Ako sme sa netrénovali

Dnes sme mali mať školenie o projekte Leopold (vôbec netuším o čo ide). Už som chcel Bašku z postele duriť, že keď začíname o 9:15 a je už skoro 9:00, hodilo by sa vstávať, ale v tom nám zavolala Emilly, že školenie na dnes odpadá lebo rangerka Pam, ktorá to mala viesť, je chorá. Nech žijú choroby! Takže sme mali voľno do 13:00. Náležite sme toho využili, vstali sme až niekedy okolo jedenástej.

Po obede sme išli do jedného z ekocentier pri Clevelande - Garfield Park Reservation. No, hezké to tam mali. Pomerne malé, ale útulné a dosť interaktívne. Čo sa mi asi najviac páčilo, že programy, ktoré tu učia každý mesiac prispôsobujú pre dané obdobie. Síce musia každý mesiac vymyslieť tak tri nové učebné plány, ale zase pokiaľ akurát preletujú nejaké migrujúce vtáky, alebo dajaká kytka kvitne iba zopár týždňov, decká, ktoré sem prídu sa o tom určite dozvedia. Takáto flexibilita mi trochu chýba tu u nás v CVEEC, ale pravdou je, že my tu nie sme (teda väčšina) profesionálni prírodovedci, takže u nás by to bolo pomerne náročné zrealizovať. Ekocentrum nám ukazovala bývalá internistka z CVEEC, ktorá tu teraz pracuje ako "Naturalist" (prírodovedec). Hovorila nám aj o záhrade čo tu majú, pestujú tu rastliny, na ktoré sú viazané rôzne druhy motýľov (ako napr. Monarchovia), takže v jednom kúte nájdete iba Monarchov, v druhom kúte zase nejaký iný druh a tak podobne. Ešte sme sa dozvedeli aj zopár zaujímavostí o včelách, čo tu mala. Podľa toho, čo nám rozprávala, tak včely z Ruska sa dosť podobajú na ľudí čo tam žijú, sú viac životaschopné, viac rezistentné keď ide o prežitie, ale aj viac agresívne. Pokiaľ ich vytočíte, tak vám pôjdu po krku kľudne aj cez celé mesto. To včely z Talianska, resp. talianske včely, to sú o niečo väčší pohoďáci, ale  zase pokiaľ sa o ne nepostaráte, tak sú schopné chcípnuť od hladu. Na záver nám ešte ukázala svojho obľúbeného hada (Fox snake - v podstate niečo ako naša užovka), ktorého sme si mohli aj náležite obchytať. Iba Erin sa to nepáčilo, má tak trocha fóbiu z hadov.

Večer sme išli so SaraJane do Akronu, kde bola predpremiéra k Festivalu nezávislých filmov v Clevelande (CIFF). Okrem vstupu a občerstvenia, ktoré boli zadarmo (to sme sa napráskali ako praví Slováci), sme tu skukli zopár ukážok z filmov, čo budú na festivale, ako aj štyri krátke filmíky. No už sa celkom na ten filmový festival tešíme, vyzerá to dosť dobre. Čo nás ešte celkom zaujalo bolo "divadlo", kde táto predpremiéra konala. Postavené bolo v tridsiatych rokoch a veru sádrokartónom a farbami tu nešetrili. Strop divadla vyzeral ako nočná obloha, po ktorej pomaly plávali oblaky :-) 

Civic Theatre v Akrone

Na záver sa ešte podávali cookies. Pravá sranda ale začala, až keď sme sa chceli vrátiť domov. SaraJane zabudla vypnúť svetlá, čo dorazilo zrejme už nie veľmi dobrú batériu v jej aute (vlastne to auto mala požičané od Katie). Našťastie SaraJane je osoba prudko komunikatívna, takže o chvíľu už pri nás stáli ďalšie štyri autá, čo sa nám snažili pomôcť. Nikto však nemal štartovacie káble, smola. Takže SaraJane odbehla späť do divadla zohnať niekoho so štartovacími káblami. No a akonáhle odbehla, ukázalo sa, že jeden z ľudí čo tu boli predsa len štartovacie káble má. Lenže teraz sme pre zmenu nemali kľúče od auta, bo tie zobrala SaraJane... Ale tu Američania ukázali svoju svetlú stránku lebo všetci tí ľudia, zo štyroch áut, tu s nami ostali a snažili sa nám pomôcť (podotýkam, že bola kosa, tma a pršalo), spoločnými silami sme prišli na to, ako sa dostať k motoru a batérii (to nebolo ľahké, Katiene auto je postarší Chrysler a tieto autá sú výnimočné tým, že všetko je na nich inak než na ostatným autách) a pokiaľ sme čakali na SaraJane, tak sa aspoň dobíjala naša vymlátená baterka. Po chvíli sa SaraJane ukázala aj s piatym autom, no už sme ho vlastne ani nepotrebovali. Pokusné naštartovanie dopadlo dobre, auto naskočilo a mohli sme ísť. Ešte sme sa so všetkými svorne rozlúčili a potom už frčali nočným Akronom domov. Dobrodružstvo však neskončilo, bo ako bola tma, zarosené okná, tak sme samozrejme tak trochu zablúdili. Našťastie do miest, kde chodíme nakupovať, takže po krátkej konzultácii s Tess, ktorá nám vysvetlila ako sa dostať späť a v kombinácii s mojím navigačným systémom (ono to bolo skôr také navigovanie pomocou inštinktu, lebo Tessine inštrukcie sa nedali veľmi sledovať, bola tma a nevideli sme poriadne na značky s menami ulíc) sme to nakoniec celkom pekne trafili.