Ako sme americkú Veľkú noc zažili

Ľadových krýh cez noc celkom pribudlo, ako aj oblakov. Obloha dnes bola zatiahnutá a pršalo. Trochu škoda, do obeda sme ešte chceli ísť na kajaky. Ale aspoň sme sa nemuseli veľmi ponáhľať s balením. SaraJanina rodina išla ráno do kostola, my sme nemuseli, SaraJane bojkotuje cirkev a do kostola odmieta chodiť (čo je celkom sranda, vzhľadom k tomu, že celá jej rodina sú veľmi silní katolíci).

Dnes sme opäť išli k SaraJaneninej babičke, a tentokrát už sme zostali - oslavovala sa Veľká noc. Bola to taká menšia rodinná oslava, takže sme spoznali aj niekoľko ďalších SaraJaneniných rodinných príslušníkov. Vzhľadom k tomu, že časť ich rodiny ešte žije v Poľsku, sme mali bohatú tému na rozhovor. Poukazovali sme im aj trochu Slovensko (na mape) a trochu nám spravili reklamu :-). 

V jednej z miestností (niečo ako zimná záhrada ?, skrátka veľká miestnosť s veľkými oknami namiesto stien) má SaraJanenin starý otec zbierku starých diel. Dva kúsky boli originály pochádzajúce z Americko-Španielskej vojny, a potom má ešte jednu funkčnú repliku z Americkej občianskej vojny, ktorú používajú vždy počas osláv nezávislosti. 

Pred obedom sa spievala špeciálna rodinná veľkonočná modlitba. Po výbornom obede začala hlavná časť veľkonočných sviatkov, úplná americká klasika - hľadanie veľkonočných vajíčok. Keďže tu bolo dosť veľa detí, tak o zábavu bolo postarané (najmenšie malo asi 4 roky, najstarší čerstvých 32). Vzhľadom na počasie sa hľadalo v dome (aj keď okolo obeda sa začalo pekne vyjasňovať a svietiť slnko). My sme pomáhali hľadať vajíčka SaraJane (každý mal 6 vajíčok). Vcelku som bol prekvapený, že vo vajíčkach neboli sladkosti, ale peniaze. Na rozdiel od nás, tu na Veľkú noc sladkosti až tak nefrčia (aj keď čokoládové vajíčka boli strategicky rozmiestnené po celom dome, teda kým sme ich všetky nezjedli :-)). Po tom, čo sme našli aj posledné vajíčko zašité v gauči, tak sa to trochu zvrhlo na Vianoce, každý dostal nejaký darček. Aj nám sa ušlo (dostali sme "homemade" mydlo, Baška celú sadu náušníc a ešte časopis s rôznymi cyklistickými podujatiami v Michigane - to keď pôjdeme za chvíľu okolo a náhodou by sme nevedeli, že čo).

Potom už bol čas ísť na autobus do Clevelandu. Cesta prebehla v pohode. Ľudia cestujúci autobusmi sú dosť zvláštni, ono je dosť divné už len to, že niekto nemá auto. Takmer všetci pasažieri sú Afro-američania. Do toho občas zasvietia nejakí hipíci alebo študentíci. :-)

Z Clevelandu nás odviezol späť do Everettu SaraJanenia priateľka Harmony.