Tento týždeň bol svieži ako jarný vánok, ktorý tu už občas zavanie. A nebolo to len tým, že už doleteli červenokrídle drozdy (Red-winged Blackbird), alebo že bernikle už prakticky vyhlásili náš "Poo Pond" za svoje trvalé bydlisko a odmietajú sa odtiaľ vzdialiť. Ani to nebolo len tým, že už zo zeme rašia prvé jarné rastlinky (snežienky nerátam, tie už takmer odkvitajú a tu nie sú pôvodné), ani tým, že už nie je taká protivná kosa.
Do veľkej miery za to mohli školy, ktoré sme tu mali. Konečne po dlhej dobe, prvé naozaj dobré decká, o ktorých by sa dalo bez problémov vyjadrovať iba v superlatívoch. A pritom sa nejednalo o žiadne prestížne školy, aj keď zase úplné "urban schools" to neboli. Neviem, čím to bolo, že boli takí dobrí. Možno si učitelia dali naozaj záležať pri ich výbere (neviem ako Baškina škola, ale u mojej, boli aj učitelia a rodičia super). Možno to bolo tým, že do seba netlačili toľko liekov (to najhoršie čo sme tento týždeň mali boli len nejaké astmy alebo alergia na nejaké jedlo). Možno to bolo správnou konšteláciou planét... Možno tým, že sme tu mali len zopár Afro-Američančanov? Ale, keby som niečo také povedal, tak to by ste ma považovali za rasistické a netolerantné hovädo, takže radšej sa budem držať tých planét :-). Ono za to určite mohli nejaké vyššie sily, lebo aj Afro-Američančatá čo sme tu mali boli úplne výborné, chytré a milé. Možno to bolo tým, že nemali toľko vrkôčikov a gorálok na hlave. Asi to bude znieť sprosto, ale vypozorovali sme, že černošky (občas aj chalani, ale u dievčat je to akútnejšie) trpia výrazným únikom mozgových buniek z interiéru lebečného do exteriéru, čo po následnej expozícii rôznym šampónom, gélom, tužidlám, lakom alebo len neustálemu prepletaniu vlasov asi 10000-krát za deň, vedie k ich značnej deštrukcií a redukcií. Možno tie gorálky spôsobujú nejakú záhadnú osmotickú reakciu. Skrátka čím viac gorálok, tým väčšia drúbežovitosť dotyčnej osoby. Ale teraz sme tu nič také nemali, takže to bola radosť učiť a vzdelávať. Každá hodina bola plná pohodičky, všetci spolupracovali, snažili sa aj naozajsky rozmýšľať, mali takmer normálne mená, nebolo im treba všetko 158-krát opakovať a nikdy nevygenerovali viac hluku ako priemerná heavy-metalová skupina, nikdy nemali viac "food & liquid waste" než je lepší priemer (Baškina škola dokonca mala raz aj nulový "food & liquid waste", moja to zvládla iba s "liquid waste", ale nechýbalo im mnoho do nuly). Aj po umeleckej stránke boli nadpriemerní. Počas "Arts in the Park" som, ako mám už vo zvyku, viedol výtvarnú sekciu a podarili sa nám dielka, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Picaso. A keď moje deti na záver svojho pobytu tu v CVEEC, písali "Dear Self Letter", jedna dievčina nakreslila jednotlivé udalosti vo forme komixu :-)
Decká na Baškinej strane campusu to tu už dobre poznali, niektoré tu totiž boli už po tretíkrát. Neboli totiž z jednej školy, ale vrámci sponzorstva to nejaká dobročinná firma vždy zaplatí nejakému počtu žiakov, učitelia vyberú tých najlepších. Asi tí najlepší sú väčšinou tí istí. Tento rok je ale už ich posledný, nabudúci rok už nebudú spadať do vekovej kategórie. Väčšinou sú z toho dosť nešťastní, tak ich utešujeme aspoň tým, že môžu prísť v lete na Summer camp. Má to svoje výhody, že už sú tu nie prvýkrát, lebo niektorí si dosť pamätajú. Aj inštruktorov, dobre si pamätajú, že tu minulý rok bol nejaký Martin zo Slovenska s dlhými tmavými vlasmi. A mysleli si, že som to ja, čo ma vždy pobavilo. Jedna dievčina na mňa uprene hľadela už počas "Opening Ceremony", bolo to trochu psycho, lebo absolútne do ničoho, čo sa dialo okolo, sa nezapájala, len na mňa pozerala... Potom som ju mal na "Arts in the Park", tak z nej vyliezlo, že Martina (čo si myslela, že som ja :-)) pozdravuje jej sestra, čo tu bola minulý rok. Skrátka my Slováci vieme spraviť dojem - dúfam že dobrý. Minimálne náš prízvuk sa im páči veľmi (dosť veľké percento Warm Fuzzies, ktoré dostávame, je práve o tom, že sa im páči náš prízvuk. A tento týždeň som dostal jedno s vetou, že Slovensko vyzerá byť "cool" krajina :-)).
 |
| Tá "vlasatá" postavička v pravom hornom rohu som ja so svojou skupinkou na Hiku :-) |
Decká na Baškinej strane campusu to tu už dobre poznali, niektoré tu totiž boli už po tretíkrát. Neboli totiž z jednej školy, ale vrámci sponzorstva to nejaká dobročinná firma vždy zaplatí nejakému počtu žiakov, učitelia vyberú tých najlepších. Asi tí najlepší sú väčšinou tí istí. Tento rok je ale už ich posledný, nabudúci rok už nebudú spadať do vekovej kategórie. Väčšinou sú z toho dosť nešťastní, tak ich utešujeme aspoň tým, že môžu prísť v lete na Summer camp. Má to svoje výhody, že už sú tu nie prvýkrát, lebo niektorí si dosť pamätajú. Aj inštruktorov, dobre si pamätajú, že tu minulý rok bol nejaký Martin zo Slovenska s dlhými tmavými vlasmi. A mysleli si, že som to ja, čo ma vždy pobavilo. Jedna dievčina na mňa uprene hľadela už počas "Opening Ceremony", bolo to trochu psycho, lebo absolútne do ničoho, čo sa dialo okolo, sa nezapájala, len na mňa pozerala... Potom som ju mal na "Arts in the Park", tak z nej vyliezlo, že Martina (čo si myslela, že som ja :-)) pozdravuje jej sestra, čo tu bola minulý rok. Skrátka my Slováci vieme spraviť dojem - dúfam že dobrý. Minimálne náš prízvuk sa im páči veľmi (dosť veľké percento Warm Fuzzies, ktoré dostávame, je práve o tom, že sa im páči náš prízvuk. A tento týždeň som dostal jedno s vetou, že Slovensko vyzerá byť "cool" krajina :-)).
Počas "Night Hike" sme videli ondatry (jedna si v pohodičke kúsok od nás chrúmala oschnuté pálky) a tesne pred "Seton walk" (na počesť pána Setona - Seton walk je aktivitka, pri ktorej majú prejsť nejaký úsek lesom o samote a potme, ja však používam názov Solo walk, pretože s mojou výslovnosťou Seton znie ako Satan (hlavne oni to takmer rovnako vyslovujú)), nám ukážkovo zavyla svorka kojotov, takže o dobrú atmosféru sme mali postarané. A decká sa aj naozaj báli, čo je super, konečne bolo nejaké "vzrúšo". Baškina skupina síce kojotov nepočula, ale aj tak boli viaceré decká riadne vystrašené z toho, čo po nich chce, jedno dievča sa cestou dokonca od strachu rozplakalo.
Baška už robila prvý "Pond dipping" (nemýliť so Skin dipping - viz. http://www.urbandictionary.com/define.php?term=skin-dipping), pochytali plno mlokov, lariev vážok a podobných "potvoriek", zopár žubrienok a rakov. Raz chytili dvoch rakov naraz a jeden z nich už mal vajíčka. Keď im vysvetlila, čo to je (lebo decká na to samozrejme len nechápavo pozerali), tak sa okamžite uzniesli na tom, že keďže je to tehotná račica, treba ju hneď vrátitť naspäť do jazierka (pekné od nich). A druhého raka pustili hneď za ňou, lebo celkom logicky usúdili, že to je jej manžel :-). Niektoré dievčatá mali s chytaním vodných breberiek (hoci len naberaním na lyžičku) dosť veľký problém, lebo to bolo "nasty". No jo, tie dnešné sterilné decká, čo stále sedia iba na zadku pred obrazovkou, už nevedia ani oceniť poriadne blatíčko a prírodnú špinu. Ale apoň boli pomerne empatické k chyteným tvorom - napr. raz chytili mloka a dali sme ho do malej nádobky, aby si ho mohli lepšie pozrieť. V zápätí chytili larvu vážky a jedno dievčatko hneď vedelo, čo s ňou - treba ju dať k mlokovi, aby mal kamaráta a nebol tam tak sám, lebo posledné, čo chce, je nechať ho zomrieť na depresiu :-).
Okrem toho sme boli prvýkrát tento rok počas programu Watershed Stories až dole pri Furnace Run-e a hádzali sme žabky (teda tu sa tomu nadáva "Skipping rocks"). Išlo im to prekvapivo dobre a bavilo ich aj hľadanie zaujímavých kameňov (našli sme aj zopár parádnych skamenelín). Len ich potom vždy sklameme, keď im pripomenieme, že sme v Národnom parku, odkiaľ sa nesmie nič brať (aj keď ktovie, koľko deciek je takých neukáznených, ako napr. Baška a občas si nejaký ten kamienok vo vrecku predsa len odnesie... :-)).
Aj pri výrobe Eco-place ukázali niektoré skupiny veľa kreativity. (Tentoraz robila Eco-place iba Baška, my sme ho nemali, keďze naša škola prišla o deň neskôr, tak museli niektoré programy vynechať). Napr. premakaný 3D model zábavného parku, aj s ukážkou podzemia s rúrami vedúcimi geotermálnu energiu. Alebo automat na lístky - na jednej strane vložíte akýkoľvek starý papier, automat ho zrecykluje a na druhej strane Vám z neho vypľuje lístok. Veľmi sa nám páčil aj nápad so zľavou pre tých, čo privezú v aute aj niekoho iného (niečo také počuť od Američanov, ktorí majú každý svoje auto, bez ktorého väčšinou nejdú ani na krok, prekvapí a poteší). A na toaletách používajú recyklovaný papier - ale dôrazne zopakovali, že je "recycled", nie "reused" (znova použitý) :-).
No neviem, čo ešte také napísať. Ťažko sa píše o dobrých veciach, oveľa jednoduchšie je sa sťažovať :-). Skrátka decká boli super a keby sme mali každý týždeň ako tento, tak by to bolo ako prechádza ružovým sadom. :-)
Baška už robila prvý "Pond dipping" (nemýliť so Skin dipping - viz. http://www.urbandictionary.com/define.php?term=skin-dipping), pochytali plno mlokov, lariev vážok a podobných "potvoriek", zopár žubrienok a rakov. Raz chytili dvoch rakov naraz a jeden z nich už mal vajíčka. Keď im vysvetlila, čo to je (lebo decká na to samozrejme len nechápavo pozerali), tak sa okamžite uzniesli na tom, že keďže je to tehotná račica, treba ju hneď vrátitť naspäť do jazierka (pekné od nich). A druhého raka pustili hneď za ňou, lebo celkom logicky usúdili, že to je jej manžel :-). Niektoré dievčatá mali s chytaním vodných breberiek (hoci len naberaním na lyžičku) dosť veľký problém, lebo to bolo "nasty". No jo, tie dnešné sterilné decká, čo stále sedia iba na zadku pred obrazovkou, už nevedia ani oceniť poriadne blatíčko a prírodnú špinu. Ale apoň boli pomerne empatické k chyteným tvorom - napr. raz chytili mloka a dali sme ho do malej nádobky, aby si ho mohli lepšie pozrieť. V zápätí chytili larvu vážky a jedno dievčatko hneď vedelo, čo s ňou - treba ju dať k mlokovi, aby mal kamaráta a nebol tam tak sám, lebo posledné, čo chce, je nechať ho zomrieť na depresiu :-).
Okrem toho sme boli prvýkrát tento rok počas programu Watershed Stories až dole pri Furnace Run-e a hádzali sme žabky (teda tu sa tomu nadáva "Skipping rocks"). Išlo im to prekvapivo dobre a bavilo ich aj hľadanie zaujímavých kameňov (našli sme aj zopár parádnych skamenelín). Len ich potom vždy sklameme, keď im pripomenieme, že sme v Národnom parku, odkiaľ sa nesmie nič brať (aj keď ktovie, koľko deciek je takých neukáznených, ako napr. Baška a občas si nejaký ten kamienok vo vrecku predsa len odnesie... :-)).
Aj pri výrobe Eco-place ukázali niektoré skupiny veľa kreativity. (Tentoraz robila Eco-place iba Baška, my sme ho nemali, keďze naša škola prišla o deň neskôr, tak museli niektoré programy vynechať). Napr. premakaný 3D model zábavného parku, aj s ukážkou podzemia s rúrami vedúcimi geotermálnu energiu. Alebo automat na lístky - na jednej strane vložíte akýkoľvek starý papier, automat ho zrecykluje a na druhej strane Vám z neho vypľuje lístok. Veľmi sa nám páčil aj nápad so zľavou pre tých, čo privezú v aute aj niekoho iného (niečo také počuť od Američanov, ktorí majú každý svoje auto, bez ktorého väčšinou nejdú ani na krok, prekvapí a poteší). A na toaletách používajú recyklovaný papier - ale dôrazne zopakovali, že je "recycled", nie "reused" (znova použitý) :-).
No neviem, čo ešte také napísať. Ťažko sa píše o dobrých veciach, oveľa jednoduchšie je sa sťažovať :-). Skrátka decká boli super a keby sme mali každý týždeň ako tento, tak by to bolo ako prechádza ružovým sadom. :-)
 |
| Naša škola zo začiatku mala hodinové meškanie, niektorí z nás, z dlhej chvíle, už skoro lozili po strope. |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára