, že jeden z ľudí čo tu boli predsa len štartovacie káble má. Lenže teraz sme pre zmenu nemali kľúče od auta, bo tie zobrala SaraJane... Ale tu Američania ukázali svoju svetlú stránku lebo všetci tí ľudia, zo štyroch áut, tu s nami ostali a snažili sa nám pomôcť (podotýkam, že bola kosa, tma a pršalo), spoločnými silami sme prišli na to, ako sa dostať k motoru a batérii (to nebolo ľahké, Katiene auto je postarší Chrysler a tieto autá sú výnimočné tým, že všetko je na nich inak než na ostatným autách) a pokiaľ sme čakali na SaraJane, tak sa aspoň dobíjala naša vymlátená baterka. Po chvíli sa SaraJane ukázala aj s piatym autom, no už sme ho vlastne ani nepotrebovali. Pokusné naštartovanie dopadlo dobre, auto naskočilo a mohli sme ísť. Ešte sme sa so všetkými svorne rozlúčili a potom už frčali nočným Akronom domov. Dobrodružstvo však neskončilo, bo ako bola tma, zarosené okná, tak sme samozrejme tak trochu zablúdili. Našťastie do miest, kde chodíme nakupovať, takže po krátkej konzultácii s Tess, ktorá nám vysvetlila ako sa dostať späť a v kombinácii s mojím navigačným systémom (ono to bolo skôr také navigovanie pomocou inštinktu, lebo Tessine inštrukcie sa nedali veľmi sledovať, bola tma a nevideli sme poriadne na značky s menami ulíc) sme to nakoniec celkom pekne trafili. 

Ako sme Level 2 učili a chlpaté knedlíky robili

Tento týždeň sme učili Level 2, čo znamená 7.-8. ročník. No mám z toho týždňa pomerne zmiešané pocity. Decká boli všakovaké, v jednoduchosti by sa dalo povedať, že tak 3/4 sa tu viac menej nudili a prišli si sem vlastne iba pospať. Tá 1/3 spolupracovala a v podstate to boli perfektné decká. Ale ani tej unudenej väčšine niet veľmi čo vyčítať, curriculum pre L2 nie je veľmi zábavné. Navyše oni už sú v tom veku, keď by sa chceli ešte viac menej iba hrať a zabávať ako malé deti, ale zároveň už s nimi plieska puberta a mnohí jedinci už trpia výrazným únikom mozgových buniek do pohlavných žliaz, takže mať po nich nejaké premrštené nároky, to nehrozí. Možno s nimi nabudúce skúsim vymyslieť nejaké raperské protest songy, len neviem či budú vedieť vymyslieť vhodné rýmy na slová ako nature, watershed, run off, pervious a impervious.
Našťastie pre nás, začínali sme až od stredy, takže sme tých neandertálcov nemali na krku príliš dlho. Teda, chcel som napísať, tie úžasné, milé a inteligentné detičky. Ale niektoré také naozaj boli, a kupodivu to neboli len Euro-Američania.
Neviem či viete ako prebieha úvodná “Opening Ceremony" pre L2. Keďže už máme čo do činenia s takmer dospelými, tak už sa hráme na "seriózne" zasadnutie mestskej rady. Okrem starostu je tu zlý developer, vedec-ekológ, členovia mestskej rady a zopár podivínov ako ornitológ, poisťovák a miestny obchodník. Tieto postavičky hrajeme my, decká sú tu ako členovia jednotlivých stavebných spoločností. Zlý “Developer“ najprv navrhne taký klasický plán výstavby, akože všetko zrovnať zo zemou, aby sa dalo stavať pohodlne na “zelenej lúke “ (pritom v území, určenom na výstavbu, sa nachádzajú mokrade a pôvodné lesy, atď.). Potom “dobrý“ ujo ekológ (to som bol tentoraz ja  :-)) prednesie krátku prezentáciu o tom, akú galibu by sme si napáchali zničením mokradí (celé je to hlavne o Run off-e - to je keď voda nevsiakne do pôdy, ale tečie po povrchu, asi na to nemáme jedno slovo). Do toho tam ešte skáču ďalšie postavičky, poisťovák sa snaží predať nejaké tie poistky proti povodniam, ornitológ sa rozčuľuje nad plánom zničiť mokrade, obchodník sa snaží podplatiť developera a pod. Nakoniec sa starosta rozhodne, že zástupcovia stavebných firiem (decká) majú do konca týždňa predložiť návrh na “Low Impact Development" (to značí výstavbu, ktorá všetko nezlikviduje, zachová mokrade a pôvodnú vegetáciu a hlavne zredukuje nepriepustné povrchy na minimum).
No musím priznať, že tento “Opening“ sa nám celkom vydaril. Rudy bol geniálny poisťovák, otravný ako naozaj, Tess bola nemilosrdný stavbár/demolátor, Chris bol člen mestskej rady s hrozným južanským akcentom (rozumel som mu asi tak tri slová), Baška bola tiež v mestskej rade a aj mne to celkom išlo, ani som to veľmi nedomotal. Deckám sa to tiež páčilo, ani nie tak preto, že by chápali o čo tu ide, ale skôr sa im páčili naše výstupy. Všetci sme totiž nahodili nejaký srandovný prízvuk. Akí boli potom prekvapení, keď zistili, že môj a Baškin prízvuk nebol hraný.
Ale úvodom zároveň skončila, pre väčšinu, akákoľvek snaha podieľať sa na ďalšom programe. Lebo najprv boli hladní a chceli obed, po obede boli  zase ospalí, lebo ráno museli skôr vstávať. Po ďalšie dni, keďže väčšina z nich nešla späť pred štvrtou ráno, dospávali to cez deň. A väčšina Afro-Američanov nespolupracovala už len z princípu. To by predsa museli niečo robiť, a ich dedovia sa už nadreli dosť. Aspoň tak mi to niekedy príde, no možno je to aj tým mozgovým výplachom z telky. Tu je strašne vidieť, aký devastujúci účinok má televízia, absolútny zabiják kreativity a fantázie a ideálny nástroj na výrobu zombíkov.
Ja som mal pomerne dobré skupiny, v jednej skupine som mal dve dievčatá - dvojičky, brutálne chytré, v ďalšej zase zopár chalanov a dievčat čo sa nebáli trochu rozmýšľať, ale Baška by mohla dlho písať o tom, aké je to pracovať s prispanými introdukovanými druhmi... A aj keď Baška chvíľami vyzerala, že ich všetkých nahádže do "Poo Pondu", ja hodnotím tento týždeň celkom kladne. Počas Night Hiku sme zistili, že už tu nemáme jedného bobra, ale pravdepodobne celú bobriu rodinku. Katie videla dvoch dospelákov aj s niečím, čo mohol byť "Baby Beaver" (ale rovnako dobre to mohla byť aj ondatra :-)), ja som však tiež so svojou skupinkou videl dvoch dospelých bobrov. Navyše bolo všade blato, a nie je nič zábavnejšie ako vláčiť puberťákov bahnom :-D. Ale decká ma mali aj napriek tomu radi, hlavne asi pre môj jedinečný prízvuk a jedna z "Warm Fuzzies" čo som dostal, bola až moc "Warm". Rudy dostal ešte žhavejšiu, dokonca až tak, že sa to bude asi nejako disciplinárne riešiť (bo keď tu si siedmačka dovolí napísať "I want to fuck with you", aj keby to malo byť zo žartu, tak to už hraničí s kriminálom, no keby počuli ako som ja nadával v siedmej triede, tak to by som ešte teraz sedel v najtemnejšej kobke Alcatrazu, dospelí asi nechápu, že decká v tomto veku začínajú aplikovať to, čo okolo seba vidia a počujú). Baška pre zmenu dostala "Warm Fuzzie" s jediným slovom, a to "Bitch"... no nemilujte tých malých rošťákov (keď sa k tej babe dopátrajú, tak tiež poputuje do báne). No, skrátka, bol to pestrý týždeň.

Testujeme funkčnosť priepustného betónu.

Tu v USA aj drozdy musia niekde dobíjať Iphony, a u nás to robia "ekologicky" na solárnu energiu.

Na Staff meeting-u som mal tento týždeň prispieť s nejakou zaujímavou témou (skončila nám sranda, každý týždeň musíme teraz pre ostatných pripraviť nejakú zaujímavosť, to aby sme sa nenudili). Vymyslel som si tému "Ako byť priateľský ku svojím hlasivkám a ako správne dýchať" (všetko je to o práci z centra, resp. práca s bránicou). Väčšinu informácii som našiel na Heavy Metalových diskusiách o tom, ako správne "kričať/vrčať/ziapať", bo ono je to celkom veda, teda pokiaľ to človek nechce urobiť len jednorázovo. A to nám tu od začiatku nikto nevysvetlil!, to sú len samé štandarty a curriculumy, ale to, že tu musíme ziapať prakticky každý deň, to nikoho netrápi. A neviem ako ostatní, ale moje hlasivky to, na konci týždňa, ťahajú už naozaj s posledných síl. Príspevok sa celkom páčil.
Cez víkend bolo šeredne, takže sme sa len vyvaľovali, ja som trochu čítal, vyspával, Baška niečo kutila v počítači (triedenie fotiek). Trochu sme si zaskypovali s Veterníkovcami, Hankou, pozdravili Bednárikovcov, bo Zina mala narodeniny (ale asi to z tej diaľky nepočuli :-)) a s Baškou sme kuchtili (Baška kuchtila) chlpaté knedlíky (Fuzzy Dumplings). Na nedeľu sme zvolali ostatných obyvateľov Everettu (Katie, SaraJane, Tess a Rudyho) na "moravskú" večeru s našimi chlpatými knedlíkami. Tess ešte doniesla Whisky/Chocolate Cake, baby doniesli "Osadníkov z Katánu", takže večer ubehol, ani sme nevedeli ako. Ešte sme si spravili "Night Hike" na Beaver Marsh. Okrem husí sa tu čvachtal aj bobor. Jo, a kúpili sme si lístky na autobus do Detroitu - SaraJane nás pozvala k sebe domov na "Spring Break" (Veľkú noc).

Ako sme sa príšerne nudili.

Už viem ako sa cíti kojot, keď je chytený do pasce a aby z nej unikol, tak si je ochotný uhryznúť aj vlastnú nohu. Tiež som mal chuť si dnes niečo uhryznúť.

Doobeda sme boli na Hines Hill-e, čo je pri našom Cuyahogskom Bostone. Na vršku tohto kopečku sa nachádza centrála Conservancy a mali sme tu tak trochu prednášku o tom, že čo vlastne Conservancy robí (okrem envirovýchovy). Potom nás povodili po budovách, ktoré tu majú. Celkom pekné pseudohistorické papundekle. Národný park ich odkúpil od vdovy po pánovi Goyovi (alebo tak nejak) a od parku ich nafasovala Conservancy. Pán Goya (alebo tak nejak, tu jeden nikdy nevie, čo sa ako píše) bol  miestny demolátor, teda vlastník stavebnej/demoličnej firmy a keď búrali nejaké pekné a historické budovy, tak to, čo sa mu páčilo, si priniesol domov. Po čase si poskladal celkom zaujímavý domček (resp. prestaval stodolu na farme, kde žil), dokonca ten dom mal z veľkej časti aj naozajstné kamenné steny. Interiér mal mierne stredoveký image, takže sa človek v tom dome cítil ako na nejakom stredovekom pánskom sídle. Keby tu mali taký ten kolesovitý luster so sviečkami, zavesený na lane, tak Zorro by sa tu mohol nadšene húpať celý deň. Tento domček väčšinou používajú na konferencie a občas aj na nejaké komornejšie koncerty (čo musí byť celkom sila). Okrem tohto domu tu bol ešte ďalší výtvor pána Goya, a to niečo na štýl našich európskych kostolov. Malo to zhruba rovnaký tvar, celé to bolo zo solídneho kameňa!! (čo je v Amerike veľká vzácnosť), akurát rozmerovo to bolo len o niečo väčšie ako domček pre bábiky. Ale o to útulnejšie to bolo vnútri, pekne zariadené a adaptované na spoločenské večere alebo nejaké komornejšie "Staff meeting-y". Posledná budova bola viac menej klasická drevotrieska, ale asi najväčšia zo všetkých a slúžila ako administratívna budova, kde sa krčili vo svojich kanceláriach všetci možní, aj nemožní zamestnanci Conservancy.

No, tá prednáška o Conservancy sa ešte celkom dala prežiť (a hlavne sme dostali ako suveníry "šité" nákupné tašky (čo inak v Trail Mixe - čo je jeden z obchodov, čo vlastní Conservancy, stoja okolo 5 $) a ešte nám dali aj oriešky pod zub :-).

Katastrófa sa na nás zosypala až po obede. Školenie na tému "písanie Grantov" nesľubovalo nič dobré. Viedla ho Jennina mamka, osôbka to postaršia, relatívne sympatická, ale zároveň to bol dokonalý uspávač hadov. Navyše to bola "profesionálna" písačka grantov. Tu sa nemusíte párať s písaním grantov, stačí si na to najať "profíka". A táto tetuška mala svoju prácu evidentne rada a asi v nej bola aj dosť dobrá. Akurát zjavne neabsolvovala školenie o interpretácii. Pretože to, čo na nás číhalo z PowerPointu, boli snehobiele slidy husto popísané prťavými čiernymi blchami. Nájsť v tej alfabetickej smršti nejaké relevantné informácie bolo prakticky nemožné, a to aj v prípade, že by sa mi chcelo. Do toho po nás ešte metala rôzne pdf-ká s grantami čo "prešli", čo ale znamenalo sledovať pol hodinové skrolovanie obrazovky na nejaké miesto, kde asi bolo niečo zaujímavé a po 5 sekundách sa skrolovalo zase niekam inam. V takýchto situáciach si na sebe všímam zaujímavý efekt - rozumiem prakticky každému slovu, ale dokopy nedávajú žiadne zmysluplné vety, resp. kým sa nám pani profesionálka dopracovala až na koniec vety, tak už som si nepamätal čo bolo na začiatku, cítil som sa ako pohár plný kopcom, do ktorého sa stále niekto snaží niečo naliať. Celkom by sa mi hodili tak dva roky kómy na oddych :-). Čerešnička na torte bola miestnosť, v ktorej sme boli - mrazivá Legacy Room v November Lodge. Teplota tu bola taká, že si človek musel pomaly zmrznuté sople od nosa odlamovať. 

Ako sme farmy kuknúť boli

Dnes, v rámci rozširovania svojich obzorov, sme mali menšiu prednášku a následne aj exkurziu o farmárčení v rámci NP Cuyahoga Valley. Organizuje to tu tiež nejaká mimovládka, prekvapivo, je to tiež Conservancy, no nie tá naša, ale úplne iná - Countryside Conservancy. Majú pod palcom niekoľko fariem, čo spolupracujú s NP a snažia sa o čo naj-eko-friedly farmárčenie a udržateľný rozvoj. Po úvodnom zavalení nás dátami, sme vyrazili na obhliadku miestnych farmičiek. Najprv nám ukázali ešte neobývanú farmu, ale už pripravenú pre nových šťastlivcov, čo prejdú výberovým konaním. NP sa stará do veľkej miery o údržbu farmárskych budov, prešli sme si stodolu a obytný dom. Tak trochu sme im závideli. Velikánsky dom, krásny pozemok, neviem koľko presne do toho musia investovať novopečení majitelia, ale tuším nám hovorili niečo ako že park hradí polovicu...
Potom sme sa boli pozrieť na farmu menom "Korenisté Jahniatko" (Spicy Lamb v origináli, možno lepší názov by bol názov "Pikantné Jahniatko", aj keď to už znie skôr ako názov nejakého bordelu), chovali tu ovce na mäso a  vlnu. Tak trochu som si predstavoval, ako ti do ruky dajú pohladiť malé roztomilé jahniatko a potom ho klepnú sekerkou po hlave a naservírujú na večeru. Dobrú chuť, mäsožrúti, chutí? Keď som ostatným predostrel túto víziu, ako možnú variantu k nejakému z našich edukačných programov (nech deti vedia ako ich jedlo vyzerá za živa, nie?), tak všetci boli náležite americky šokovaní. Takže večera sa nekonala, iba sme si tie roztomilé balíky mäsa pohladili. Celkom sa mi páčilo ako tu riešia problém s kojotmi, hlavne teraz, keď sa rodia nové jahňatá. Keďže ovce sú, ako ľudia, hlúpe a bezbranné a potrebujú ochranu niečoho čo má na to správne rozmery a trocha rozumu, tak to tu neriešia pastierskymi psami, ale kúpili jednu lamu, ktorá medzi ovcami funguje ako "kápo" a keď príde nejaký kojot, tak sa skrátka všetci ovce schovajú za lamu. Neviem dosť dobre ako to v praxi funguje, ale asi funguje. Okrem produkcie mäsa, tu využívajú aj vlnu z oviec, vyrábajú z nej klbká vlny na pletenie, pokrývky, alebo v rámci rôznych workshopov robia plstenie a pod. Celkom zaujímavý nápad bol pchať vlnu do sieťok, ktoré sa následne zavesia na stromy a vtáky z nich berú vlnu a stavajú si z nej hniezda.

Keďže už bol čas obeda, tak to bolo na ukážku všetko a vrátili sme sa do Everettu na obed. Poobedňajší program bol dosť nudný, pre nás, lebo nám akurát nejaká devuša rozprávala o najsamlepšom z najsamlepších programov, ktorý si môžete pre svoje magisterské štúdium zvoliť. Teda pokiaľ vás zaujíma biológia a máte dosť peňazí a chuť tak trochu cestovať po svete. No keby som bol Amík a o desať rokov mladší, možno by som do toho aj šiel :-).
Keďže celý deň chcalo a stále bolo relatívne teplo, večer sme boli kuknúť Vernal pools (dočasné jazierka, kde sa rozmnožujú obojživelníky), resp. ich alternatívu, tvorenú našimi mokraďami okolo CVEEC. Teraz je najlepšie obdobie na sledovanie migrácie sexuchtivých mlokov a salamandier do jazierok, kde sa následne oddávajú nekalému chtíču. No neočakával som nejaký ohromný nával salamandier a mlokov a ani sa nič také nekonalo, ale mloci sa tmolili všade, kde čelovka dohliadla, hlavne na ceste ich bolo plno(do okamihu, než ich preválcovali kolesá "záchrannej čaty" privolanej falošným alarmom, čo na tom, že to boli rangeri z NP),  taktiež tu všade hopkali mikrožabky (také u nás nemáme, dospelé jedince sú menšie ako polovica palca) menom Spring Peeper, v našej mokradi "pípali" o 108, úplne úžasný zvuk (znelo to asi takto: http://www.youtube.com/watch?v=4SM6leUVorY), hlavne v noci a za dažďa to vytváralo nádhernú atmosféru, myslím, že mi bude v ušoch už  znieť večne. A našli sme aj jednu salamandru. Veterník, tak trochu sme na teba spomínali, určite by sa ti to tu páčilo. Už sa teším na ďalšie teplé a daždivé počasie :-).

Spring Peeper

Spotted Salamander

Ako sme víkendovali, alebo skunk, Beatles a Snapping Turtle

Prvý naozajsky jarný víkend. V sobotu Baška išla s babami nakúpiť do Salvation Army niečo na kostým. Večer je totiž "Nintendo" párty v Muar House a všetci prídu oblečení ako postavičky z Nintendových hier. Baška sa vraj podobá na Zeldu, tak išla zohnať niečo vhodného na kostým. Ja som sa hral s novým mobilom a redukoval počet mailov v mojom gmaili. Dievčatá odfrčali nakupovať v Katienom "convertible" aute - prvý teplejší deň treba náležite využiť, takže samozrejme so stiahnutou strechou :-). 

Večer sme išli na párty. Rudy už predtým poctivo dopoval melóny vodkou, tak som mal trochu obavy, čo to bude za zverinu. Zverina to bola už hneď ako sme vyšli z nášho domu, lebo za koľajnicami sa obšmietal skunk, najprv sme nevedeli, že čo to je. Tak sme prišli bližšie, aby sme sa pozreli a skunk ako nás zbadal, tak sa úplne na drzovku vydal k nám. Asi sa chcel bližšie zoznámiť. My sme nechceli. Našťastie ho napokon zaujalo viac Rudyho auto, tak sme každý išli svojou cestou. Rudy to mal predtým ťažšie, tiež stretol onoho skunka, ale mal v sebe asi viac animálnej príťažlivosti než my, bo ako to opisoval, musel pred ním napokon utekať. Musela to byť hodne veľká sranda, keďže niesol tie vodkové melóny a navyše bol oblečený ako "princezná" (tuším že zo Super Mária) - to znamená blond parochňa, korunka na hlave a ružové šatičky (a z toho čúhala Rudyho bradatá hlava a chlpaté ruky a lejtka). Úplne si ho viem predstaviť, ako takto vystrojený uteká pred skunkom...

Julia ako "Misty" z Pokemona a Rudy ako "Princess Peach" z Mária.

Neviem presne čo bola Katie, ale Chris bol "Donkey Kong" z Mária.

Keď sme dorazili na párty, celkom nás prekvapilo, že tu bolo iba zopár ľudí. Klasicky hučala hudba a hral sa Pong, ale čo bola "inovácia", bola Chrisova herná výbava ku niečomu ako je "Guitar Hero". Takže sme sa chopili gitary, bubnov, mikrofónu a karaokovali do druhej do rána. Okrem Beatlesáckeho repertoáru sme prelúskali polku repertoáru z 80. rokov. 

Zo soboty na nedeľu sa posúval čas, že vraj na Slovensku ho posúvame až o tri týždne? No, Amerika musí byť vždy niečo extra (alebo je to tentokrát Európa?). Takže Baška vstala o dvanástej a ja až pred druhou hodinou. Trochu škoda, lebo nedeľa bola naozaj už jarná - okolo dvadsať stupňov, slnečno. Takže keď sme (som sa) trochu zmátoril, vydali sme sa von spolu so SaraJane. Vyštverali sme sa skratkou hore do CVEEC, po ceste sme trochu vystresovali stádočko jeleňov. SaraJane si chcela vyskúšať "Pond dipping", skôr než ho bude robiť s deckami.

Našli sme ďalší Hollow Tree.

Chytil som Bullfrog-a, ale už bol na onom svete.

Snapping Turtle

Opäť sme pochytali kopec mlokov, nejaké larvy Trichopter, Dragonfly Nymph-y, raka, nejaké Daphnie a pod. Celkom fajn, najlepšie ale bolo, keď sa zrazu cez škrupinku ľadu, čo tu ešte miestami bola, vynorila hlava obrovskej "Snapping Turtle". SaraJane z nich má trochu fóbiu, lebo že vraj takáto veľká korytnačka ti môže poľahky odkusnúť celý prst. Podľa toho, akú veľkú mala hlavu, zvyšok tela musel byť o rozmeroch menšieho kolesa. Chceli sme vidieť akú ma silu, tak sme do nej trochu šťuchali klackom, dúfajúc, že sa doň zahryzne (že vraj tak sa Snapping turtle lovia - dá sa im palica, oni sa zakusnú a keďže nevedia "pustiť" je pomerne jednoduché im hlavu useknúť sekerou a zo zvyšku tela spraviť polievočku... hmmm, mňám, lepšia môže byť už len veverička na cesnaku - to sa tiež pomerne bežne "neoficiálne" konzumuje). Tak sme sa ju snažili namotivovať, nech sa zakusne, ale tá potvora nás mala úplne na háku. No čo, aj tak som nemal sekeru po ruke a v mrazáku už nemáme miesto...

Po ceste domov sme ešte pozorovali poletujúceho netopiera, ako keby už naozaj bola jar. Večer sme ešte u Katie a SaraJane skukli nejaký animák z Bagdádu - Zlodej a obuvník, niečo ako Aladín, ale bez džina. Postavička zlodeja bola naozaj výborná.

Ako sme tie najlepšie decká mali

Tento týždeň bol svieži ako jarný vánok, ktorý tu už občas zavanie. A nebolo to len tým, že už doleteli červenokrídle drozdy (Red-winged Blackbird), alebo že bernikle už prakticky vyhlásili náš "Poo Pond" za svoje trvalé bydlisko a odmietajú sa odtiaľ vzdialiť. Ani to nebolo len tým, že už zo zeme rašia prvé jarné rastlinky (snežienky nerátam, tie už takmer odkvitajú a tu nie sú pôvodné), ani tým, že už nie je taká protivná kosa. 

Do veľkej miery za to mohli školy, ktoré sme tu mali. Konečne po dlhej dobe, prvé naozaj dobré decká, o ktorých by sa dalo bez problémov vyjadrovať iba v superlatívoch. A pritom sa nejednalo o žiadne prestížne školy, aj keď zase úplné "urban schools" to neboli. Neviem, čím to bolo, že boli takí dobrí. Možno si učitelia dali naozaj záležať pri ich výbere (neviem ako Baškina škola, ale u mojej, boli aj učitelia a rodičia super). Možno to bolo tým, že do seba netlačili toľko liekov (to najhoršie čo sme tento týždeň mali boli len nejaké astmy alebo alergia na nejaké jedlo). Možno to bolo správnou konšteláciou planét... Možno tým, že sme tu mali len zopár Afro-Američančanov? Ale, keby som niečo také povedal, tak to by ste ma považovali za rasistické a netolerantné hovädo, takže radšej sa budem držať tých planét :-). Ono za to určite mohli nejaké vyššie sily, lebo aj Afro-Američančatá čo sme tu mali boli úplne výborné, chytré a milé. Možno to bolo tým, že nemali toľko vrkôčikov a gorálok na hlave. Asi to bude znieť sprosto, ale vypozorovali sme, že černošky (občas aj chalani, ale u dievčat je to akútnejšie) trpia výrazným únikom mozgových buniek z interiéru lebečného do exteriéru, čo po následnej expozícii rôznym šampónom, gélom, tužidlám, lakom alebo len neustálemu prepletaniu vlasov asi 10000-krát za deň, vedie k ich značnej deštrukcií a redukcií. Možno tie gorálky spôsobujú nejakú záhadnú osmotickú reakciu. Skrátka čím viac gorálok, tým väčšia drúbežovitosť dotyčnej osoby. Ale teraz sme tu nič také nemali, takže to bola radosť učiť a vzdelávať. Každá hodina bola plná pohodičky, všetci spolupracovali, snažili sa aj naozajsky rozmýšľať, mali takmer normálne mená, nebolo im treba všetko 158-krát opakovať a nikdy nevygenerovali viac hluku ako priemerná heavy-metalová skupina, nikdy nemali viac "food & liquid waste" než je lepší priemer (Baškina škola dokonca mala raz aj nulový "food & liquid waste", moja to zvládla iba s "liquid waste", ale nechýbalo im mnoho do nuly). Aj po umeleckej stránke boli nadpriemerní. Počas "Arts in the Park" som, ako mám už vo zvyku, viedol výtvarnú sekciu a podarili sa nám dielka, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Picaso. A  keď moje deti na záver svojho pobytu tu v CVEEC, písali "Dear Self Letter", jedna dievčina nakreslila jednotlivé udalosti vo forme komixu :-)

Tá "vlasatá" postavička v pravom hornom rohu som ja so svojou skupinkou na Hiku :-)

Decká na Baškinej strane campusu to tu už dobre poznali, niektoré tu totiž boli už po tretíkrát. Neboli totiž z jednej školy, ale vrámci sponzorstva to nejaká dobročinná firma vždy zaplatí nejakému počtu žiakov, učitelia vyberú tých najlepších. Asi tí najlepší sú väčšinou tí istí. Tento rok je ale už ich posledný, nabudúci rok už nebudú spadať do vekovej kategórie. Väčšinou sú z toho dosť nešťastní, tak ich utešujeme aspoň tým, že môžu prísť v lete na Summer camp. Má to svoje výhody, že už sú tu nie prvýkrát, lebo niektorí si dosť pamätajú. Aj inštruktorov, dobre si pamätajú, že tu minulý rok bol nejaký Martin zo Slovenska s dlhými tmavými vlasmi. A mysleli si, že som to ja, čo ma vždy pobavilo. Jedna dievčina na mňa uprene hľadela už počas "Opening Ceremony", bolo to trochu psycho, lebo absolútne do ničoho, čo sa dialo okolo, sa nezapájala, len na mňa pozerala... Potom som ju mal na "Arts in the Park", tak z nej vyliezlo, že Martina (čo si myslela, že som ja :-)) pozdravuje jej sestra, čo tu bola minulý rok. Skrátka my Slováci vieme spraviť dojem - dúfam že dobrý. Minimálne náš prízvuk sa im páči veľmi (dosť veľké percento Warm Fuzzies, ktoré dostávame, je práve o tom, že sa im páči náš prízvuk. A tento týždeň som dostal jedno s vetou, že Slovensko vyzerá byť "cool" krajina :-)).

Počas "Night Hike" sme videli ondatry (jedna si v pohodičke kúsok od nás chrúmala oschnuté pálky) a tesne pred "Seton walk" (na počesť pána Setona - Seton walk je aktivitka, pri ktorej majú prejsť nejaký úsek lesom o samote a potme, ja však používam názov Solo walk, pretože s mojou výslovnosťou Seton znie ako Satan (hlavne oni to takmer rovnako vyslovujú)), nám ukážkovo zavyla svorka kojotov, takže o dobrú atmosféru sme mali postarané. A decká sa aj naozaj báli, čo je super, konečne bolo nejaké "vzrúšo". Baškina skupina síce kojotov nepočula, ale aj tak boli viaceré decká riadne vystrašené z toho, čo po nich chce, jedno dievča sa cestou dokonca od strachu rozplakalo.
Baška už robila prvý "Pond dipping" (nemýliť so Skin dipping - viz. http://www.urbandictionary.com/define.php?term=skin-dipping), pochytali plno mlokov, lariev vážok a podobných "potvoriek", zopár žubrienok a rakov. Raz chytili dvoch rakov naraz a jeden z nich už mal vajíčka. Keď im vysvetlila, čo to je (lebo decká na to samozrejme len nechápavo pozerali), tak sa okamžite uzniesli na tom, že keďže je to tehotná račica, treba ju hneď vrátitť naspäť do jazierka (pekné od nich). A druhého raka pustili hneď za ňou, lebo celkom logicky usúdili, že to je jej manžel :-). Niektoré dievčatá mali s chytaním vodných breberiek (hoci len naberaním na lyžičku) dosť veľký problém, lebo to bolo "nasty". No jo, tie dnešné sterilné decká, čo stále sedia iba na zadku pred obrazovkou, už nevedia ani oceniť poriadne blatíčko a prírodnú špinu. Ale apoň boli pomerne empatické k chyteným tvorom - napr. raz chytili mloka a dali sme ho do malej nádobky, aby si ho mohli lepšie pozrieť. V zápätí chytili larvu vážky a jedno dievčatko hneď vedelo, čo s ňou - treba ju dať k mlokovi, aby mal kamaráta a nebol tam tak sám, lebo posledné, čo chce, je nechať ho zomrieť na depresiu :-).
Okrem toho sme boli prvýkrát tento rok počas programu Watershed Stories až dole pri Furnace Run-e a hádzali sme žabky (teda tu sa tomu nadáva "Skipping rocks"). Išlo im to prekvapivo dobre a bavilo ich aj hľadanie zaujímavých kameňov (našli sme aj zopár parádnych skamenelín). Len ich potom vždy sklameme, keď im pripomenieme, že sme v Národnom parku, odkiaľ sa nesmie nič brať (aj keď ktovie, koľko deciek je takých neukáznených, ako napr. Baška a občas si nejaký ten kamienok vo vrecku predsa len odnesie... :-)).
Aj pri výrobe Eco-place ukázali niektoré skupiny veľa kreativity. (Tentoraz robila Eco-place iba Baška, my sme ho nemali, keďze naša škola prišla o deň neskôr, tak museli niektoré programy vynechať). Napr. premakaný 3D model zábavného parku, aj s ukážkou podzemia s rúrami vedúcimi geotermálnu energiu. Alebo automat na lístky - na jednej strane vložíte akýkoľvek starý papier, automat ho zrecykluje a na druhej strane Vám z neho vypľuje lístok. Veľmi sa nám páčil aj nápad so zľavou pre tých, čo privezú v aute aj niekoho iného (niečo také počuť od Američanov, ktorí majú každý svoje auto, bez ktorého väčšinou nejdú ani na krok, prekvapí a poteší). A na toaletách používajú recyklovaný papier - ale dôrazne zopakovali, že je "recycled", nie "reused" (znova použitý) :-).
No neviem, čo ešte také napísať. Ťažko sa píše o dobrých veciach, oveľa jednoduchšie je sa sťažovať :-). Skrátka decká boli super a keby sme mali každý týždeň ako tento, tak by to bolo ako prechádza ružovým sadom. :-)

Naša škola zo začiatku mala hodinové meškanie, niektorí z nás, z dlhej chvíle, už skoro lozili po strope.

Ako sme múdry telefón kúpili

Tak sme si teda nakoniec zaobstarali Smartphone. Je to celkom sranda, akurát to bude ešte chvíľu trvať než sa s tým naučíme robiť :-). Ale čo ma celkom pobavilo, že už teraz ten "telefón" vie písať lepšie ako ja sám. A celkom prčózna aplikácia je písanie hlasom, skrátka mu len diktujete čo chcete písať a on to prekladá do textu (angličtina mu ide o trochu lepšie ako slovenčina, ale zvláda to prekvapivo dobre aj s naším akcentom :-)). Holt pokrok... (i když... jestli pokrok má znamenat zácpu, tak k čertu s celým pokrokem - pravdivý výrok z Podivného dedičstva, pol dňa sa hrajem s mobilom a moje telo sa zatiaľ tak trochu zvíja).

Ako ma zrazu skoro všetci poznali

Ďalší krásny deň. V lesoch to už spieva o 106. Navyše dnes sme mali iba jednu školu, čo pre polovicu z nás, znamenalo, že nemusíme dnes učiť ale len robiť nejaké "onsitové" aktivitky. Je dobré byť v tej správnej polovici. Akurát sme trochu pomohli s nalodením deciek do White Pines a potom trochu zašaškovali na Opening Ceremony. Ale celkom som bol prekvapený, že skoro polovica z detí ma poznala. Bol som hore v dorme a navigoval decká do ich izieb. A skoro každý druhý, že "Hello Martin". Dokonca hneď vedeli vysloviť moje meno, čo im obvykle robí dosť problémy. Ešte aj učitelia sa so mnou bavili ako so starým známym.

Za chvíľu som však zistil, kde je pes zakopaný, bo deti z tejto školy tu sú "za odmenu", asi za dobrý prospech alebo tak nejak. A poniektorí sú tu už tretí rok po sebe. Takže si pamätali Martina z minulého roku. Takže som už mal spravenú reklamu. Celkom som sa bavil na tom, keď zistili, že som "iný" Martin. Teraz si asi budú myslieť, že na Slovensku sú iba Martinovia s dlhými čiernymi vlasmi :-).

Zvyšok dňa som si v pohodičke "onsitoval". Baška učila Top of the Watershed, ale večer sme boli obaja "off". Takže dnes to bola naozaj pohodička.

Ako sme znenazdajky plný dom mali

Pondelok, tentokrát je voľno, konečne nejaký naozajstný oddych. Nič netreba riešiť, spať môžeš dokedy chceš... Ostatní mali v CVEEC interview ohľadne "pracovných" pozícii pre Summer Camp a Josh s Chrisom  asi aj ohľadne internshipu pre druhý rok. Nás sa takéto veci netýkajú, takže sme mohli vyspávať. 

Okolo obeda sa zastavil Ben, doniesol gitaru. Vytiahol som mandolínu a spolu s Baškinou flautou sme si zahrali zo dve-tri pesničky (aj keď s mojimi znalosťami štyroch akordov to veľká sláva nebola). Potom prišiel Rudy a doniesol harmoniku, čím trochu rozšíril náš orchester. Za chvíľu sa zastavila Tess a doniesla ukulele a s ňou prišla aj SaraJane, tá prispela svojím hlasom. Takže, prakticky, každý kto bol v Everette skončil u nás v Hardy House a viac-menej sa zapojil do hudobnej produkcie. Ešte aj "náš" starý-známy leucistický myšiak priletel a sadol si na strom kúsok od nášho domu. Možno si tiež zanôtil...

V podvečer sme sa nalodili do Katienho "nového" auta (Chrisler z 1993, za 2000 $, má sťahovaciu strechu :-)) a zviezli sa do Fairlawnu, nakúpiť zopár poživín a hlavne poslať poštou naše daňové priznanie, ktoré Baška tak starostlivo pripravila (pre mňa je to úplná Čína). Tetuška na pošte našu obálku chcela najprv poslať, klasicky, do Slovinska (nielen Bush nevie, kde sme), potom čo nevedela nájsť Slovensko ani v počítači, chcela vedieť najbližšiu krajinu. Baška jej povedala, že "Austria", čo bolo dosť fatálne, pretože naše daňové priznanie skoro pofrčalo do Austrálie. Navyše tetuška mala asi polmetrové paznechty, takže vyťukať niečo na počítači jej zabralo zhruba pol dňa. Ale nakoniec to snáď dobre dopadne, pevne verím, že technika nezlyhá a skenery na pošte pochopia správne, kam ten list poslať.
Večer sme si ešte pozreli dokument s Jaroslavom Duškom "Když kámen promluví" - celkom dobré, odporúčam.

Ako sme sa cez víkend vzdelávali

Tento víkend sme strávili v kempe Nuhop, čo je asi hodinu a pol jazdy autom na juh od "nás". Tu nás čakalo ďalšie školenie v rámci EEC (Environmental Education Certificate). Do kempu sme sa "dobrovoľne" dopravili už v piatok večer, aj keď školenie začína až sobotu. Takže večer sa klasicky zabíjal čas pitím, povolávaním si rakoviny z dohneda opečených marshmallows (majú tu fungujúci krb, normálne na drevo, žiadny plyn - čo je tak trocha zázrak) a rôznymi kultúrnymi úchylkami, ako je hudba a spev, či skrášľovanie Chrisa alebo hranie Pongu (dnes nám to moc nešlo, asi preto, že sme boli príliš triezvi - narozdiel od protihráčov).

 V sobotu ráno nás  čakali fantastické raňajky a potom už do nás začali tlačiť rôzne múdrosti o EE.

Aby som bol aspoň trochu objektívny, musím povedať, že dnes to bolo celkom zaujímavé, a vôbec, toto bola asi najpútavejšia časť z celého EEC. Dokonca sme sa dozvedeli zopár vecí, ktoré sa snáď budú dať aj prakticky využiť. Chlapík, čo nám prednášal, bol super, žiadny zaklínač hadov. Dozvedeli sme sa celkom zaujímavé čísla o tom, kam smeruje dnešná mladá generácia. Snáď nám pošle prednášku mailom, ako prisľúbil, potom napíšem niečo konkrétnejšie. Ale zhruba je to asi tak, že dnešné decká už iba húfne sedia pred obrazovkou, z huby slina a sklené oči. A do toho sa na nich nalepujú rôzne alergie, choroby, deformácie. Pritom (prekvapivé zistenie!), vedci zistili, že deti čo trávia dostatočne veľa času vonku, majú výraznejšie lepší zdravotný stav (napr. u detí čo pobývali vonku častejšie ako za obrazovkou či počítačom, sa zistil signifikantne nižší počet krátkozrakých detí). Ďalšie "prekvapivé" zistenie bolo, že na to, aby sme mohli nejako pozitívne ekovýchovne zapôsobiť, musíme byť s tými istými deckami často a čím dlhšie tým lepšie. Potom sme sa ešte dozvedeli niečo o siedmich princípoch, ako "správne" eko-vzdeľávať deti. Spísal to nejaký Sopel (vlastne Sobel, 2008). Niečo na štýl, že to musí byť hravé, interaktívne, atraktívne, úžasné, americký úsmev číslo päť a podobné kydy (yacky). To už som si v duchu začínal hovoriť, že WTF? Ale chlapík sa fakt snažil, tak som ho nechcel hneď odpísať. Lenže potom sme museli v pároch vymyslieť "nejaký" lesson plan a implementovať doň tieto princípy. Niečo podobné sme robili už asi štyrikrát. A ak okrem "učebných plánov" niečo neznášam, tak je to potom "tímová práca", hlavne dnes som na takéto veci vôbec nemal náladu. Ale nejako som to "prekusol", SaraJane, ktorá na mňa pripadla, je dobrá duša, ešte stále nadšená a plná chuti do "práce". Tak som ju to nechal napísať, aj keď, aby som bol objektívny, aj ja som niečím prispel. Navyše sme sa mohli inšpirovať asi stopäťdesiatimi (samozrejme, že absolútne dokonalými), knihami o ekovýchove. Našťastie SaraJane sa páčili také, čo mali iba obrázky. To mi vyhovovalo :-). 

Ale všetka moja snaha byť objektívny, vysmiaty, neustále všetkým nadšený a poslušne na všetkom participujúci, razom opadla, keď potom, čo každá skupinka predstavila svoj hlboko duchaprítomný lesson plan, onen ekovýchovný guru vytasil stupídne štandardy pre elementary a middle schools. Ak mám z niečoho vyrážku, tak sú to normy, štandardy, zákony, nariadenia a pod. Asi je to nejaká alergia, ale v okamihu, keď ma niekto núti niečo takéto počúvať, tak sa znenazdania reč zmení na úplne nezmyselné huhňanie cudzích slov a písmenká sa rozutekajú po papieri. A stráášne ma to nudí,  v momente spím alebo upadám do hlbokej depresie. Hlavne, keď sa niekto snaží  zaškatuľkovať niečo také, ako je ekológia a s tým spojená eko-výchova. Chápem, že učitelia sú v dnešnej dobe považovaní za tupé zvieratá, ktoré pokiaľ nemajú od slova do slova napísané, čo a ako musia učiť, tak sú stratení. Takže nejaké štandardy sú na mieste. Problém je ale v tom, že ekológia je interdisciplinárna veda, takže tu žiadne štandardy na ňu nepasujú a tak tu úbohí učitelia iba slepo tápajú v tme a s tupým výrazom narážajú do všetkých tých "eko" nezmyslov. Lebo vytvoriť štandardy pre ekovýchovu je evidentne  nad ľudské sily. Inak povedané, ekológia a ekovýchova je iba na zábavu, módny doplnok, kratochvíľa pre mestské detičky, aby si mohli na chvíľu zažiť aj niečo "hlboké" a "zmysluplné". Pretože, o tom predsa ekológia je, nie? Prakticky všetky "problémy" čo ľudstvo má, sú už dávno vyriešené. Vieme, kde je jadro väčšiny problémov, aj aké sú možnosti na ich nápravu. Všetko tu máme, technológie, vedomosti, ľudí, aj ochota a nadšenie by sa niekde našli. Akurát, že začať myslieť a konať trochu inak, je strašne ťažké, hlavne tu. Ja to chápem, zabehnuté koľaje nepustia, aj keď tie koľaje majú "Dead End". A súčasné technológie evidentne nestačia na to, čo vedeli už naši predkovia pred stovkami rokov. A hlavne, veď najvyššie náboženstvo, ktorému  tak oddane všetci slúžime, si žiada svoju dennú dávku benzínu. A potom je tu ešte "pokrok", či inak povedané "biznis", beda ak by tomu niečo stálo v ceste!

Zvyšok dňa som už iba rátal snehové vločky poletujúce za oknom. To bolo naozaj zaujímavé a hlavne to dávalo zmysel. Ale celkom zaujímavé bolo pozorovať samého seba, v role znechuteného študenta. Už mám celkom dobrú predstavu, ako sa cítia decká, čo sa k nám dostanú len preto, lebo mali to "šťastie" alebo "starostlivých" rodičov, a pritom, najradšej by sedeli za svojím elektronickým miláčikom alebo sledovali svoju obľúbenú TV show a reklamy. Taktiež som zistil, že prednášajúci sa  môže snažiť sebaviac, mať tie najzaujímavejšie aktivity a byť superkreatívny, ale pokiaľ to ja nechcem, tak ma nemá šancu zaujať alebo pre niečo nadchnúť. Dobré vedieť, aspoň keď budem najbližšie učiť, tak si s tým nemusím lámať hlavu.

V nedeľu sme mali ešte jedno školenie - o hodnotení, resp. "ako zistiť koľko si toho študenti dokázali natlačiť do hlavy", viedla ho nejaká milá tetuška. Objektívne povedané, bola to dosť nuda. Tetuška bola expert na všetky možné formy dotazníkov a hodnotení. Neustále tam mala citácie nejakých ďalších Soplov, ale nebola z "brandže", takže v snahe sa nám nejako priblížiť tam vkladala rôzne príklady v štýle "ujo Pastor, keď nás envirákov štatistiku učil" (čo je "eko", je zelené, žaba je zelená - tak keď do príkladu narveme zopár žiab, tak je to už z ekobrandže). 

Ešte že stále snežilo. Zaujímavé bolo, že dnes poletovali vločky na západ a nie na juh ako včera. A boli omnoho väčšie, také chumáče páperia. Až hypnotické boli momenty, keď náhle prestalo fúkať a všetky vločky na sekundu zamrzli vo vzduchu, a potom pozvoľna klesli na zem.

Okolo obeda bol konečne koniec a mohli sme ísť "domov". Kúsok za Nuhop-om je na strome, pri jazere, obrovské hniezdo ich plešatého orliaka. Samička už asi sedela na znáške, bo jeden z orliakov poslušne sedel na konári vedľa hniezda. Krajina bola utešene zasnežená, všade farmy a farmičky. Za oknom auta sa mihla hipisácky pomaľovaná rozpadnutá stodola a kúsok od nej nejaká "tip-top" strnulo puritánska. Občas aj slnko vykuklo spoza mrakov. Vlastne to bol celkom zaujímavý deň...

Na záver nás ešte ostatní internisti zavliekli do nejakého fast-foodu na "obed". Môj prvý "fast-foodový" hamburger. A posledný. Nie, že by bol nejaký hrozný (aj keď v bruchu mi ležal po celý zbytok dňa), ale to kvantum odpadu, čo s tým šlo... A za tie peniaze si viem predstaviť aj viacej muziky :-)